Svedectvo mŕtveho, ktorý sa znova narodil...

Goran - svedectvo mŕtveho, ktorý sa znova narodil

Počuť rozprávať Gorana, bývalého narkomana zo Splitu, jeho hrubý hlas, pomaly hľadajúci slová, bolo naozaj veľmi silným zážitkom. Slová, ktoré padali na zem ako kusy olova, človek nechápavo otváral ústa a nejeden, kto ho počul, sa neubránil slzám. Tu je prepis jeho svedectva - o živote, ktorý toľko ráz mohol skončiť smrťou, ale nakoniec skončil požehnaním.

Volám sa Goran Čurkovič, narodil som sa v Splite a teraz mám 44 rokov. Narodil som sa v jednej kresťanskej rodine ale medzitým v našej rodine nebolo živej viery. Môj otec sa chválil tým, že nebol komunista, ale nikdy nešiel do kostola. Moja matka i otec mi odmalička hovorili, že musím ísť do kostola, chodiť na náboženstvo, ale ja som vždy hľadal príklad u svojich rodičov a som im hovoril: „Keď nejdete vy, prečo by som mal ísť ja?“ Ja som prijal všetky sviatosti, bol som pokrstený, bol som na prvom svätom prijímaní, bol som na birmovke, ale medzitým sa to všetko točilo iba okolo materializmu. Spomínam si na svoje prvé sväté prijímanie, keď prichádzali priatelia, krstní rodičia, ale všetko sa to točilo okolo jedla a pitia. A vlastne sa to všetko točilo okolo darov. A tak ja som bol od malička veľmi viazaný na materiálne veci. Ja si spomínam, že keď prichádzali priatelia do domu, tak ja som pozeral, čo majú v rukách. Ak by priniesli nejaké dary pre mňa, ak by mi dali peniaze, ja som skákal, objímal som ich, ja by som ich mal rád. Ale ak by prišli na návštevu a nič mi nedali, ja by som na nich ani nepozrel.

Mňa odmalička vychovala televízia a ulica. Bolo to aj kvôli tomu, že v mojej rodine bolo dosť tragédie. Mal som sestru a ona, keď mala štyri roky, spadla z piateho poschodia a zahynula. Môj brat, keď mal rok, dostal meningitídu a zostal hluchonemý. Moja matka odvtedy začali byť chorá na depresie, bola neustále smutná a plakala. A po nejakom čase začala piť aj alkohol. Môj otec bol námorník a neustále bol na lodi. Mne to v podstate veľmi vyhovovalo, lebo v dome nebolo pevnej ruky. A nemal som vôľu zostávať v dome a pozerať sa na matku takú, aká je. A tak ja som využíval každú možnosť, aby som mohol odísť z domu. Ja som odmalička hľadal slobodu, myslel som si, že sloboda je, že môžem ísť kam chcem a robiť, čo chcem. A tak, celý život hľadajúc slobodu, som sa stal na konci otrokom. Stal som sa otrokom najhorších vecí, ktoré existujú. Ja som odmalička pozeral na to, aby som sa priatelil so starými. Ale môj problém bol ten, že vždy som hľadal tých starších, ktorí boli problematickí. Pretože, tí starší, ktorí boli problematickí, boli pre mňa muži. A to ma veľmi ovplyvnila televízia. Ja som si zobral za príklad Roberta de Nira, ktorý sa neustále bil, bol potetovaný, bol vo väzeniach a ja som si myslel, že jeden muž jednoducho taký musí byť. Ale ja som mal problém, lebo v hĺbke duše som vedel, že ja nie som taký.

Potom sa prihodilo to, že v jedenástich rokoch som začal fajčiť cigarety a piť alkohol. Ale nie preto, žeby sa mi to bolo páčilo, ale jednoducho bol som muž. Keď som si vypil, tak som mohol robiť také veci, také hlúposti, ktoré by som normálne nebol robil. V jedenástich rokoch, hľadajúc tú slobodu, som utiekol z domu do druhého mesta, tam som vykradol trafiku. Chytila ma polícia a zatvorila ma. Otec dva úmyselne nechcel pre mňa prísť, pretože si myslel, že sa ponaučím, aby to bola taká životná škola pre mňa. Ale mne to vôbec nepomohlo. Keď som mal trinásť rokov, zomrela mi matka. Cez toto moje rozprávanie, vy si môžete pomyslieť, že ja som nemal rád svoju rodinu. Ale ja som mal jeden veľký problém vo vnútri v sebe, bol som veľmi zatvorený a svoje pocity som nikdy veľmi neukazoval. Bolo to vlastne kvôli tej mojej predstave o mužoch, aby som niekomu neukázal, že som dobrý, lebo to by bola katastrofa. Keď mi zomrela matka, pre mňa to bol veľký šok. Ja som si myslel, že to sa môže udiať niekomu inému, že moja matka nemôže zomrieť, že ona bude žiť večne.

Vtedy som povedal, že sa zabijem. Ale medzitým mi nikto neveril. Osem mesiacov potom sa otec oženil. A od toho dňa sa vo mne začala rodiť nenávisť. Nenávisť voči otcovi, voči tej žene pretože ona prišla do domu, lebo ona prišla do domu, aby hrala moju matku a nenávisť voči bratovi, pretože  môj brat bol hluchonemý, on žil vo svojom svete. Ja som nikdy nemal nijaký vzťah ako syn a otec. Môj otec je veľmi dobrá osoba. Veľmi taký vážený. Ale jeho detstvo bolo ťažké a tak ja som sa nikdy nemohol s ním rozprávať. Pamätám si, že keď som prišiel zo školy a dajme to som mal nejaký problém, ja som sa chcel veľa razy rozprávať so svojím otcom. Ale on mi hovoril: „Nechaj ma, aké ty môžeš mať problémy, choď pekne do školy, uč sa aké ty môžeš mať problémy?! No uvidíš, keď narastieš, keď sa oženíš, potom budeš mať svoje deti, potom budeš mať svoje problémy, teraz nemáš žiadne problémy.“  A tak som ja radu a pomoc hľadal na ulici.

