Keď som bola dieťa, bývali sme v malej dedinke. Oproti nášmu domu, na druhej strane cesty, bývala staršia teta a ujo. Mali kravu Lysanu.

Každé ráno ju ujo chodil pásť. No skôr ako vyšiel z brány, teta stála na schodoch, s jednou rukou vpok a s druhou sa hrozila. Kričala ako vládala: “Nech ťa ochraňujú všetci svätí! Nie že sa stavíš v krčme a Lysana bude doma skôr ako ty!”

Nuž neraz sa jej predpoveď splnila. Lysana si domov vykračovala bez starkého. Tetu skoro porazilo, keď ju videla a niekoľko krát si do nej aj kopla. “Ty si naozaj krava, kde si nechala toho truľa? Zasa v krčme, čóóóó?

Na to na ňu krava zagánila a venovala jej typickú odpoveď:”Mú!”  Potom obe zmizli vo dvore.

Keď som na druhý deň, znova videla, ako starký ženie Lysanu pred sebou, pomyslela som si: “Ale dobre ho tí svätí ochraňovali, keď ho teta nezabila.”

Prešlo veľa rokov. Odsťahovali sme sa a na miesta môjho detstva sa vraciame, len veľmi zdriedka. Napríklad v čase, keď treba navštíviť našich zosnulých....

Brána na cintoríne bola otvorená. Na konci pri jednom hrobe stála starenka opierajúca sa o palicu. A pred ňou ležal pochovaný starký. Možno už tam v nebi pasie Lysanu.

Nezbadala, keď sa prikmotrila k jej modlitbe. Jej postava bola zohnutá časom a ponorená do spomienok. Ani kvapky dažďa nemali moc, aby ju z nich vyrušili.

Nehnevala sa. Nehrozila. Nekričala. Vo svojich zostárnutých rukách bolo niečo jemné, ružencové a láskavé.

“Pochválen teta,” pozdravila som a objala som ju...

“Naveky,” zašepkala... “Pozri, odišiel, a ja som ostala sama,” pozrela sa na vyzdobený hrob. “... Pamätáš, ako sa mu každé ráno hrozila?”

Prikývla som....

“Chcela som, aby prestal chlastať... a aby sa ponáhlal domov.” Ponorila sa znova do spomienok....

“A kričali ste za ním: “Nech ťa ochraňujú všetci svätí!” Dodala som....

“Dúfam, že ho ochraňovali. Aspoň keď umieral. Odišiel vyspovedaný, zmierený s Pánom Bohom a Panenkou Máriou,” zašepkala s nádejou....

“Možno je už v nebi. Veď ste za za neho modlili celý život,”... snažím sa dodať odvahy človeku, ktorý po pol storočí ostal sám vo veľkom dome. Veď deti majú svoje.

“Ak je to tak, tak nech mňa teraz ochraňujú, tí všetci svätí,” dodáva starká a zaujme svoje nádherné gesto. Ruky v bok a hroziaci prst: “A najmä ty, môj starý! Veď keď prídem tam hore, tak ja ti ukážem!”

“Čo mu ukážete?” Pýtam sa. Vyznelo to ako výzva do bitky.

“Čo?” Zháči sa... “Ukážem mu, že som... že som ho nikdy neprestala mať rada. A že aj teraz ho to oné, no lúbim.” A z očí sa jej vykotúľala slza....

Ešte chvíľu ticha, modlitby, spomienok a návrat k autu.

Posledné zamávanie.

Prefrčala som okolo nášho starého – na zbúranie vhodného domu a vydala som na ďalšiu “cintorínsku turistiku.... “

Ľudia stáli pri hroboch. Hádzali na seba kríže, či dôstojne sa prežehnávali. Niektorí bojovali s dažďom pomocou dáždnikov a skrehnutých dlaní. Aj kahance odmietali svetlo.

Kvety prijímali kvapky vody z nebeskej oblohy.

Ľudské postavy hádzali v duchu do neba Otčenáše a pridali aj na úmysel svätého Otca, lebo tak sa im to hovorilo na omši....

Aj ja som sa postavila k hrobom mojich blízkych.... No nie sama. Mala som pri sebe prenasledovateľa – slová mojej starej susedky: “Ukážem mu, že ho stále ľúbím...”

Prepáčte, moji známi zosnulí... Dnes som pri vašich hroboch nerecitovala len Otče náš... ale hovorila som s ním o tom, čo sme spolu prežili... a pridala som zopár úprimných slov: “Fakt mi chýbate...”

Hrobom sa nič nekončí... práve začína...

Veď láska trvá večne...

Tak moji milí svätí, ktorí nie ste natlačení písmenami v kalendári, ale ste v dome nebeského Otca, hovorte mu o mojom srdci a vyproste mi, to čo treba... aby som vám to, čo nosím v sebe, mohla povedať ešte raz. Tak naozaj z tváre do tváre, z očí do očí... tam hore. V nebi...