Robím poriadok v starej skrini. Čo handra, to spomienka. Čo dotyk to pocit. Až naďabím na niečo pestré – malé, dnes by som sa do toho už len ťažko vpratala, no o to je to vzácnejšie. Šašovské šaty. Práve o ne som statočne bojovala každý rok, keď ma moji rodičia presviedčali, že by som mohla byť na karnevale napríklad princezná, alebo červená čiapočka... Nevzdala som sa. Chcela som byť šašo a hotovo.

Milovala som tieto postavy v rozprávkach viac ako kráľov, alebo princezničky.

Bola som nadšená, lebo tam, kde sa objavili – zmizol smútok a vrátila sa radosť.

Hoci im nepatril ani jeden hrad, „vlastnili“ všetky srdcia ľudí bývajúcich v ňom....

Boli skvelí zabávači a mohli aj potkýnať, naháňať, povedať pravdu, poťahať vladára za nos, alebo zaspievať pesničku, ktorú si iní „nemohli dovoliť“, lebo by odvisli na šibenici...

Aj u nás doma došlo časom k zmiereniu. A ja som si svoje šašovské šaty mohla raz za rok bez komentárov obliecť.

A hoci som behala a skákala kade tade, nikto nehovoril, že som neposlušná a roztopašná. Práve naopak, každý sa iba usmieval a dodával: „Ty náš veselý šaško.“

Bingo! Milovala som tie chvíle:

Mohla som sa naháňať, skákať... a nikomu to neprekážalo. Obdarúvali ma bezprostredným rešpektom a láskou.

Lenže čas plynul. A ja som vyrástla zo šašovských šiat.

A nielen to.

Stretnutia so šašami ma naučili, že byť „šašom“ a stvárať „šašoviny“ či „šašiť sa“, ako to hovoria deti, nie je jednoduché...

A najmä nie stále, 365 dní v roku.

Veď každý deň má dosť svojho trápenia a do každého sa budíme nielen s radosťami, ale aj s bolesťami a smútkom.

Nikto z nás nie je oslobodený od týchto bremien.... Ani mama, ani otec, ani deti, ani kňazi, ani mnísi...

A hoci je maska „šaša“ vždy po ruke, a je jednou s tých najpríjemnejších, aspoň pre tých ostatných, je v skutočnosti iba atrapou a klamstvom ľudského života.

Priznávam.

Doteraz som nestretla ani jedného skutočne šťastného šaša.

Videla som tých cirkusových, v pestrých šatách so široko namaľovanými úsmevmi a cingajúcimi čiapkami.

A videla som aj tých, ktorí nevnímajúc moju prítomnosť, zahalili svoju tvár do smútku.

No len čo začuli slabý šuchot, nahodili si šašovskú masku a obdarovali ma krásnym úsmevom. Vždy po nej siahli, keď v svojej blízkosti začuli ľudské hlasy....

Bola to ich povinnosť?

Zvykli si?

Začali sa pozerať do zrkadla dokonalosti?

Presvedčili sami seba, že musia byť skvelí, dokonalí, usmiati aby ich tí druhí /či už rodičia alebo známi/, chválili, rešpektovali...

Možno občas zatúžili po tom, aby sa ich niekto spýtal: „Ako sa máš?“

Ale strach priznať sa, že nie všetko ide tak ako by malo, že dokonalosť je iba sen a že úsmev treba vymeniť za slzy, bolo príliš veľké sústo na to, aby šli z kožou  na trh.

A možno tí smelší šašovia sa z času na čas  touto cestou aj vybrali. Len na miesto pochopenia, súcitu, našliapli na mínu výsmechu, ohovárania, osočovania... Cítili, že ak si chcú zachrániť svoju vlastnú kožu, musia z tohto tenkého ľadu utekať čo najďalej... Kam? Do svojho pomyselného šašovského kostýmu....

Nečudujem sa. Chápem.... Viem, že výsmech, ohováranie, osočovanie, či rozprávanie „tajných“ vecí iným bolí... Aj moja vlastná koža nesie znaky popálenín, no žiť sa musí...

Šašovia sú príjemní spoločníci, to je istá vec...

No modliť sa budú radšej sami... a možno ani Bohu neukážu svoju pravú tvár. Boja sa, že ich pošle za dvere služby skôr, ako stihnú vyliať bolesť svojho srdca.... A že ich makeup bude roztečený a vyvolávajúci zmätené otázky: „Prečo? Čo ti je? Čo sa ti stalo?“

Šašovia by vám darovali srdce,

no ak sa chcete dotknúť toho ich, budú sa brániť... Strach pred láskou ich privádza do neistoty a núti ich stavať si mantinely plné princípov... Vháňa ich do neistoty, že sa im môže stať, že odhalia svoju slabosť... Že prekročia predstavy, ktoré majú o nich tí druhí....

Šašovia

sú v podstate nešťastníci... najsmutnejší, hoci sa najviac smejú... Nesúci si bolesť vo svojom srdci, sklamania z minulosti... princípy prítomnosti a snažia sa odpojiť pocity všedných dní... Len jeden si ponechať... „úsmev“

Ak poznáte „šašov“, či veselých a bezstarostných ľudí okolo seba, zahľaďte sa im do očí... Často ich divadelný talent neprekryje ani makeup... Môžete ich nájsť všade, v škole, v triedach, kde sa deti predvádzajú jeden pred druhým; v robote,  v tvári kolegu, ktorý má vždy po ruke vtipnú poznámku; ale aj v srdci priateľa.... možno aj sami v sebe....

Pozerám na šašovské šaty.... a volám k Bohu. Prosím za všetkých šašov, zvlášť za tých, ktorých som stretla a ktorí sa z času na čas ešte objavia aj vo mne.

„Milý Bože,

daj nám silu, aby sme strhli zo seba všetky masky.

Objím svojou láskou srdcia, ktoré nájdeš pod maskou šašov a neprestávaj ich objímať, kým neuveria, že nemusia byť dokonalí preto, aby ich iní rešpektovali a mali radi. Nauč ich plakať, dôverovať, a modliť sa k tebe spolu s inými....

Daj im odvahu, aby sa stali ľuďmi, ktorí vedia, že konáš práve v ich srdci... a dovolia ti konať. Ježišu, nauč nás stáť pred tvojou tvárou. Prosím o silu, aby sme boli pred tebou bez masky. Aj keď ich tak veľmi milujeme, lebo nám pomáhajú preži(vori)ť v džungli života. Amen.

PS:

Ak stretnete šaša, odovzdajte ho Pánovi... je príliš krehký a zranený na to, aby vám dôveroval.