Tak som na výročie matkinej smrti prišiel do domu s pištoľou, ktorú som si požičal dva dni predtým od jedného priateľa a v ten deň som sa chcel porozprávať s otcom, ale keďže som už bol veľmi problematický, už som pil alkohol, bral som nejaké druhy tabletiek, veľmi som bol zlý v škole. A prišiel som domov a chcel som sa porozprávať s otcom, on sa otočil a dal mi jednu facku. A povedal mi: „Choď, hovno jedno do izby! O čom mi ty chceš hovoriť, choď sa ty pekne učiť!“ Ja som odišiel do izby, vytiahol som pištoľ, otočil som ju proti hlave a vystrelil som guľku. Padol som na zem. Zrazu sa otvorili dvere a všetci susedia prišli a neviem, aký čas prešiel. Odviezli ma do nemocnice, operovali ma a na ďalší deň, keď som sa zobudil, bola pri mne moja druhá matka a povedala mi, že všetko je v poriadku a že nebude žiadny problém. Po nejakých desiatich dňoch som vyšiel z nemocnice, ale vo mne bol taký vzdor, pretože som bol nahnevaný na seba, prečo sa mi nepodarilo zabiť sa.  Môj otec mi hovoril, že guľka je vytiahnutá z hlavy, ale pár mesiacov potom bol som v jednej kaviarni, tam sa niektorí pobili, jeden mi fľašou rozbil hlavu. Potom ma odviedli do nemocnice, snímali hlavu a týmto spôsobom som spoznal, že ja mám guľku stále v hlave. A to bol ešte ďalší dôvod nato, aby som nenávidel svoju rodinu.

A život išiel napred a ja som s alkoholom a tabletkami. Bral som ich každý deň viacej a viacej, až prišlo do toho bodu, že už mi to nestačilo. Bolo nás šesť priateľov, ktorí sme odmalička rástli. Vedeli sme, že musíme niečo zmeniť. Stali sme sa agresívnymi a to sa nám nijako nepáčilo. Stále tam boli tí starší, ktorí nás poúčali. Hovorili nám: „O čo sa staráte, pekne si zapáľte trávu a bude dobre.“ Ale my sme vedeli, že marihuana aj hašiš, to sú drogy. A báli sme sa. A ty starší nám hovorili: „A čo sa bojíte, treba sa báť alkoholu a tabletiek a nie trávy. Marihuana je prírodná bylina. Vy keď ju fajčíte, lepšie vám pracuje mozog, lepšie spávate, lepšie sa učíte, a čo je najdôležitejšie zo všetkého, niet krízy ani závislosti.“ My sme mali strach ale povedali si veď ideme a od jedného razu sa nám nič nestane. A tak sme si zapálili. Niekomu nebolo nič, niekomu bolo čudno, niekomu bolo tak alebo onak. Ale to nebolo vážne. Ale dôležité je to, že my sme ďalších desať dní nič nefajčili. My sme sa presviedčali v tých desiatich dňoch, sami seba, akí sme my charakter, akí sme my silní, ako my zvládame situáciu. Tak sme si po desiatich dňoch zapálili opäť. Opäť sme týždeň nefajčili. A opäť sme si hovorili, aké je to skutočne dobré, niet žiadnej krízy ani závislosti. Potom sme veľmi skoro začali fajčiť každý deň. A už ku koncu sme nefajčili cigarety, ale sme pili alkohol a fajčili trávu.

Ja som hoci prichádzal domov prefajčený, napitý, v každej situácii, ale keď otec nebol doma, moja druhá matka sa mi bála niečo povedať. A tak som mal slobodné ruky. Počas toho obdobia, keď bol otec doma, ja som utekal z domu v tom stave. Koľko len som mohol tak som utekal z domu, nemali sme nič spoločné, ani obed ani večeru. Alebo som sa zatvoril do izby a počúval tam sám muziku. Keď otec ma vlastne aj pristihol pritom a videl, že niečo nie je v poriadku a pýtal sa, ale ja už som bol veľmi dobrý klamár. Teraz, keď si spomínam na tie časy, mne je to veľmi smiešne. A ja som vždy hovoril, bola nejaká oslava, nejaké narodeniny, popil som dve-tri pivá. A ty vieš, že ja neznášam alkohol. Ja neviem ako je to možné, že to prešlo, ale každý raz to prešlo. Ale on určite aj zatváral oči, aby nemusel priznať nejaké chyby, ktoré on sám urobil. A keď prichádzali susedia a hovorili mu „Marko, tvoj syn Goran sa tam stretáva s nejakými problematickými ľuďmi“, on vždy našiel nejaké ospravedlnenie: „on je mladý, on je v puberte, on je taký, bude on dobrý.“

Nebolo to dobré lebo ja som každý deň stále hlbšie a hlbšie upadal. Začali sa mi vlastne pomiešaním marihuany, hašišu, alkoholu a tabletiek zdať čudné veci. Začal som dostávať nejaké hlasy, paranoju od ľudí, depresie, strach. Už som viacej nemohol s nikým chodiť po ulici. Musel som chodiť sám alebo s tými, ktorým som dôveroval. Chodili sme po lesoch, pretože som mal strach z ľudí, že ma chcú zabiť. Nech som kohokoľvek videl, tak ja som pociťoval ich nenávisť voči mne. A to ma začalo dovádzať do bláznovstva. A vedel som, že musím niečo zmeniť, že nemôžem na tom ostať. Z trávy a hašiša ma pochytila taká depresia, že sa to nedá slovami opísať. Oni mi vtedy hovorili, že niet závislosti. Nevedel som ako z toho všetkého vyjsť, ale vedel som, že musím niečo urobiť. Nemohol som to zanechať, pretože by som nemal viac žiadneho charakteru. Mal som strach hľadať pomoc doma u otca, pretože on veľmi nenávidel narkomanov. Toto viem vďaka tomu, čo mi hovoril, keď som bol malý.

