« Späť

PÚŤ ZMIERENIA NA UKRAJINE. 5. NEJEDNOTA V NÁRODE A V CIRKVI

PÚŤ ZMIERENIA NA UKRAJINE. 5. NEJEDNOTA V NÁRODE A V CIRKVI

V Kyjeve som navštívil veľa objektov, ktoré patria trom hlavným skupinám kresťanov na Ukrajine. Bolestné rozdelenie na dve pravoslávne cirkvi a gréckokatolícku cirkev je hlbokou ranou, ktorá sa v nedávnej dobe zasa rozjatrila. Zdanlivý liek ranu ešte zväčšil.

Po troch pravoslávnych liturgiách na Ukrajine som chcel sláviť liturgiu v rodnej katolíckej cirkvi. Z jednej vyhliadky blízko Kyjevsko-pečerskej lavry som si všimol na opačnej strane Dnepra obrovský chrám pri panelákoch. Podľa mapy som zistil, že je to gréckokatolícka katedrála. Áno, to je ono, tú ráno navštívim.

 

Nová Gréckokatolícka katedrála na ľavom brehu Dnepra.

Gréckokatolícka katedrála na okraji sídliska.

Ranný Kyjev zahalený v opare.

 

Gréckokatolícka katedrála nebola ďaleko od stanice metra. Mohutný chrám s veľkou kupolou bol na rozdiel od starých pravoslávnych chrámov plný svetla. Biele steny však pôsobili chladne oproti veľmi vyzdobeným pravoslávnym chrámom. Patriarchálna katedrála Vzkriesenia Krista bola len nedávno vysvätená (2013), možno jej steny v budúcnosti vyzdobia. Gréckokatolícky patriarcha prešiel z Ľvova do Kyjeva len v roku 2005. Po liturgiách v ruštine v Sviatohorsku a Kyjeve, som sa mohol započúvať do ukrajinského jazyka, ktorému zatiaľ málo nerozumiem. Skromný ikonostas neskryl nič z byzantských obradov kňaza. V pravoslávnych kostoloch neboli takmer žiadne opatrenia proti covidu. Tu mali niektorí rúška, ľudia sedeli v rozostupoch. Veľmi sa mi páčilo, ako podávali eucharistiu. Kňaz mal 2 lyžičky, ktoré striedal. Po podaní eucharistie hodil lyžičku do pohára s roztokom a vzal si lyžičku, ktorá sa medzitým vydezinfikovala. Po Božom pokrme v chráme som sa najedol v blízkom supermarkete. V rámci obchodu bola ľudová jedáleň, kde sa pri pultoch dalo zostaviť chutné menu. Niečo podobné som zažil so svojimi deťmi v ruskom meste Vladimíre.

 

Gréckokatolícka katedrála (2013) je sídlom gréckokatolíckeho patriarchu Ukrajiny.

 

Predošlý deň som sa tiež stretol z gréckokatolíkmi. Ako som schádzal z plošiny, kde je Kyjevsko-pečerská lavra a pamätníky, došiel som k výpadovke, za ktorou bol les. Na jeho okraji cez stromy presvitala stavba v tvare rotundy. Tade som mal prejsť, aby som sa dostal k metru na brehu Dnepra. Rotunda bola obklopená pamätníkmi. Maďarský pomník pripomínal, že tu kedysi táborili starí Maďari (898), ktorí utekali pred kočovnými národmi na západ. Tiež tu boli náhrobníky s mladými vojakmi, ktorí zomreli na východe Ukrajiny v roku 2014 i pamätník študentov, ktorí padli v roku 1918. Bol som prekvapený, že rotunda z diaľky vyzerajúca ako reštaurácia je kostol. Druhé prekvapenie, že je to gréckokatolícky kostol, lebo gréckokatolíci prevažujú na západnej Ukrajine. Tretie prekvapenie bolo doma, keď som zistil, že som sa dostal na miesto tzv. Askoldovej mohyly, kde bol údajne zabitý knieža Askold v roku 882, ktorý inklinoval ku kresťanstvu.

 

Gréckokatolícky kostol sv. Mikuláša na Askoldovej mohyle.

 

V rotunde v chráme sv. Mikuláša prebiehala večerná bohoslužba. Smutné bolo, že tu boli len 3 ženy a kňaz. Vydal som sa dole k Dnepru. Cestu mi uľahčila krížová cesta, po ktorej som sa v protismere vydal. Gréckokatolíci prebrali od rímskokatolíkov pobožnosť krížovej cesty. Táto cesta bola naozaj krížová - strmý úzky chodník vedúci lesom so skromnými zastaveniami alebo krízová - trochu som sa bál, mal som skľučujúci pocit, lebo sa stmievalo a bol som v lese sám.

 

Krížová cesta medzi Dneprom a Askoldovou mohylou.

