V liturgickom cykle C sa nám v prvom čítaní prihovára zakaždým iný starozákonný prorok. Tohtoročným adventom nás tak sprevádzajú štyri rôzne osobnosti a od každej z nich nás môžeme niečomu naučiť.

Naším sprievodcom prvým adventným týždňom je prorok Jeremiáš. Pôsobil krátko pred pádom Izraela do Babylonského zajatia, ale písomná zbierka jeho proroctiev bola pravdepodobne ďalej dokončovaná ešte i v zajatí či krátko po ňom. Jeremiáša charakterizuje pohnutý ľudský osud a zároveň bohatého prorocké posolstvo. Hoci sa v jeho knihe sa ťažko hľadá ucelený systém či jediná hlavná myšlienka, predsa sa dá povedať, že Jeremiáša vedie základná istota: Božej moci sa nič nemôže vymknúť. I keď vyvolený národ sústavne porušuje zmluvu s Pánom a zotrváva vo svojich hriechoch, spása a spravodlivosť, ktorú mu ponúka Pán, nie je utópiou.

Krátky úryvok, ktorý čítame na prvú adventnú nedeľu, patrí práve medzi Jeremiášove výroky o spáse. Hoci životné okolnosti proroka i ľudu, ktorému sa prihovára, zdanlivo svedčia o pravom opaku, Jeremiáš je presvedčený, že Pánov prísľub bezpečia pre Jeruzalem nie je fatamorgánou. Spása, ktorú sľubuje jeho Boh, nie je báchorka. Spravodlivosť nie je prázdne slovo. Predpokladom k uskutočneniu týchto prísľubov však je, aby Izrael opustil svoje pokrivené predstavy o spáse a spravodlivosti a prijal za svoje jediné kritérium spravodlivosť Pánovu. Nie je to snáď dobrá výzva i do prvého adventného týždňa? Ak tvrdíme, že Pán je naša spravodlivosť, chcelo by to, aby sme postupne opúšťali svoje úzkoprsé predstavy o spravodlivosti a osvojovali si jeho kritériá.

Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť.

Jer 33,14-16