Opäť som hľadal pomoc a radu u tých starších. A je normálne, že tí starí boli vždy nejaké dva tri kroky pred nami. A oni mi hovorili: „Všetko odstav a vezmi si heroín, s ním vyriešiš všetky svoje problémy.“ Ale my všetci vieme, čo je to heroín. Vidíme to v televízii, čítame v novinách, každý deň sa s tým stretávame. Mal som strach, ale oveľa väčší strach som mal z toho stavu, v ktorom som sa nachádzal. A povedal som, idem skúsiť, nebudem sa starať. Spomínam si prvý raz, ako som ho zobral, ja som ani nevedel ako sa to pripravuje. Bola vlastne tá naša skupina priateľov, boli sme v jednej pivnici a tí starší to vlastne pripravili a ja som ten každý ich pohyb vlastne sledoval. Oni to dali do injekcie a prišiel rad na mňa. Ja som nemal strach, ale mal som vždy averziu z ihly. A tak prvý raz, keď som zobral heroín, tak som natiahol ruku a otočil som hlavu. A ten chlapec, ktorý mi prvýkrát pichol heroín, mal takú nežnú ruku, že by mu každá zdravotná sestra závidela. A tak som po nejakej sekunde, ani presne neviem aký to bol čas, pocítil eufóriu. A povedal som si, to je to. To je môj život. Všetky moje komplexy, ktoré som mal v sebe, všetky strachy, ktoré som mal, všetko to zmizlo. Cítil som sa slobodný, ale slobodný v tom pravom slova zmysle.

Na ďalší deň som hneď prišiel k peniazom, išiel som si sám kúpiť heroín, nechcel som ísť s priateľmi, aby som sa s nimi nemusel deliť. A keďže som pozeral, ako to oni pripravujú, ja som to tak isto urobil, ale problém bol v tom, že som si to nevedel pichnúť. A tak som sa nejakých dvadsať minút pichal do ruky a moja ruka bola plná krvi. Ale nakoniec sa mi to podarilo. Od toho okamihu ja som dvanásť rokov nikdy neopustil heroín. Na začiatku bolo dobre. Bolo skutočne tak ,ako mi to povedali tí starší. Ale je tu jeden problém a ten problém je, že nikto mi nepovedal, čo ma čaká neskôr. Na začiatku je dobre, lebo stačí ti málo peňazí, málo heroínu s tvoje pocity sú výborné. Ale ako išiel čas napred, bolo treba stále viacej a viacej peňazí, stále viacej a viacej heroínu a tá krása, tá eufória bola každým dňom menšia a menšia. A každým dňom bola kríza väčšia a väčšia. Nestačilo vykrádať predajňu, liter vína a liter whisky. Najprv som začal vykrádať z domu, začal som vlastne predávať všetko, čo sa dalo predať, bolo to zlato, taniere nové, potom som začal vykrádať autá a byty, reštaurácie a všetko.

Bolo normálne, že otec to už zbadal a tá moja druhá matka mu hovorila, že niečo so mnou nie je v poriadku, že nie som v dobrom stave, ale nevedela, čo mi je a tak zanechal loď, zanechal prácu a prišiel domov. Ale ja som už vyrástol a on nemal viacej žiadny vplyv na mňa, už ma nemohol viacej biť. Sledoval ma a videl, že som sa úplne premenil. Odišiel na políciu a hľadal nejakú radu. A oni mu hovorili: „Marko, ty buď neúnavný a prehľadaj mu izbu, prehľadaj mu oblečenie, choď do pivnice a hľadaj miesta, kde by mohol niečo ukryť.“ A tak on ma sledoval a ja som bol na začiatku veľmi opatrný. Ale ako prešiel čas, ja už som sa o nič nestaral. A jedného dňa našli injekciu a vtedy nastala panika. A tak mi jedného dňa povedal otec: „Pozri môj synu, ty si v problémoch, poď za stôl, my sa pekne porozprávame.“ A ja som mu povedal takto: „Počúvaj ty starý, ja a ty sa nemáme o čom rozprávať, pretože, ja vtedy, keď som potreboval s tebou rozprávať, ty si nemal čas. Ty si pekne ži svoj život a ja si budem žiť svoj. A nechaj ma na pokoji.“ Keby tak Boh dal, žeby som sa v ten deň s ním porozprával.

On bol v panike a nevedel, čo so mnou. A tak opäť odišiel na políciu a my sme mali jedného príbuzného, čo pracoval na oddelení pre drogy. A oni našili na mňa takú hru, že mi našli v izbe heroín, aby mali dôvod ma zatvoriť. Oni ma zatvorili na nejaké dva mesiace a opäť sa opakovala tá stará príhoda, že ja sa ponaučím a ja som bol v tom väzení dva mesiace a vyšiel som rozumnejší ako som tam vošiel. Zistil som, ktoré magnetofóny sa za viacej predávajú, kto dá viacej za zlato a vlastne všetko sa to točilo okolo kriminálu. Normálne som opäť začal po starom. Otec neustále hľadal radu ako mi pomôcť.  Vtedy mu niekto povedal: „Marko a prečo ho nedáš na psychiatriu? Doktori poznajú svoju prácu, chodili do školy, oni mu určite pomôžu.“ A ja som ho poslúchol a odišiel som na psychiatriu, bol som tam okolo mesiaca, mesiaca a pol a mne bolo dobre pretože v Splite je psychiatria na prízemí, prichádzali moji priatelia, nosili mi drogu, alkohol, od nich som bral tabletky. Bol som taký úspešná klamár , že na konci sa mi podarilo presvedčiť lekára, že to môj otec potrebuje pomoc a nie ja. A tak som odtiaľ vyšiel ešte horší ako som tam vošiel.