 

V nedeľu som sa chcel konečne zúčastniť rímskokatolíckej svätej omše. Stránky mi ponúkali dva kostoly. Jeden bol dočasne zavretý, ak som to správne pochopil, a oznam v druhom varoval, že kapacita je pre covid obmedzená a je lepšie sledovať svätú omšu online. Ešte som našiel nejaký kostol na vzdialenom sídlisku, ale mal som problém vyznať sa v miestnych autobusoch. Peši by som šiel asi pol hodinu od stanice metra. Rozhodol som sa opäť navštíviť gréckokatolícku liturgiu.

 

Kupola gréckokatolíckej katedrály. Po liturgii. Univská ikona Matky Božej.

 

Počas svojich ciest som predsa naďabil na rímskokatolícke kostoly. Ku kostolu v neogotickom štýle, ktorého 60 m veže sa vynímali už z diaľky, som prišiel akurát, keď končila večerná svätá omša. Bol to ten kostol, ktorý bol dočasne podľa internetu zatvorený. Málopočetné sestry a bratia boli zhromaždení vonku pri kostole v nedôstojných podmienkach. Nad oltárom bol nápis: Pomôžte veriacim vrátiť kostol. Zámienkou pre zatvorenie bol údajný požiar na chóre a zlý technický stav.

 

V neogotickom kostole sv. Mikuláša (1909) sa kedysi modlil Ján Pavol II. Koniec sv. omše mimo chrámu.

 

V peknom katolíckom kostole som sa ocitol „náhodou“ pri poslednej prechádzke po Kyjeve. Z diaľky som si myslel, že je to pravoslávny chrám, ale ma príjemne prekvapilo, že som v domovskej cirkvi. Bol to ten kostol, ktorý odporúčal účasť online. Rímskokatolíkov je na Ukrajine niekoľko percent.

 

Rímskokatolícka Konkatedrála sv. Alexandra (1842).

 

Dnes na Ukrajine dominujú tri cirkvi Pravoslávna cirkev Ukrajiny (PCU, 39 % z obyvateľov v roku 2020), Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu (UPC MP, 21 %), a Gréckokatolícka cirkev (GKC, 10 %). UPC MP dominuje v rusky hovoriacich oblastiach na východe a juhu a GKC na západe Ukrajiny. Prečo je to tak? Prečo sú dve pravoslávne cirkvi? Pre porozumenie tu musím urobiť stručný prehľad histórie.

 

Schéma vyjadruje vývoj kresťanských cirkví na území dnešnej Ukrajiny a Ruska

 

Sofijský chrám (UNESCO) bol postavený byzantskými majstrami v 11. storočí: Model pôvodného chrámu a jeho podoba z roku 1707 v štýle ukrajinského baroka. V murive je zvýraznená pôvodná časť z tmavých tehiel. Dnes je v kostole múzeum.

Interiér Sofijského chrámu je pôvodný z 11. storočia, veľká časť mozaík a fresiek sa zachovala, časť bola doplnená maľbami v 19. storočí.

 

Keď východní Slovania prijali kresťanstvo (988), cirkev v Kyjevskej Rusi sa stala podriadenou Carihradskému patriarchovi. Metropoliti až na výnimku boli Gréci. Po dobytí Kyjevskej Rusi Mongolmi sa centrum metropolitu presunulo do Vladimíru a neskôr do Moskvy. Istý čas i Haličsko-Volyňské kniežatstvo, ako západná časť pôvodnej Kyjevskej Rusi, malo svojho metropolitu podliehajúceho Konštantínopolu.

 

Mozaika v Sofijskom chráme v Kyjeve z 11. storočia: Kristus podáva apoštolovi svoje Telo v podobe prosfory (kvaseného chlebíka) na ruku, nie do úst, lebo prosfora sa nezmestí naraz do úst. Dnes prosforu krájajú na malé kúsky a podávajú ju s Kristovou krvou v podobe vína do úst. V rímskokatolíckej cirkvi sa historicky vyvinula hostia (nekvasený chlieb v tvare oblátky) do takej veľkosti, aby sa podávala do úst.

Mozaika v Chráme sv. Michala v Kyjeve z 12. storočia: Kristus podáva apoštolovi kalich so Svojou krvou v podobe vína.

 

Konštantínopol sa postupne dostával do zovretia Osmanov. Patriarcha i moskovský metropolita pristúpili po dávnom rozdelení západnej a východnej cirkvi (1054) na opätovné zjednotenie (1439). No Moskva neprijala Úniu a v roku 1448 si vyhlásila nového metropolitu, čím sa ruská cirkev stala fakticky samostatnou. Po páde Konštantinopolu (2. Ríma) vzniká postupne v Ruskej ríši idea 3. Ríma, čiže ruské kresťanstvo sa považovalo za jediné neporušené a spásonosné na celom svete. Právne uznanie samostatnosti Ruskej cirkvi nastalo až po vyše sto rokoch (1589).

