Je ráno. Sedím v kostolnej lavici a snažím sa seriózne vážne rozlepiť oči. Vedľa mňa sa usadila mamička s dvoma malými deťmi. A ja som sa zmohla na jedinú myšlienku: „Reku, chúďatká moje, to ste museli tak zavčasu stávať?“ Nuž museli, inak by som sa nikdy nedozvedela, že........ Ale nechajme sa prekvapiť....

Začala sa omša. Každý vytiahol sviečku a miništranti sa poponáhľali s ich zapaľovaním.

Detské oči sa kochali v plameňoch svetielok.

Výraz „Svetlo na osvietenie pohanov,“ im síce nič nehovoril, ale zato svetlo sa ich dotýkalo.

„Nezhasnem až do konca,“ oznamuje malý mame.

„Mušíš,“ šušle jeho menšia sestra, „vebo babka povedava, že aj jej máme doniešť  švetielko. Nemožeš šetko minúť.“

Ich konverzácia vyvolala naokolo úsmev. Nedalo sa to nepočuť. Rozhodli sa, že prekričia aj organ. Iba mama svojim pohľadom zasiahla ako hasič a deti sa znova ponorili do ticha.

Po evanjeliu požiadal kňaz, aby sme sviečky zhasli... Dievčatko to urobilo okamžite, ale šuhajovi sa nechcelo. „Mami, ešte chvíľku,“ žobronil ale nič mu nepomohlo.

„Počúvaj čo hovorí pán farár,“ povzbudzovala ho mama. „Sviečku si zapálime doma.“

Drobec sa upokojil a vyvalil svoje okále na kňaza.

V tom sa ozvalo z kazateľnice: „Pán Ježiš, priniesol svetlo, aby ho zapálil v každom ľudskom srdci... Tam kde príde Ježiš bude svietiť svetlo....“

Chvíľka ticha. Kňaz sa potreboval nadýchnuť. Keď v tom na plné hrdlo sa vyletelo sklamane z malého šuhaja: „Mami, a prečo si mi nepovedala, že keď Pán Ježiš vyrastie, bude elektrikár?

V kostole to zašumelo... Aj kázeň skončila s úsmevom.... Už nikto nepočúval.... Nemohol... Nevládal...

Nuž deti sú deti...

A náš milý Elektrikár, nech zapáli iskru lásky v každom  z nás... nech v nás rozžiari svoje svetlo.