A opäť prišiel na jeden nápad, niekto rozumný mu povedal, že ja potrebujem prácu. A oni mu povedali, že keď ja budem pracovať osem hodín denne, nebudem mať viac času rozmýšľať o hlúpostiach. A na konci môj otec ma zamestnal vo svojej fabrike. Zamestnal ma v jednom skladisku, kde sa dávali všetky výrobky pre lode. A on upozornil tých svojich priateľov kto som a čo som, v akom som probléme. A oni ma očakávali s obidvoma rukami, pretože oni boli v takom entuziazme, že mi pomôžu. Ale na konci sa to ukázalo ako jedna z najväčších chýb, pretože ja som ku koncu vykradol pol podniku, popožičiaval som si veľa peňazí, nikomu som nič nevrátil. Jeden deň som na šéfa vytiahol nôž, tak ma nakoniec vyhodili, lebo videli, že mi niet pomoci, že som blázon. A opäť som sa vrátil k tomu svojmu životu. Môj otec už bol v koncoch, videl že mi nevie nijako pomôcť a nevedel, čo má robiť. Jeden deň som prišiel napitý a v kríze domov. Tisíci krát som od neho hľadal peniaze, aby mi dal. On už toho mal jednoducho nad hlavu ten deň a udrel ma päsťou. Ja som zobral v kuchyni nôž a bodol som ho nožom. Hneď nastala panika a prišla polícia, mňa opäť zatvorili.

Nebodol som ho veľmi, ale to gesto už hovorilo o tom, že som sa už úplne zbláznil. A vlastne ten môj stav, tie paranoje a depresie, to bolo stonásobne horšie. Dostal som aj epilepsiu. Vlastne to bol jeden veľký problém, lebo  ja som každý deň padal a hlavu som si rozbíjal o asfalt. Keď ma z väzenia pustili, ja som sa chcel normálne vrátiť domov, pretože pre mňa bolo normálne, že som ho bodol nožom. On je vinný. Prečo mi nedal peniaze?! Ale keď som prišiel k dverám, ja som zvonil, búchal som nohami, ale nikto mi nechcel otvoriť. A zrazu som spoza dverí počul hlas a môj otec mi takto povedal: „Počúvaj, ty môj synu, ty máš roky, rozumu nemáš. Máš právo ničiť si svoj život, ale nemáš právo ničiť náš. Medzi priateľmi a rodinou, ty si si vybral priateľov. Ty máš priateľov, ty si pekne s nimi ži a jedného dňa, keď sa rozhodneš liečiť, ty príď a my ako rodina ti pomôžeme.“ Všetka tá nenávisť, ktorú som ja mal voči nim, teraz oveľa viac narástla. Pretože ja som celý život obviňoval niekoho druhého. Obviňoval som matku, že zomrela, sestru, že zahynula, otca, tú druhú matku, obviňoval som brata, obviňoval som komunizmus. Vždy som hľadal niekoho iného, na koho by som mohol zvaliť vinu. Ja jediný som bol dobrý.

 Ja som deväť rokov spával na ulici. Ako bezdomovec. A tá ulica ma úplne dotĺkla. Už viac nebolo polievka, postele ani sprchy. Tak ako som predtým kradol, teraz som musel kradnúť dvojnásobne. Pretože o všetky tie peniaze, ktoré som zarobil, som sa potreboval deliť s niekým, aby som mohol prespávať. My všetci vieme, že na ulici niet priateľov, v tom spoločenstve, pretože všetko je to vlastne len o záujmoch. Taký som bol aj ja. Ja som si myslel, že na tomto svete niet dobrých ľudí. A ja som sa tak jednoducho voči nim správal. Ja už som sa viacej nestaral o to, či prepadnem nejakú babku, ukradnem peňaženku, vykradnem byt o dvanástej alebo auto. Jednoducho som stratil aj tú malú úctu, ktorú som mal voči druhým aj voči sebe. Už som sa viac nestaral o to, kto si bude, čo myslieť. Jednoducho som bol na úplnom dne. Veľaráz som prichádzal do situácie, keď ma nevedelo nič upokojiť. Jediné, čo ma mohlo upokojiť bola moja krv. A tak som bral žiletky, fľaše a rezal som sa po tvári, rukách. A vtedy, keď som bol celý krvavý, to mi dodávalo nejaký duševný pokoj. Vlastne každú chvíľu som sa dostával do väzenia.

Po tých nespočetných razoch ma pridelili väzenskému neuropsychiatrovi. A on mi napísal diagnózu, že som chorý na schizofréniu. Ja teraz hovorím, že či som ju mal alebo nemal, to skutočne neviem, ale viem, že som nebol normálny. A tak ma už viacej neposielali do väzenia. Vtedy som zodpovedal za 27 skutkov a vtedy ma poslali do blázinca. Dostal som trest dva roky. Ja som nevedel kam idem. Keď ma prevážali to splitskej väznice do toho blázinca, keď som videl, akí sú tam ľudia, tak ma chytil strach. Tak mi dali terapiu na moju chorobu a po nejakom mesiaci ja som si povedal, ja musím odtiaľto utiecť, to nie je miesto pre mňa, pretože tam bolo viac než 90 percent zabijakov. To bolo strašné, boli to ľudia, ktorí urobili dvoj-, troj-, štvornásobné vraždy. A všetci to boli psychicky chorí. A ja som to nejaký čas sledoval a pozoroval ako môžem utiecť. A keď som videl pravú chvíľu, ukradol som peniaze jednému chorému, ktorý tam bol.