 

Panna Mária ako Orantka – modliaca sa. Panna Mária počas zvestovania anjelom. Mozaiky v Sofijskom chráme boli vyrobené byzantskými majstrami z farebných kúskov skla, niektorých pozlátených.

 

Keď sa vytvoril Poľsko-Litovský štát (1569), Poľsko nadobudlo prevahu a nastala polonizácia a katolizácia dnešného územia Ukrajiny. Časť pravoslávnych na západe územia Ukrajiny patriacich pod Konštantínopol sa pripojili k Rímu a vytvorili Uniatsku cirkev, neskôr s názvom Gréckokatolícka cirkev. Tým začal obojstranný násilný konflikt medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Po povstaní Chmelnického (1654) bola ľavobrežná časť Poľsko-litovského štátu (Ukrajina na východ od Dnepra) pripojená k Rusku. Kyjevská cirkev sa roku 1686 podriadila Moskovskému patriarchátu. Po rozdelení Poľska, väčšina dnešnej Ukrajiny pripadla Rusku, nastala pre zmenu rusifikácia a pravoslavizácia. V časti Poľska, ktoré pripadlo Rakúsko-Uhorsku sa zachovala gréckokatolícka cirkev a dnes je tam v prevahe.

 

Chrám sv. Michala pôvodne z 12. storočia bol znovu postavený v roku 1998 do podoby blízkej originálu s vonkajškom upraveným v štýle ukrajinského baroka. Pred 2. svetovou vojnou bol zbúraný, časť mozaík a fresiek bola predtým odobratá a daná do múzeí. Dnes je hlavným chrámom Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny ustanovenej v roku 2018.

Interiér Michajlovského chrámu. Maľby napodobňujú pôvodný chrám.

 

V roku 1920 sa v dnešnej západnej Ukrajine od pravoslávnej cirkvi odčlenila Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev, ktorú nikto neuznal. Po 2. svetovej vojne, keď Sovietsky zväz získal územie západnej Ukrajiny začala likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, podobne ako na Slovensku.

 

Chrámy Kyjevsko-pečerskej lavry, v ktorej sídli metropolita Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu, ktorá sa vyčlenila z Ruskej pravoslávnej cirkvi v roku (1990).

 

V rokoch 1990 až 1992 počas rozpadu Sovietskeho Zväzu starodávna Ruská pravoslávna cirkev zriadila Ukrajinskú pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu (UPC MP) ako prakticky samostatnú jednotku. Moskovský patriarcha predstavuje posledný odvolací orgán v prípade cirkevných súdnych sporov a potvrdzuje voľbu nového metropolitu. S tým nebola spokojná časť hierarchie, tak vytvorili v roku 1992 Ukrajinskú pravoslávnu cirkev Kyjevského patriarchátu (UPC KP), ktorú pravoslávny svet neuznával. Ukrajinskej vláde, ktorá sa stala nepriateľskou voči Moskve (po 2014), vadilo akékoľvek napojenie na Moskvu, preto vznikla myšlienka spojenia troch pravoslávnych cirkví na Ukrajine do jednej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny (PCU). Táto navonok krásna idea nadchla konštantínopolského patriarchu, ktorý ju v roku 2018 zrealizoval, zrušil dekrét z roku 1686, ktorým sa Kyjevská metropólia stala súčasťou Moskovského patriarchátu. Pri poznaní situácie na Ukrajine to bola provokácia, samozrejme UPC MP to až na časť na západe odmietla. Väčšina obyvateľov východnej a južnej Ukrajiny nesúhlasí z protiruskou politikou, lebo sú z Ruskom rodinne poprepájaní, ako my s Čechmi alebo Maďarmi. Keď vláda nerešpektuje časť ľudí vo vlastnej krajine, rusky hovoriacich Ukrajincov a Rusov, odoberá im práva, dáva ich do role druhoradých občanov, tak sa necítia dobre a s nádejou vzhliadajú k Rusku.

 

Trapezný chrám Kyjevsko-pečerskej lavry, kde sa zvyčajne konajú bohoslužby.

 

Podľa štatistík má vraj nová PCU oveľa viac členov, ale paradoxne UPC MP má prevahu kňazov a farností, a vysokú prevahu rehoľníkov a kláštorov včítane 3 najväčších – Kyjevsko-pečerskej, Počájevskej a Svjatohorskej lavry. V minulom roku v júli zorganizovala UPC MP procesiu v Kyjeve, ktorej sa zúčastnilo 350 tisíc veriacich, čo bolo tŕňom v oku ukrajinským nacionalistom i prezidentovi.

V budúcom blogu sa budem venovať téme Ukrajina a Židia, alebo kresťania a Židia? Bez Židov sa nedá história Ukrajiny pochopiť. Budem sa opierať o vlastné postrehy, ale najmä o renomovaných historikov.