Po chrbte mi behajú zimomriavky. Všetko sa udialo behom niekoľkých mesiacov No v mojom živote a v spomienkach bude mať vždy čestné miesto. Možno budem dnes písať dlho, ale prosím o trpezlivosť... Veď práve ona nám pomáha v tých druhých objaviť dary... O kom chcem písať? O žene, menom Klára.
Zbožná,
pred Ježišom kľačiaca...
Spovedajúca sa a dodržiavajúca Desatoro.
Poznajúca Božie Slovo...
Na prvý pohľad dokonalá...,
snažiaca sa AJ o to, aby bol s ňou spokojný Boh....
Už od malička ju to učili
a ona bola na to hrdá...
Tu by sa mohol skončiť Klárin príbeh...
A mohla by som vám povedať, že práve túto ženu,
by sme si mali vziať za vzor...
Lenže...
Boh v jej živote ešte stále nepovedal posledné slovo...
Z "videnia" sa poznáme už niekoľko rokov...
Vedela som o nej, že má ukončené teologické vzdelanie...
Občas som si prečítala nejaký ten článok na internete, čo vyšiel s pod jej pera,
ale....
Pred nedávnom som ju stretla pred starobylým kostolom...
No prešla som popri nej bez toho, aby som ju spoznala...
"Prosím vás, môžete sa na chvíľu zastaviť?" zachrapčala.
Obrátila som sa a namiesto "krásnej a sebavedomej ženy"
som zbadala vyziabnutú,
od chemoterapie zničenú Božiu dcéru.
Sadli sme si na schody...
A ona začala rozprávať svoj príbeh.....
Príbeh do ktorého po mnohých rokoch zasiahol Živý Boh.
Vyrastala v kresťanskej rodine - ešte za socializmu.
Prísny otec z nej chcel mať dokonalé dieťa (rovnako ako z jej súrodencov).
Neraz jej opakoval, že sa bude za ňu hanbiť, ak niečo zbabre,
Preto sa naozaj snažila.
Ako to deti vedia, aj ona, (a rovnako aj mnohí z nás) si vytvorila obraz Boha,
podľa toho, čo zažívala s pozemským otcom.
Musí poslúchať... musí sa modliť... musí čítať bibliu.... musí bez slova ísť na omšu, na spoveď... nesmie.....
Bola tak pohrúžená do toho "čo má a čo nemá" že ani nezbadala,
kedy vymenila slobodu a lásku za pravidlá....
A už vôbec si nevšimla, že ju naplnil strach,
keď si položila otázku: "Čo bude, ak urobím niečo nesprávne? Ak zlyhám...? Čo mi na to povedia ľudia? Čo mi na to povie Boh? Čo mi na to povie otec?"
Netušila, že je to strach, ktorý ju poháňa,
aby chodila na omše... na prijímanie... aby robila veci na sto percent....
Všetko chcela mať pod kontrolou a aj sa jej to darilo.
Nemohla smútiť, lebo jej Boh (tak to učí biblia) bol a je Bohom radosti,
a tak všetko, čo ju chcelo "bolieť", pretavovala do aktivity, do poriadku, do práce.... do činnosti...
Keď sa vydala, dbala na to aby, bolo všetko OK.
Jej láska spočívala aj v tom, že presne skladala ponožky jednu na druhú, len aby..... bol manžel a aj Boh s ňou spokojný.
Keď šli na dovolenku, tak plánovala,
písala na papieriky, čo nemajú zabudnúť.
Pred odchodom trikrát prehádzala kufre, len aby sa uistila, že všetko ide podľa jej plánov.
Jej vlastné deti sa jej podriadili....
Mali dve možnosti: Buď budú počúvať, aké sú "nemožné" a krik vlastnej mamy,
alebo budú robiť, čo si praje...
Samozrejme... chodili na omšu, spovedali sa ... večer sa spolu modlili ( a ako neskôr prezradili, tešili sa na chvíľu, keď vyletia z rodičovského domu a v duchu si sľubovali, že do kostola ani nevkročia)
Túto časť Klárinho života do nášho stretnutia "na schodoch" som poznala aj ja...
Občas ma zastavila a chcela diskutovať o teológii...
"Súdiť" iné cirkvi, utečencov či Rómov...
No nikdy som nebola jej dobrou parťáčkou...
Hovorila som jej, že Boh má s každým človekom svoj plán,
že ho má rád, že aj z neho chce vykresať niečo dobré...,
privádzala som ju do vývrtky... (Každý inoverec bol pre ňu problém...)
No napriek tomu ma vždy zastavila,
túžiac presvedčiť ma o svojej pravde....
Našťastie, ona (a nik z nás) nie je problém pre Boha...
Jedného dňa vstúpil do jej života so slovami: "Neboj sa. Som s tebou..."
Povedal jej to však inak. Cez lekára: "Máte rakovinu."