Podarilo sa mi utiecť a prišiel som do Splitu. To bolo obdobie vojny a ja som si vždy myslel, že ja som rozumnejší od druhých. Ja som si myslel, že trochu budem drogovať, potom pôjdem do vojny a keď Chorvátsko zvíťazí, staneme sa republikou, zmenia sa zákony a ja budem slobodný. Tak či tak zomriem, či od heroínu alebo od guľky, to je to isté. Ale medzitým nič nedopadlo ako som to plánoval. Ja som nejakých 10 dní drogoval po Splite. Potom som prišiel do vojska, ale tí keď ma videli ako vyzerám, začali sa smiať. Oni mi hovorili: „Ty nemôžeš ani chodiť, ako chceš ty pušku nosiť.“ Pretože som mal 50 kíl a bol som ešte chvíľu na úteku. Lenže môj plán prepadol a tak som znova pokračoval v drogovaní. Potom ma chytila polícia a vrátili ma nazad. Ale ja som mal strach sa vrátiť, pretože ten človek, ktorému som ukradol peniaze, urobil štvornásobnú vraždu a to so sekerou. A tam sa diali vraždy. A tí ľudia sú tam na neohraničený čas, vlastne sú tam na celý život. Tak už niet viac procesov a súdov ale natlačia ich injekciami, dajú ich do kazajky. Nejaký čas ich tak držia a potom ich pustia, oni sa prechádzajú. A ja som mal veľký strach, že ma zabijú.

Keď ma chytili, najprv ma vlastne všetci tí dozorcovia a hlavný doktor poriadne zbili, potom mi dali kazajku, dali ma na posteľ a priviazali mi nohy o posteľ. Čo bolo najhoršie, dali ma na izbu s tým človekom. O nejakých 5-6 dní sedel na svojej posteli, šúľal cigaretu a pozeral mi do očí. Ja som bol priviazaný, nemohol som nič. Čo bolo najhoršie, on neprehovoril ani slovo. Psychicky ma úplne zabíjal. A on, každý raz, keď sa zdvihol, ja som sa počúral od strachu. A to trvalo nejakých 5-6 dní a na konci prehovoril. Hrešil na moju matku a na všetko, na čo sa dá nadávať hrešiť a potom mi povedal: „Počúvaj, ty hovno jedno, ty vieš kto som ja a čo som ja. Ty vieš, čo som urobil a môžem urobiť. Ty si mal silu ukradnúť mne peniaze. Ja už 5-6 dní rozmýšľam, či ťa zadusím ako zajaca alebo nie, ale keď tak opäť rozmýšľam, že keď si mal odvahu mne ukradnúť peniaze, všetka česť. Aleluja!“ A všetky tie strachy sa pominuli v tom okamihu a ja som bol iná osoba.

Po nejakom zodpovedajúcom čase mi odviazali nohy, aby som sa mohol slobodne prechádzať po tej cele, ale tri mesiace som bol v kazajke. Vždy sa vlastne niekto zmiloval nado mnou a kŕmil ma. Bolo tu vlastne takej kolegiálnosti. Ale bola tam hrozná situácia, pretože bola vojna a nebolo liekov, pretože väčšina liekov prichádzala zo Srbska. Neviem presne, ale 70 percent sme mali epilepsiu. A vlastne z toho strachu, padali aj bomby dookola. Keď padol jeden, tak sme popadali všetci. Ja som sa zaprisahal, že keď odtiaľ vyjdem, nikdy nezoberiem drogu ani alkohol. Pretože mi povedali, že ak urobím ešte jeden skutok, vrátia ma do toho blázinca a už odtiaľ neodídem, budem tam na celý život. Predĺžili mi o pol roka, kvôli úteku, a prišiel deň, kedy bolo treba odísť. Noc predtým ako som mal odísť to psychiatrie, vytiahol som žiletky z plastického aparátu a dorezal som si žily na rukách. Ja dodnes neviem, prečo som to urobil, pretože na ďalší deň som mal byť slobodný.

Sadol som na autobus do Záhrebu, to je hodina a pol cesty. Odišiel som do lekárne, zobral som dve krabičky tabletiek na schizofréniu, zapil som desať tabletiek dvoma litrami vína, zobral som autobus do Splitu a prvé dvere, na ktoré som zaklopal, bol díler. Kúpil som heroín a opäť som začal drogovať. Bol som nikto a nič. Teraz som padol oveľa hlbšie ako predtým. Mal som 50 kíl, nemal som už viacej silu ani kradnúť ani vykrádať. Všetko sa dialo o žobraní, sem tam som niekoho oklamal. Keďže som nemal silu, veľa ľudí ma bilo. Spomínam si, že keď som takto sedel, bol som nijaký a normálni ľudia, keď ma obchádzali, keď ma videli, bili ma nohami, pľuvali na mňa a hovorili, že ma treba zabiť. Vyháňali ma zo svojho priestoru, pretože hovorili, že pohoršujem ich deti. Jednoducho som bol sám. Už som nemal viac priateľov, ani z tých záujmov. Aj keď som prišiel k peniazom, nikto so mnou nechcel byť, pretože som skutočne hrozne vyzeral.

