Je nedeľa. Včera som sa z celodenného kolotoča zastavila niečo pred dvadsiatou druhou a zabudla som, že nemáme chlieb a pečivo. Nuž rozhodla som sa porušiť jedno z prikázaní... a nabehla som do Tesca. Prosím, odpustite mi môj hriech...

A zasa som sa poučila, že pravidlá sú občas na to, aby sa porušovali:

„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ zdraví ma bezdomovec sediaci na múriku.

„Naveky amen,“ odpovedám a mierim do obchodu. Netuším, že sa ho len tak ľahko nezbavím, ako by som chcela.

Rýchlo hodím do košíka pol chleba, nejaké tie rožky a šup ho na cestu k autu. Bezďák však stojí pri mojej Toyote menom Žofka. „Máte čas?“ pýta sa.

Prekvapilo ma to. Skôr som čakala, že sa ma spýta, či mám rožky, alebo peniaze a povie to, čo väčšina jeho kolegov: „Som hladný.“  Ale nič z toho sa nestalo...

Chcel mi niečo povedať. Niečo podstatné...

A tak som sa stopla.

Spomenula som si na pred – niekoľko – hodinový rozhovor s mojim známym, ktorý mi vysvetľoval, že v nedeľu sa do Tesca nechodí, ale ja som to cítila inak.

A keďže je deň milosrdenstva, rozhodla som sa ostať chvíľu s týmto mužom.

„Videl som vás,“ priznáva s úsmevom. „Viem, keď som šla do Tesca.“ Čakala som výčitky, že by sa to nemalo robiť a zvlášť nie v nedeľu...

„Ale nie, na to nemyslím.“ smial sa. „Včera, v kostole...“

Zamyslela som sa a pátrala som po „bezďákovi“, ktorý sa potuluje okolo chrámu, poprípade ho možno nájsť v predsieni kostola.

„Asi som si vás nevšimla,“ mykla som plecami. „Včera sme mali náročnejší deň.“ Dodala som...

        Nepamätám si presne, ako sme sa dostali do bodu, kedy mi môj „bezďák“ začal rozprávať svoj príbeh. Ale dozvedela som sa, že mal rodinu. Spolu s manželkou mali dve deti, syna a dcéru, lenže on stratil prácu... Závidel svojej žene, ktorá ešte stále pracovala a prinášala domov viac peňazí ako on. Jeho mužská ješitnosť prekvitala.

Utrpenie, ktoré nezvládaním svojho života priniesol do rodiny sa skončilo rozvodom. Jeho manželka si našla muža svojich snov a vzala aj deti. Tie ho dodnes nechcú ani vidieť.

A on – sa stal bezdomovcom. Najskôr sa to všetko snažil riešiť. Pracoval „na čierno“, no keď nedostal svoju mzdu, povedal si, že neexistuje žiadna spravodlivosť a zavesil svoju snahu na klinec.

V lete prespával na lavičkách v parku a začal si žobrať jedlo. Zo začiatku sa hanbil, ale potom si zvykol. Naučil sa prežiť v bezdomoveckej džungli aj bez peňazí.

Lenže jeho srdce, stále nebolo spokojné. Našiel si kámoša, ktorý chodil brigádovať na faru. Niekoľko krát šiel s ním. No keď kňaz začal rozprávať, ako treba budovať rodinu, pocítil veľký hnev. „To vyrieši spoveď, rozhovor s nebeským Otcom,“ dostal od neho radu, keď sa mu priznal s problémom. „Otca mi nespomínajte. Ten sa mi stále vysmieval... Nenávidím ho...“ dostával zo seba svoje emócie „bezďák“.

„Ale nenávisť nie je dobrá vlastnosť, mali by ste proti nej bojovať. Viete Ježiš...“ trval na svojom kňaz.

Bezďák mu na to povedal niekoľko nie pekných slov a odišiel. Jeho bolesť minulosti nezahojil ani alkohol, ani práca, ani túžba zomrieť...

O niekoľko dní sa zasa vybral na faru aby pomohol. „Poďte, pomodlíme sa spolu,“ povzbudzoval ho pán farár... „Nechcem sa modliť,“ otočil sa na päte a znova zmizol. „Tak potom nemám s vami o čom...“  zakričal za ním farár.

„Vtedy som plakal,“ priznával môj bezďák. „Nepotreboval som v tej chvíli nič nábožné... stačilo, aby som niekomu mohol porozprávať o tom, čo sa mi v živote prihodilo... Aby som sa mohol pred niekým vykričať na toho vášho Boha...“ hovoril vážne a premeriaval si ma od hlavy po päty.

