„Ideme s tebou,“ oznamujú mi svorne dvojičky a vôbec nečakajú na môj súhlas. „Ale ja idem iba do Tesca a musím sa ponáhľať,“ bránim sa, pričom si prajem, aby som ich presvedčila, aby ostali doma. „Neboj sa. My budeme dobrí. Ani s nami ti to nebude dlho trvať. A možno bude aj nejaká tá zábava.“ Nemala som šancu. Otočila som sa a videla som, ako Domino s Dominou stoja nastúpení pri dverách a v rukách mávajú podsedákmi. Priznávam. Tomu o tej „zábave“ som tiež neverila. Mala som totiž plnú hlavu dospeláckych starostí.

V Tescu sme rýchle nakúpili. Dvojičky narátali 6 malých dobošiek a vydali sme sa na spiatočnú cestu.

„Aha, už zasa sem ide!“ ukázal prstom Domino a všetci traja sme sa zahľadeli na práve prichádzajúceho bezdomovca.

„Dobrý deň, panííí,“ pozdravil popod nos. „Prosím vás, zmilujte sa, dajte mi 50 centov.“

Z uja, ktorý pred nami stál, páchol alkohol.

„Ona ti nedá peniaze,“ vybuchla Domina.

„Ale nie preto, že by bola lakomá,“ doplnil Dominik na moju obranu.

„Ale, Panííííí....,“ pokračoval v žobraní bezdomovec.

„Vieš, ona je dobrá,“ nedala sa Dominika, „ona nechce, aby si umrel.“

 Podgurážený ujo vypleštil na decká oči. „Umrel? A prečo by som mal,“ spýtal sa.

„No preto, že keby ti dala peniaze, tak si kúpiš alkohol. A ak sa ti trafí ten otrávený, tak sa otráviš a potom umreš. To je jasné, nie?“ vysvetlil na jeden dych Domino.

  Bezdomovec sa ešte vo väčšom úžase zahľadel na drobcov a nevedel, čo na to povedať.

„No ujo, nemusíš tak na nás kukať,“ mračila sa Dominika. „My sme ti to museli povedať. Lebo ty nemáš televízor a nepozeráš správy. Niekto zlý otrávil alkohol. A ten kto pije, potom umrie.“

„Mal  by si prestať piť, lebo....“ pozrel sa vážne na bezdomovca Dominik, ale zarazil sa v polovici vety. „Ale neboj sa. Niečo ti dáme.“ Zalovil v taške a vytiahol dobošku.

„Nech sa páči a dobrú chuť,“ povedal s úsmevom. Bezdomovec si ju bez slova vzal a obrátil sa ku mne.

„Panííí, ale toto stojí 15 centov a ja potrebujem 50.... Vy ste dobrá, musíte mi dať!“ Nedal sa odradiť od svojho pôvodného plánu.

Dvojičkám sa zdalo, že neveria vlastným ušiam. Ani jedno ich slovo nepadlo na úrodnú pôdu, ani náznak toho, že by mu mala stačiť doboška....

Pozreli sa na mňa. Mykla som plecami.

 „Ujo, viete čo???? Ani dnes, ani nabudúce, ani potom, nedostanete 50 centov. A okrem toho, my sa ponáhľame,“ zakončil Domino a ťahal ma za rukáv smerom k autu.

„Ujo, a na budúci krát nedostanete od nás peniaze, ale nožnice. Ja mám dvoje,“ odbiehajúc zahučala Dominika.

„A načo mi budú? Ja chcem..,“ trval na svojom.

„Aby si si ostrihal tú dlhú bradu. Babka povedala, že kto má krátke vlasy, tak má dlhý rozum. A ocko keď sa holil, tak povedal, že to platí aj o brade. Si už veľký a mal by si byť aj múdry!“ Hovorila s rukami založenými v bok.

Priznávam,  že prvá som pri aute bola ja. Všimla som si, ako nás niekoľko „Tesco-nakupovačov“ sleduje z diaľky....

 Nuž čo, dvojičky sa zasa postarali o zábavu.

 Keď sme sadli do auta ich dialóg pokračoval.... Robili si tajný plán, čo by ešte mali povedať tomu bezdomovcovi.... a čo by mu mali priniesť... Prišli aj na to, že keď mu oni dvaja nenalejú rozumu, tak to dokáže Pán Boh. A že večer sa za neho pomodlia....

 Nuž pridávam sa k ním.... Ešte teraz mám pred očami „zmäteného bezdomovca...“ Som zvedavá, či nabudúce bude mať odvahu prísť pre nožnice.

A okrem toho, kto z nás nepotrebuje, aby mu Pán Boh nalial toho rozumu troška viac?

Veď práve dar rozumu nám môže pomôcť prežiť svoj život múdro a pokojne...

 Pridáte sa k modlitbe aj vy?