 Ja už ani neviem, koľkokrát som sa pokúšal zabiť, cez heroín, tablety, nadmerné množstvo brané. Rezanie žíl, na dva tri dni som upadal do bezvedomia, ale vždy ma nejaká dobrá duša našla a odviezla do nemocnice alebo som sa po pár dňoch prebudil sám. Nemal som ani poňatia, kde by som mohol hľadať pomoc. Pretože ma všetci odhodili. Jednoducho som nevedel, čo mám robiť. Spával som na ulici. To je iba fráza, že som spával na ulici, lebo v skutočnosti, keď som vyšiel z toho blázinca, ja som stratil spánok, už som nemohol viac spávať. Nemohol som už ani jesť, jednoducho som bol sám a chorý. A bol som unavený zo všetkého.

A tak jedného večera, ležal som na kúsku kartóna v jednom starom opustenom dome, pozeral som na nebo cez rozbité okno. Bola zima druhý mesiac. A v tom okamihu som začal rozmýšľať. A prišiel som do toho bodu, že nikto nie je vinný. Že ja môžem za všetko to, čo sa prihodilo v mojom živote. Začal som rozmýšľať o rodine, o otcovi, matke, o druhej matke. A začal som plakať. A vtedy som sa začal modliť. Ja som sa začal modliť, ktorý som vykrádal kostoly, nadával na Boha od rána do večera, na Máriu. A nevedel som ako sa modliť. Niečo mi ešte zostalo z toho, keď chodil na náboženstvo krátky čas pred birmovkou. Vlastne som to miešal. Zdravas Mária, Svätá, Otče náš, všetko som to miešal, nevedel som ako to ide, ale modlil som sa srdcom. Pokoril som sa, plakal som a hovoril som: „Panna Mária moja, pomôž mi. Alebo ma vezmi k sebe, alebo mi podaj ruku, aby som zmenil tento biedny život. Nikto nie je vinný, ale ja.“ Celú noc plakal a celú noc sa modlil.

Dva tri dni nato, sedel som v jednom parku, bola ráno, bola zima. A vidím jednu ženu, ako ide oproti mne. Mňa hneď chytila paranoja, dúfam, že nepríde ku mne, neviem, čo som urobil. Ale ona prišla ku mne a hovorí mi: „Dobré ráno, chlapče.“ Ja na ňu takto pozerám a hovorím dobré ráno. A ona mi hovorí: „Počúvaj, ja mám jeden problém, môžeš mi pomôcť?“ A ja jej hovorím: „Ale daj stará, ja neviem, čo so svojimi problémami, choď preč.“ A ona mi hovorí: „Ale nie, ja hľadám jedného chlapca, volajú ho Čuke.“ Ona hľadá mňa. A teraz neviem, čo urobím. Ak poviem, že som to ja, možno som vykradol jej byt, možno som predal drogu, ja neviem, čo som urobil. Ale opäť moja zvedavosť ma predbehla a ja som povedal: „Ja som Čuke.“ A ona začala plakať. A ja si hovorím – Matka moja, ona je hlúpa. Nikto kvôli mne neplače a žena, ktorá ma vidí prvýkrát v živote, kvôli mne plače. A ona ma zobrala za ruku a začala mi hovoriť svoj príbeh.

Ona je matkou jedného závislého, ktorý je desať rokov mladší odo mňa. Ja som ho možno dva-tri krát stretol. Raz sme spolu kúpili drogu, raz som mu pomohol od polície a to bolo to. A on skončil vo väzení. A jeho matka chodila za ním na návštevy. A on si každý čas našiel minútu, aby hovoril o mne. A on je narkoman. A narkomani sú veľkí egoisti. On mal svoje problémy, pretože prvý raz skončil vo väzení. To bol ten zázrak, že my sme nikdy neboli nijakí priatelia a on o mne hovoril. A tá žena sa rozhodla mne pomôcť a ona mi vybavila všetky dokumenty, odviedla ma na autobusovú stanicu v Splite, kúpila mi lístok do Medžugoria a povedala: „Tu máš lístok, odíď do Medžugoria, hore je Panna Mária, ona ti pomôže.“ A ja som pred dvoma týždňami prosil Pannu Máriu, aby mi pomohla. A ešte mi povedala: „Je tam jedna komunita, odíď tam, tí chlapci majú taký istý problém ako ty, budeš dobrý.“

A ja nič netušiac, som sadol na autobus, odišiel som do Medžugoria, to je v Bosne a Hercegovine. A keď som prišiel pred bránu a chlapci, ktorí boli už v komunite, keď ma videli, ako zle vyzerám, tam ma hneď prijali. Bez rozhovorov, bez kolokvií, bez pracovných dní, bez ničoho. A ja som vlastne ani nevedel kam idem, pretože o tejto komunite som nič nevedel. Na ďalší deň, keď som sa zobudil, mal som krízu zo všetkého. Ale od toho dňa vlastne nikdy viacej som nemal epilepsiu. Ale ten strach bol z niečoho nepoznaného. Ja som si myslel, že môj najväčší problém v živote je heroín. Ja som si myslel, že keď sa vyliečim z heroínu, keď ho mesiac nebudem brať, že budem normálny. Ja som nevedel, koľko problémov v sebe nosím, ja som myslel, že treba vyriešiť len tú jednu veľkú vec. Ale nevedel som kvôli tomuto heroínu, koľko malých vecí musím zmeniť. Všetok ten smrad, čo sa uložil za tie roky vo mne, všetko to trebalo oprať.  Jednoducho človek sa musí hodiť na kolená, potrebuje sa toľko pokoriť a potom začať budovať nový charakter, aby sa mohol stať novým človekom.