„Aj dnes sa na neho hneváte?“ spýtala som sa. Chvíľu mlčal. „Neviem. Myslím, že už tak veľmi nie. Veď sme sa včera videli v kostole...“ usmial sa. Zvraštila som čelo. V kostole som žiadneho bezďáka nevidela. No on to neriešil...

„Poznáte Skalku?“ spýtal sa ma a rukou zamieril smerom k Trenčínu. „Áno, veľmi rada tam chodím...“ priznávala som.

„Aj ja som sa tam dostal. Bolo tam zamknuté a tak som chcel prespať na lavičke. Bolo to asi pred rokom. Už sa pomaly stmievalo, keď sa tam hore vyštverali dvaja mladí ľudia s troma deťmi.

„Ujo, čo tu robíš?“ spýtal sa ma malý Dominik. „Ja tu spím,“ povedal som zo smiechom. „Nesranduj, tu nie je posteľ, tu je stôl a lavička.“ pridali sa aj ostatné deti. Potom si spolu s rodičmi kľakli a otočení smerom ku kostolíku sa modlili: „Ježiško prosím ťa, daj postieľku tomuto ujovi, ktorý chce spať na lavičke...“ „A pošli mu ľudí, ktorí mu pomôžu.“ Ich rodičia sa pozreli na seba.

Potom vstali a Peter /otec tejto rodiny/ mi povedal: „Začíname stavať chalupu, môžete nám prísť pomôcť.“Dal mi adresu a ja som na druhý deň dostal prácu, jedlo a okrem toho aj deti... Dominik s Alžbetkou si ma hneď obľúbili... a začali ma volať starký. Nikto nič nenamietal, ak som ich bral do náručia.... Spieval som s nimi, alebo som ich strážil, keď sa chceli hrať na pieskovisku. A nikto ma z tej stavby nevyháňal. Práve naopak. Dovolili mi, aby som si na vedľajšom pozemku začal stavať svoju vlastný domček...

Pomaly sme sa spriatelili. Od pondelka do piatku chodím ku nim a pomáham im.

A v sobotu chodím zasa. Okúpem sa, oholím a spolu ideme do kostola. Lebo viete, majú štvrté bábätko a zvládnuť tých troch väčších uličníkov nie je také jednoduché...

No potom večer odchádzam. Chcem byť sám a chcem premýšľať nad tým, čo sa stalo... Som iba nedeľný „bezďák“ , inak som „starký“

Mohol by som byť pri nich aj dnes, ale viete... toľko lásky naraz...?

Rozjasnilo sa mi. Tá rodinka so starkým sedela včera na omši, kúsok od nás... A ja som mu podarovala 4 obrázky s malým Ježiškom so slovami: „Dajte ich svojim vnúčatkám.“

Usmial sa, vzal si ich a odišiel...

Odišiel, aby ma dnes, v nedeľu Božieho milosrdenstva naučil dve veci...

Tou prvou je, že nad zákonom je láska... Keby som nebola šla do Tesca, nestretnem človeka, ktorý mal odvahu začínať nanovo

a tou druhou je, že sú ľudia, ktorí ponúkajú najskôr ľudskú pomoc, lebo vedia, že iba na prijatí a dôvere rastie pravý vzťah k Bohu... A aj bezďák aby sa mohol stať „starkým“ musel byť najskôr vypočutý a milovaný, až potom mohol znova začať objavovať tajomstvo Boha.

„Ďakujem,“ povedala som mu a podala som mu pri rozlúčke ruku. „Dúfam, že vám nebude vadiť, ak o vás napíšem príbeh a raz ho nasáčkujem do knihy.“

Rozosmial sa. „Ale choďte kdesi... to by som si vážil viac, ako svoju modlitebnú knižku...“ priznával...

A ja som mu sľúbila, že o  novej rodinke poviem celému svetu....

A tak začínam vami...

Rozlúčili sme sa...

Keď som nastúpila do auta a zapla som si rádio, práve z Lumenu zneli tieto slová:

„Ježiš, stačí ťa prijať do srdca, dôverovať ti a byť milosrdný k blížnym...“

Áno, stačí... Tento Bezďácky starký... bol pre mňa zázrakom pokory a požehnania... svedectvom toho, že sa učí nanovo dôverovať Bohu cez lásku detí...

Nuž odpustite mi môj hriech... Ale keď ma to bude ťahať do Tesca, hoci aj v nedeľu, tak vám oznamujem, že tam pôjdem... napriek tomu, že sa to vymyká medziam zákona...

Čo ak tam na mňa čaká ďalšia lekcia a hrdina, ktorý je pre mnohých iba obyčajný bezďák????