Myslela, že sa zblázni
Pýtala sa sama seba: Prečo ma Boh ma trestá? Čo zlé som mu spravila? Porušila som pravidlá dokonalosti, či? Zle som sa vyspovedala? Urobila som niečo, za čo....?
A vtedy si uvedomila, že už nič nemôže plánovať...
Už nič nemá vo svojich rukách....
Nemôže nič kontrolovať....
Stratila svoju perfektnosť.
Už nebola (podľa svojich predstáv) dokonalá v modlitbe...
Nemala po ruke svoj do ligotava vyupratovaný modlitebný kútik, kde na stene bol zavesený obraz Ukrižovaného.... vymenila ho za onkológiu...
Za nekonečné cesty sanitkou...
Za infúzie, kvapkajúce do jej uboleného tela....
Nevedela ani dňa ani hodiny...
A Boh?
Mlčal...
A vtedy si uvedomila, ako veľmi sa bojí...Boha, ktorému slúžila podľa svojich predstáv...
Snažila sa veriť, že ju uzdraví.... veď koľko modlitieb a obiet mu dala....
Lenže opak bol (a aj je) pravdou...
Boh mal s ňou iný plán
Keď raz sedela na lavici v nemocničnej chodbe,
prechádzal okolo nej bezdomovec,
ktorým ešte pred niekoľkými týždňami pohŕdala.
Usmial sa na ňu a podal jej pohár vody.
Až vtedy si všimla jeho oči.
Boli pokojné.... unavené zo života a predsa mali v sebe niečo,
čo ona stratila usilujúc sa o vlastnú dokonalosť.
"Nebojte sa," prikývol. "Boh vás má rád. A chce vás uistiť, že nemusíte mať život pod kontrolou, aby bol s vami. On je aj teraz pri vás... Tak ako so všetkými hriešnikmi..."
Klárou tieto slová otriasli.
Doteraz to bola ona,
ktorá chcela byť v prítomnosti Boha,
lenže On chcel niečo viac.
Chcel,
prial si,
túžil po tom, aby On mohol byť s ňou...
a odhaľoval jej tajomstvá života,
aby on mohol konať a prekvapovať ju v každom dni jej života,
aby ho mohla spoznávať vo svojej slabosti....
aby sa naučila tešiť z toho, že on koná aj cez druhých...
Veď aj iní majú dary (rovnako ako ona...)
Až vtedy, v nemocničnej chodbe
(ktorá ani v najmenšom nepripomínala jej modlitebný kútik)
spoznala, že sa ponorila do pýchy a vlastnej svätosti....a počula Boží hlas.
Zmenila sa....
Začala si vážiť každý úsmev...
Každé pohladenie...
A tešila sa, že aj iní (Rómovia, bezdomovci.... ) robia dobré veci.
Zrazu videla to, čo bolo jej očiam tak dlho skryté....
Skryté preto,
lebo vlastná svätosť a predstava o Bohu nasadzuje nevedomky
človeku okuliare strachu a dáva mu do rúk bič kontroly....
No Ježiš to s nami nevzdáva... aj keď ho vymeníme za Boha strachu
Nechce, aby sme žili v omyle (za predpokladu, že to nechceme aj my)!!!
Klope na naše srdcia...
A ak ho nepočúvame,
naplánuje deň, keď si vezme do rúk všetky naše istoty, kontrolu, či plánovanie.
Preverí našu vieru...
Ukáže nám, ako sme na tom....
Dá nám odpoveď na otázky:
Či sme s ním iba v zákone a v slovách,
alebo aj v srdci...
či mu naozaj dávame všetko, alebo iba hovoríme, že mu to patrí....
Ukáže nám,
ako sme svojim postojmi,
slovami, či skutkami ponižovali a ubližovali iným...
A ak k nemu zavoláme, priskočí k nám so svojim odpustením a láskou.
Nuž a prečo to píšem?
Ťažko mi je i slávnostne zároveň....
S Klárou sme si po našom stretnutí na "schodoch" občas zavolali.
Naposledy mi povedala:
"Ak odídem, napíš o mne. Aby sa aj iní nemýlili tak ako ja
Snáď im to pomôže.... A povedz, že ak majú veci pod kontrolou, nie je to dobré..."
Dnes ráno som si našla v mobile sms.
Klára odišla Domov k Otcovi....
Plním jej prianie...
A prosím vás o modlitbu za jej dušu...
Ale aj o modlitbu za nás ešte žijúcich,
aby sme si v životoch nemuseli diagnostikovať chorobu menom "vlastná svätosť a dokonalosť".
A ak už ňou trpíme, tak prosme, aby sme vyhodili zo života strach a dovolili Ježišovi, aby v našom živote konal on sám...
Prosme o odvahu dôverovať iným a objavovať v nich dary. Pomáhajme im ich rozvíjať, nie zakopávať
Klára, ďakujem že si vstúpila do môjho života a prosím ťa, dávaj na nás pozor...