Komunita, tak ako ju my nazývame, to je škola života. Pretože ťa učí žiť poctivo. Učí ťa modliť sa. Ako sa treba správať ku druhým, ako treba pracovať, ako treba byť zodpovedný. Ako úsmev na druhého nič nestojí, ako jednoducho treba žiť život. Pretože život je veľmi jednoduchý a krásny. A ja som ho nevedel žiť. Sám sebe som komplikoval veci. Ja dnes ďakujem chlapcom, ktorí ma v tom období prijali, mali trpezlivosť so mnou, ktorí ma každý deň privádzali na pravú cestu. Ktorí mi od začiatku hovorili – Goran, ty sa potrebuješ premeniť. Meň sa. Ja som neprijímal, čo mi hovorili, ale ako prešiel čas, aj cez modlitbu, ja som každý deň viacej a viacej otváral srdce. Zamyslite sa nad tým, byť v jednej komunite, bez televízie, bez cigariet, bez žien, bez žiadnych vecí, jednoducho izolovaný od všetkého. Ale videl som tých starších chlapcov, jeden príklad a to dobrý príklad. Ja som v komunite zakúsil, čo je to sloboda. Pretože som videl ako žijú, ako pracujú ako sa správajú. Ako nemajú problém pokoriť sa. A to mi dávalo silu. Ja som rozmýšľal, keď to môžu oni, prečo by som nemohol ja.

 Ale po nejakom čase sa vo mne začala prejavovať žiarlivosť. Pretože k tým chlapcom, ktorí boli v komunite, prichádzala rodina na návštevy a ja som chcel, aby aj ku mne niekto prišiel.  Ale ja som si bol istý, že naši nevedia, že ja som v komunite. Ak budú vedieť, tak to nie je ich starosť. Tak som hľadal vlastne možnosť ako sa spojiť s mojím otcom, pretože vo mne sa už prebudilo svedomie. Ja som sa chcel vlastne ospravedlniť za to všetko. A myslel som si, že napíšem list, ale tí starší chlapci mi hovorili: „Aký list, čo za list?! Koľko razy si napísal list z väzenia a čo bolo? Mŕtve slovo na papieri. Ale ty, keď sa chceš zmieriť so svojou rodinou, ty musíš urobiť nejakú obetu. Musíš sa dvihnúť o pol druhej ráno, ísť do kaplnky, kľaknúť, modliť sa a veriť.“ V komunite sa pracuje. Pracuje sa dvanásť hodín a sú to práce, ktoré sú veľmi ťažké. A jediné po čom túžiš, je spánok. A dvihnúť sa o pol druhej v noci, to je skutočne obeta. Ale ja som mal skutočne túžbu sa zmieriť a tak som sa dvihol, kľačal som, modlil som sa ale neveril som. Ja som myslel, že skôr zomriem, ako sa môj otec bude chcieť zmieriť so mnou.

A opäť po nejakom krátkom čase, jeden chlapec prišiel a povedal mi, aby som prišiel do jedálne. Že tam sú nejakí ľudia, ktorým by som ja mal trochu vysvetliť komunitu. Ja som povedal dobre, žiaden problém, prišiel som tam, otvoril som dvere a prvú hlavu, ktorú vidím, vidím svojho otca. To bol najťažší okamih v živote, pretože ja som nemal odvahu pozrieť sa na neho. Pozeral som do zeme. Vo mne sa miešali emócie, hanbil som sa. A otec videl, že mi je ťažko, prišiel ku mne a podal mi ruku. Potom sa ja jemu podal ruku a potom sme začali plakať. Nič sme nehovorili a po nejakom čase, keď odchádzal, ja som prehovoril. Ja som bol prvýkrát voči nemu úprimný: „Či sa mi to podarí, ja neviem. Ty všetko, čo môžeš, choď domov so svojou ženou a modli sa za mňa.“ A on mi hovorí: „Synu, my sa už dlhý čas modlíme. A Bohu vďaka.“

Mňa potom preložili do Talianska. A prišiel deň, kedy som bol pripravený začať nový život. Ja som vošiel do komunity, že tam zostanem nejaké dva tri mesiace, pretože som si myslel, že to stačí, aby som sa oslobodil od heroínu, ale zostal som skoro štyri roky. Nechcel som sa vrátiť do Splitu ale rozhodol som sa žiť v Medžugorí. Pretože ja tak pociťujem, že som sa narodil v Medžugorí. Nikoho som nepoznal a prosil som františkánov, aby mi dali nejakú prácu. Prvá práca, ktorú som dostal, bolo to čistenie verejných záchodov. Keby mi niekto v tom čase, keď som drogoval, povedal, aby som šiel na verejné záchody, ja by som ho zabil. Pretože ja som bol niekto a niečo. Nikto teraz nebol šťastnejší odo mňa, že mám prácu. A bolo to veľmi únavné, pretože som vstával o piatej a zatváral som o desiatej. Videli aj františkáni, že je to priveľa a našli jednu rodinu, kto bude robiť. Ja som dostal stupienok vyššie, dostal som metlu a čistil som ulice. A potom som pracoval s ťažkými fyzickými prácami, ale keďže mi operovali chrbát, nemohol som to robiť. Nakoniec som skončil na farskom úrade, kde som prijímal peniaze za sväté omše.

