Keď sa kráľ Dávid zveruje prorokovi Nátanovi so svojím zámerom konečne postaviť Pánovi chrám, ako sa patrí, prorok najskôr reaguje súhlasne. Vzápätí však Pán posiela Nátana za Dávidom s úplne opačným odkazom – Dávid Pánov dom stavať nebude. Ďalšie dejiny Izraela, z ktorých sa dozvedáme, že už Dávidov nasledovník Šalamún nechal s Božím požehnaním postaviť v Jeruzaleme veľkolepú svätyňu (viď 1 Kr 5 – 9), nás však stavajú pred otázku, ako je to s platnosťou Nátanovho posolstva Dávidovi. Čo sa stalo? Azda Pán „zmenil názor“, a to, čo prostredníctvom Nátana povedal Dávidovi, už prestalo platiť? Veď predsa len Izraelský kráľ vybudoval dom Pánovi. Nátan Dávidovi povedal: „Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom, a až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“  Dejiny Izraela nepopierajú Nátanov odkaz Dávidovi. Naopak z ich pozorného čítania vyvstáva práve potvrdenie jeho posolstva. Už z Nátanových slov je zrejmé, že výraz „dom“ v biblickej reči neznamená len budovu, v ktorej niekto býva, ale aj spoločenstvo ľudí, ktorí sú navzájom spojení príbuzenským putom, tj. rodinu, či dokonca celý rod[1]. A Pán naozaj vybudoval Dávidovi veľkolepý „dom“. Plný význam toho, čo predstavuje prísľub, že Pán vybuduje Dávidovi dom, je však zrejmý až vo svetle narodenia toho  Potomka z Dávidových útrob, o ktorom platí v tom najhlbšom zmysle, že on je Božím Synom a Boh mu je Otcom. Plné uskutočnenie Pánovho prísľubu Dávidovi v osobe Ježiša Krista je zároveň aj plným uskutočnením túžby, ktorá viedla k stavbe Pánovho domu v Jeruzaleme. Vyvolený národ túžil po tom, aby Pán býval uprostred neho. Chrámová budova mala byť hmatateľným a viditeľným uistením o Pánovej prítomnosti uprostred svojho ľudu. A Pán neodmieta Dávidovu iniciatívu preto, že by nechcel bývať so svojim ľudom. Naopak, odmietnutie chrámovej stavby odkazuje na to, že Pán bude raz bývať medzi ľuďmi ešte v hlbšom zmysle, než by to umožňoval cédrový či kamenný chrám. Ježiš Kristus završuje stavbu Dávidovho domu – v ňom dosahuje plnosť sláva Dávidovho potomstva. Zároveň ale završuje aj stavbu Pánovho domu. V ňom Pán prebýva medzi ľuďmi a s ľuďmi.

Otázka: „Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať?“ je tiež varovaním pred stále živým pokušením „ubytovávať“ Boha výlučne v špeciálne vyhradených sakrálnych priestoroch a prehliadať jeho nenápadnú (a často nepohodlnú) prítomnosť medzi ľuďmi a v ľuďoch.