V piatok už tak akosi tradične uvažujeme o Kristovom krížia v tejto súvislosti o Božej láske, ktorú si symbolicky uctievame v Srdci Ježišovom. Azda to nie je nevhodné, zamerať týmto smerom myšlienky aj dnes, v už takmer vrcholiacom advente.

Uvažujeme totiž tento týždeň o Eucharistii, ktorá je predovšetkým prejavom nepredstaviteľnej lásky zo strany Boha k nám ľuďom. „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies“, vyznávame vo Vyznaní viery. A keďže Eucharistia je práve to, čo od prvej kresťanskej Veľkej Noci až do skončenia sveta udržuje vo svete stále prítomné a stále účinné toto tajomstvo, môžeme povedať, že – v konečnom dôsledku – Boh zobral na seba ľudské telo na to, aby nám ho mohol prostredníctvom sviatosti Eucharistie nechať stále takpovediac „po ruke“, až „kým nepríde v sláve“.

Je to síce trochu bizarné, ale predsa sa na chvíľu pokúsme vžiť (aspoň nakoľko je to nám ľuďom možné) do Božieho rozmýšľania pred stvorením sveta. Je jasné, že v tom momente, ako sa v Božej mysli zrodila myšlienka stvoriť svet a človeka, v tom istom momente jeho láska uvažovala o tom, ako priviesť človeka do večnej blaženosti v Božej prítomnosti. Boh vedel veľmi dobre, že s darom slobody nám zároveň dáva možnosť odmietnuť ho, a to pre jeho lásku znamenalo priam automaticky myšlienku, ako nás vykúpiť. Je pre nás prakticky nemožné domyslieť do dôsledkom skutočnosť, že u Boha všetky tieto myšlienky prebiehajú v tom istom okamihu, mimo času, a teda súčasne. Treba nám napriek tomu prijať s vierou ako fakt, že Boh – Stvoriteľ času – čas plne rešpektuje a berie do úvahy naše časové potreby

Eucharistia sa z tohto zorného uhla javí ako mimoriadny dar Božej pozornosti voči nám. Spojenie s Bohom, ktoré je cieľom tejto sviatosti, je totiž akousi „predchuťou“ toho, čo nás čaká, až budeme oslobodení od času a zjednotíme sa s Bohom vo večnosti. Eucharistia je teda „ochutnávaním“ Božej lásky, kým sme na ceste – teda v príprave na definitívny Boží advent-príchod.

A práve túto myšlienku by sme mohli dnes v sebe rozvinúť. Prežívame advent ako očakávanie Boha, ktorý sa k nám správa ako ten najdokonalejší Ženích: dáva každému z nás skutočne všetko: svoj život i smrť, telo i dušu. On vie, že jedine v spojení s ním nájdeme svoje šťastie (veď tak sme boli stvorení!), a preto nám to spojenie ponúka v tej najdokonalejšej forme. Skrátka, ako s úžasom konštatovali už starí cirkevní Otcovia, v láske ho nikdy nepredbehneme, ba čokoľvek preňho urobíme, je to už len odpoveď na lásku, ktorou nás on „pred-miloval“.

Keby šlo o niečo iné, bolo by to azda i dosť deprimujúce, že čokoľvek urobíme, akokoľvek sa budeme namáhať, nemáme šancu Boha prekonať. Ale keď to platí o láske...

Len uznanie tohto Božieho „víťazstva“ by však asi nebolo pochopením veci. Tu totiž nejde o nejaké preteky v láske, v ktorých jeden víťazí a ostatní sa musia pred jeho výkonom skloniť. Božia láska je vo svojej podstate „expanzívna“ (diffusivum sui – tak ju charakterizoval sv. Tomáš) a kvantita i kvalita jej dosahu je celkom v našej moci. Aj Božia láska totiž, ako každá láska, môže ostať neopätovaná. Práve tu je pole pre našu lásku: uvedomovať si, že nikdy nemilujeme toľko, že by sme – s pomocou Božej milosti – nemohli ešte viac. Božia láska ako energia pre našu lásku je nevyčerpateľná. My však z nej čerpáme často len kvapky...