Ešte sa vrátim. Pokiaľ som pracoval na tých verejných záchodoch, mal som veľkú túžbu nájsť dievča. Vedel som, že ja som nevyzeral nejako dobre. Mal som hore iba tri zuby, nemám vlasy, guľka v hlave, potetovaný, dorezaný. S tou svojou minulosťou, ja neviem, kto by ma chcel. Ale ja som sa naučil veriť Bohu. Modlil som sa, aby mi našiel nejakú ženu, s ktorou by som mohol prežiť svoju starobu. Tak ako som pracoval na WC, tam je také okienko a tak ja som cez to okienko pozeral na dievčatá. A jedného dňa mi srdce zahralo. Videl som jedno dievča a povedal som: „To je to. Bože ja som si istý, že to dievča je pre mňa.“ Ja som ju sledoval a videl som, že každý deň ide na svätú omšu a hovoril som svojim priateľom – vidíš to je ona. Ale tí priatelia sa mi smiali. Hovorili mi: „A si ty normálny. Pozri sa na seba a pozri sa na ňu. Určite je od teba mladšia aspoň o desať rokov. A pozri sa, aká je pekná – si ty normálny.“

Ale ja som bol neúnavný. Zistil som, že je z Čiech a že žije v jednej rodine v Medžugorí, kde varí a pomáha čistiť izby, aby nemusela platiť, aby sa mohla modliť v Medžugorí. Ja som sa veľmi skoro stal priateľom tej rodiny. Mal som jedno staré auto, ktoré som si kúpil, bol to Golf jednotka a tak som tam prichádzal s kvetmi, s bonboniérami. A ona medzitým ako ma videla, len že nezačala plakať.  Jeden raz som ju viezol z toho domu, kde bývala, do kostola a tak som jej hovoril: „Počúvaj, ja som vyšiel z komunity a tak a hľadám jedno dievča, s ktorým by som sa mohol oženiť.“ A ona sa na mňa iba pozrela a povedala: „Ja sa budem za teba modliť.“ A ja si tak hovorím, čo modliť sa, veď to si ty! A ja som osem mesiacov okolo nej obiehal ako pes. Ona mi stokrát povedala: „Nechaj ma, trápny si, nudný si, odíď preč!“ Ale ja som bol neúnavný.

A jedného dňa povedala dobre, tak ideme skúsiť. Ale dala mi hneď aj také poznanie – všetko, čo môžem urobiť, ju môžem chytiť za ruku. Žiadny bozku a už vôbec nie sexu. A ja som  povedal: „Žiadny problém, aký problém. Čím všetkým som už prešiel, ja vydržím aj bez toho.“ A tak sme boli spolu okolo pätnásť mesiacov. A potom sme sa 3.6. v roku 2000 zobrali. Som stále rozmýšľal, nešlo mi do hlavy, že ona pristala, tak to skúsime spolu. Moja žena sa každý deň modlí tri ružence, každý deň chodí na svätú omšu, dvakrát do týždňa chodí na adoráciu. Skutočne veľká veriaca. A ona mi dala odpoveď, prečo vlastne pristala, že bude so mnou. Keď sa rozhodovala, či bude so mnou, alebo nie, ona odišla na Križovac a modlila sa. Videla jednu slovenskú skupinu. A jedného kňaza a pýtala sa ho: „Otče, mohli by ste mi požičať Bibliu?“ Moja žena je Katarína a povedala, že potrebuje od Boha dostať jednu odpoveď. A opäť sa trochu pomodlila, otvorila Bibliu a oči jej padli na jednu stať, ktorú ona nevyberala. A tam bolo napísané: „Ničoho sa neboj, ja som s tebou, zostaň, kde si a to je tvoja cesta.“ Tak približne nejako to tam bolo. A to bola v skutočnosti tá odpoveď, čo má robiť. Zobrali sme sa, ako som vám povedal. Máme tri deti. Máme Luciu, ktorá má päť rokov, máme Luku, ktorý má dva a pol a malú Annu, ktorá má päť mesiacov. Všetky moje túžby a sny sa uskutočnili.

A nielen to, ja som mal 15 rokov hepatitídu C. Pred rokom som si išiel dať urobiť nález a vyšetrenia, aby som vedel, v akom stave je tá pečeň a doktor mi povedal: „Ty nemáš žiadne problémy. Ty nemáš žiaden vírus, tvoja pečeň je zdravá ako u malého dieťaťa.“ Už nemám viac schizofréniu, tie choroby a bolesti, už nemám viac epilepsiu, už nemám ani hepatitídu. A keď sa ma ľudia pýtajú: „Goran, ako sa máš?“ – ja poviem: „Čím starší, tým zdravší.“ Skutočne vďaka Bohu a Matke Božej, pretože, keby nebolo ich, ja neviem, kde by som bol. Musím vám ešte niečo povedať o mojej druhej matke, ktorú som nenávidel najviac na svete. Za tých deväť rokov, čo som bol na ulici, ona každý mesiac išla na farský úrad a platila omšu za moje obrátenie. A na konci som sa obrátil. Ja som to nevedel, až potom, keď som vyšiel z komunity. To mi ona nepovedala, ale počul som to od druhých. Aj môj brat je už oženený a má dve veľké deti. Deti sú normálne, zdravé. A tak mi dnes môj otec hovorí: „Syn môj, nanovo sa slnko usmialo nad naším domom.“

Aký je v skutočnosti vlastne plán tohto svedectva? Droga nie je problém, ani alkohol, ani tabletky. My sme problém. Pretože my máme dve možnosti: brať alebo nebrať. Žiť poctivo, alebo nežiť poctivo. Klamať alebo neklamať, všetko je na nás. Keď sa upadne do drogy, to je príklad, že sa môže aj vyjsť. V našej rodine, modlitba zaujala prvé miesto. S ňou sa budíme a s ňou ideme aj spať. Modlíme sa každý deň aj s našimi deťmi a pravidelne chodíme na svätú omšu a na spoveď. A preto sa nebojte, pretože  Boh je s nami a skutočne sa stará o každého z nás. Nakoniec, chcem vám odovzdať, akú hodnotu má pred Bohom každý z nás. Ja vám zo srdca ďakujem a mám nádej, že som nebol nudný. Chcem vás všetkých pozdraviť a zakončíme toto svedectvo jedným Zdravas Mária.