Ráno nikdy neviem, čo ma stretne počas dňa. No čím viac dní pribúda v kalendári môjho života, tým viac sa spolieham na srdce milujúceho Boha. „Dávam ti všetko,“ prihováram sa hľadiac do jeho milosrdných očí. „To čo zvládnem i to v čom zlyhám. Prosím požehnaj tých, ktorí sú mi blízki a daj, nech ťa nájdu tí, ktorých stretnem. Otvor mi oči, aby som ťa aj dnes našla.“ A On?

Odpovedá. Niekedy morzeovkou, ktorej nerozumiem, inokedy veľmi jasne... A niekedy aj takto....

 

Zazvonil mobil. „Prosím,“ prijala som hovor.

„Máme veľa kvetov, mohla by si ich zaviesť do kostola?“ ozval  sa starenkin hlas.

„Prečo nie, práve sa chystám na nákup. Vezmem ich.“

 

O chvíľu som zastala pred malým domčekom.

Len čo som podišla k bránke, zbadala som malého Adama. Je to vnuk babky kvetinárky a o nejaké dni bude mať štyri roky.

Veselo si poskakoval a mával s kyticou na všetky svetové strany.

„A prečo nám berieš kvetiny?“ Spustil lavínu otázok.

„Idem ich zaniesť do kostola, aby mal Pán Ježiš radosť.“

„A to prečo musíš ísť sama? A prečo chceš, aby mal Ježiško radosť? A prečo neberieš kvety od susedov, ale od nás?“

A prečo? A prečo? A prečo?

„Buď aspoň chvíľu ticho,“ kárala ho starká a mala ho plné zuby. „Už ma z teba bolí hlava. A to tu máš byť až do večera.“ Hnevala sa.

„A prečo ťa so mňa bolí hlava? A sa na mňa hneváš?“ Spýtal sa nič nechápajúci Adam. „Veď nikoho nebijem a ani kocúra neťahám za uši.“

Starenka len mykla plecami a mávla rukou.

 

A tak som sa rozhodla, že Adama vezmem so sebou.

O chvíľu sme vošli s vedrami kvetov do kostola.

„Čo sa tu robí?“ Ovalil ma prvou otázkou.

„Upratuje.“

„A prečo?“

„Aby aj Pán Ježiš mal čisto a poriadok.“

V tom sa zastavil pri soche svätého Jozefa, ktorého dali dole z podstavca. Bol taký vysoký ako on.

„Kto je to?“ Spýtal sa a obzeral si ho.

„Jozef,“ usmiala som sa a dodala: „Svätý.“

Prikývol. „Ahoj ja som Adamko Studnička.“ Predstavil sa.

„Ale svätý nie je jeho priezvisko,“ začala som vysvetľovať

„A prečo to nie je jeho priezvisko, veď je celkom pekné tak ako moje. Studnička.“

„Lebo keď niekomu povieme, že je svätý, znamená to že je v nebi. A takých svätých je veľa.“

„To nevadí, aj Studničiek (chcel povedať Studničkovcov) je veľa. Aj môj ocko Je Studnička, aj maminka, aj veľký brat...“

„Ale,“ chcela som ešte niečo povedať.

„Asi tomu nerozumieš. Jozef Svätý je pekné. A pozri sa, on sa usmieva. Páči sa mu to. Tak nechci, aby sa mračil.“ Odbil ma na jeden šup.

Vzdala som to...

Naozaj sa „Jozef Svätý“ usmieval. A Boh sa tiež zabával nad svojimi „maličkými.“

„A čo robil Jozef Svätý, keď ešte nebol v nebi?“ Vyzvedal ďalej Adam

„Staral sa o Ježiška, keď bol malý. A učil ho samé dobré veci.“

„ Čítal mu rozprávky? Aj ho naučil, že si treba umývať ruky a spláchnuť záchod?“

Prikývla som.

„Bol dobrý?“

„Áno, ale už poďme.“ pohla som sa smerom k oltáru v snahe vrátiť sa domov ešte pred obedom.

„Chcem byť s ním,“ zaprotestoval.

„ Dobre, potom príď za mnou.“ Usmiala som sa a zamierila do zákristie.

 

O niekoľko minút sa pri mne objavil. Jeho bledomodré tepláky boli tmavo sivé  a biela bunda čierna.

„Čo si robil?“

Neodpovedal. Iba sklonil hlavu a mykol plecami. „Adamko, ty si spadol?“  Prihovárala som sa mu...

„Nie.“

„Tak čo sa stalo?“

„Prečo si mi nepovedala, že Jozef umýval iba Ježiška a nie seba? Bol špinavý a ja som mu chcel dať pusu,“ vydal zo seba na jeden dych.

„Ty si ho chcel objať?“

„Áno, aj som sa na neho vyšplhal. Ale keď som zliezol z neho a pozrel som sa na bundu... Pozri som ako prasiatko,“ vysvetľoval celý nešťastný.

„To nič. To vyrieši Prach na pranie a babkina pračka,“ usmiala som sa.

„Pôjdeme ho kúpiť?“ zažiarili mu oči.

„Jasné. Ale mali by sme aj tomu Jozefovi pomôcť, keď už on toľko pomáhal Ježiškovi, čo ty na to?“

„Ako?“

Adam vyfasoval vedro a malú hubku a pätnásť minút umýval sochu „Jozefa Svätého“ a prihováral sa mu. „Musíš sa umývať aj ty. Nemôžeš umývať iba iných... Vieš, každý sa musí starať aj seba. Nájdi si na to čas... Aj môj ocko si nájde čas na to, aby mohol poobede spať. Lebo vtedy sa stará aj o seba.“

 

Večer, keď som vošla do kostola, všimla som si, že sedím práve oproti soche svätého Jozefa...

Nuž dnes lekcia prišla práve cez neho...

 

Tá prvá bola o tom, že každý z nás má ešte jedno priezvisko: „Svätý, Svätá“ lebo sme Božími deťmi...

A tá druhá, že deti vedia radiť, aj „svätým...“ a napriek ich „Prečo?“ poznajú viac odpovedí, ako my dospeláci....

 

A ešte jedno... Boh je humorista.

Omšu mal kňaz menom Jozef...

Nevideli sme sa viac ako dvadsať rokov...

Ale aj on patrí medzi „Svätých...“

 

A čo vy? Aj vy sa učíte od maličkých?