Počas Vianoc by sme si chceli obnoviť svoje prvé sväté prijímanie, alebo presnejšie, chceli by sme sa obnoviť v tej prvotnej horlivosti vo vzťahu ku Kristovi v Eucharistii. Celý problém spočíva totiž v tom, že pod vplyvom dedičného hriechu nám, okrem iného, aj taký úžasný zážitok, akým je – vo svojej podstate – sväté prijímanie, môže zovšednieť.

Čo s tým?
Jediná záchrana je neustále sa cieľavedome vracať k tej prvotnej horlivosti, prvotnej láske (porov. Zj 2,4). Opakom „všednosti“ je „nevšednosť“, slávnostnosť, sviatočnosť. Chceme prežiť Vianoce ako sviatok v tom najsilnejšom zmysle slova: sviatok Božieho príchodu do môjho srdca.

Božia láska spôsobuje, že Kristus vo sviatosti Eucharistie prichádza ku každému úplne, bezvýhradne (akoby preňho nik iný na svete neexistoval). On svoje Telo nerozdeľuje, ale dáva celé každému. Dôvodov je viacero (jeden sme spomenuli už včera), ale všetky možno zhrnúť do tohto: Kristus sa chce stať srdcom nášho srdca. Ponúka sa nám, aby cez nás mohol ďalej konať svoje dielo lásky na zemi. Toto je úžasné tajomstvo Eucharistie, čo sa týka jej
dôsledkov, ako sa o tom spieva v jednej piesni:
... máš s nami svoj veľký plán,
Z nás každému sa ponúkaš:
Pri spáse človeka
S nami počítaš, na nás spoliehaš...
... nám dal si ten veľký dar:
Sám skrývaš sa do nás;
Aby ťa svet spoznal,
Musíme mu my lásku ukázať...

Chceme teda Vianoce prežiť ako sviatok Božieho príchodu a ako sviatok svojho obetovania sa, ponúknutia sa do služieb Božích plánov lásky.

Povedať Kristovi: „Pane, poslúž si mnou!“ – čo tieto slová pre mňa znamenajú, čo si odo mňa konkrétne vyžadujú?

Je nám jasné, že len slová nepostačia. V čom by teda mal spočívať rozdiel medzi každodenným verným a vytrvalým obnovovaním sa a zovšednením? A ako by sa tento rozdiel mal citeľne prejaviť pri našom každodennom posväcovaní?