Na hroboch v žltých svetieľkach, tancujú ohníky sviečok, ktoré ľudia zapálili pri spomienkach na ľudí, ktorí im boli blízky, ktorí boli ich rodinami, ich priateľmi. Táto tradícia prekračuje kresťanstvo, keď už pohanské národy si takto podobne uctievali svojich zosnulých. No aspoň raz sa človek v roku zastaví a premýšľa o svojej existencii. Dnes tu leží v hrobe niekto známy, koho sme dôverne poznali, a zajtra tam bude ležať i naše bezduché mŕtve telo. Naša pýcha pri spomienke na vlastnú smrť, je zalezená niekde v kúte pretože vie, že smrť raz príde na sto percent ku každému z nás. Boh nám však povedal, že smrť je iba brána do večného života. Tu na zemi sa Boh stará o každého človeka rovnako, napriek nevere ľudstva. Tu ešte nie je oddelenosť Boha od človeka v plnej sile. Boh sa stará o ľudí, ich potreby, ich prežitie, ich zabezpečenie.
Boh, ktorý je v nebesiach, svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravedlivých aj na nespravedlivých. (Matúš 5:45).
Ako často počúvame ľudí tohto pominuteľného sveta hovoriť, že lepšie je byť v pekle - tam bude dobrá hudba, sex a alkohol. Ako si ľudia zľahčujú tie najzavážnejšie veci. Neuvedomujú si to, že i keď Boha zavrhujú, On sa tu ešte počas ich života o nich láskavo stará. Ako hovorí Pavol Grékom: Boh, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením. (Skutky 14:16-17).
Ale čo po smrti? Stojíš nad hrobom svojho zosnulého a nazdávaš sa, že tvoj príbuzný je teraz v nevedomosti, vo večnej neexistencii, alebo na nejakom krásnom mieste, azda v samotnom raji?! Smrť je bránou do večného života - ale do akého večného života? Boh nám hovorí, že sú dve miesta, kde bude človek prebývať - miesto kde prebýva Boh, alebo miesto kde Boh nikdy nevstúpi. Tu v tomto živote Boh je s nami a dáva nám napriek našej nevere dobré veci, dažde, potraviny, napĺňa nás potešením ako hovorí Pavol. Ale ak bude človek od Boha navždy oddelený, nedostane nič - vôbec nič, iba ak nespravodlivosť, krutosť, nenávisť, závisť, vraždy, zločiny. Na tejto zemi poznáme tieto veci, ale Boh nedopúšťa ich plnú silu prejavu a dáva človeku aj lásku, odpustenie, prácu, rodinu, deti, vnúčatá. No tam kde Boh nie je, zostane iba to zlé, to strašné čoho sa človek desí. Nemusíš tomu veriť - na tom vôbec nezáleží. Ak človek neverí pravde, nezáleží na tom v čo verí, pravda vždy zostane pravdou.
Dnes ľudia chodia na hroby a spomínajú, mnohí si z návštev hrobov urobili ezoterické upokojenie pri sviečkach, iní zase veria poverám, skúmajú staré obrady pohanských predkov, a sú aj takzvaní kresťania, ktorí týmto návštevám venujú nadmiernu pozornosť. Čo hovorí o tomto všetkom Boh v ľudskom tele - Ježiš Kristus?
A iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca. Ale Ježiš mu povedal: Poď za mnou a nechaj, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych. (Matúš 8:21-22).
Pre Ježiša je človek ktorý zomrel mŕtvy a už sa nedá s tým nič robiť. Ľudia si vymysleli viery v rôzne očistenia po smrti, keď tento život prežijú bez Boha a po smrti sa budú venovať duchovnému životu, čo je viera falošná. Ale Ježiš vždy prekvapí, niekedy svojou tvrdosťou. Tu nám Ježiš hovorí, že keď človek zomrie, nič sa nezmení na tom, či je v kráľovstve Božom, alebo je v kráľovstve večného zatratenia. Už nič nezmeníme tým, keby sme sa modlili za mŕtvych, keby sme mali rôzne zádušné rituály, ktoré vychádzajú z pohanstva. Človek má na svoje rozhodnutie vymedzený čas - svoj život. Keď sa počas tohto života zle rozhodol, keď si zapchával uši pred evanjeliom, keď si zatvrdzoval viac a viac svoje srdce, nepomôže mu nič ak zomrie, čím si svoj čas vyčerpal.
Ježiš nám tu však hovorí aj o mŕtvych, ktorí žijú. Kto sú títo mŕtvi, ktorí majú pochovať svojich mŕtvych? Sú to azda nejakí zombíci? Odpoveď nám vždy dá Boh vo svojom slove a pozrime sa, ako nám to Pavol vyložil vo svojom liste: Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch, v ktorých ste kedysi chodili podľa veku tohoto sveta, podľa kniežaťa mocností povetria, ducha to, ktorý teraz pôsobí v synoch neposlušnosti, medzi ktorými sme kedysi aj my všetci obcovali v žiadostiach svojho tela robiac to, čo sa zachcievalo telu a mysliam, a boli sme prírodou deťmi hnevu jako aj ostatní. (Efezanom 2:1-3).
Boli sme mŕtvi vo svojich previneniach. Chodili sme podľa tohto sveta, počúvali sme knieža tohto sveta, ktorý v nás spôsoboval neposlušnosť k Bohu. Boli sme otrokmi telesnosti, otrokmi materiálneho sveta. Toto sú znaky mŕtveho človeka, ktorý žije iba pre pominuteľný materializmus, ktorý na duchovné Božie veci nemyslí a preto je mŕtvy už teraz, v tomto pominuteľnom tele. Ježiš hovorí, aby mŕtvi pochovali mŕtvych - aby ľudia ktorí sa živia iba telom a týmto skazeným svetom, pochovali takých istých ľudí, ktorí ich predišli. Tí ktorí ich predišli už sú v temnosti večného zatratenia a tí mŕtvi ktorí navonok ešte žijú, sú vo svojich hriechoch už teraz mŕtvi, smerujú na to isté miesto bez Boha a Jeho požehnania.
Ako môže človek ožiť? Tak že sa bude venovať ezoterike, okultizmu, buddhizmu, alebo bude skákať bungee jumping, skákať na skateboarde, surfovať na vlnách, zdolávať najvyššie hory?Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že takýto človek si užíva život viac ako tí ostatní, ale Ježiš nám hovorí, že sa musíme znovu narodiť aby sme ožili. Čo to znamená znovu sa narodiť? Narodiť sa duchovne. Ako? Keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás (Boh) oživil s Kristom - milosťou ste spasení - (Efezanom 2:5). Ako sa teda človek môže znovu narodiť? Skrze Krista.
Prebuď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a bude ti svietiť Kristus. (Efezanom 5:14).
Dá sa to napísať ešte jasnejšie? Človek je mŕtvy pre svoju tmu ktorú žije, pre svoje hriechy ktoré pácha. Ale Ježiš nám hovorí o novom narodení, kedy už v tomto živote uvidíme Jeho kráľovstvo, Jeho slávu, podobne tak tomu bude aj po fyzickej smrti, po prechode cez bránu smrti, k životu večnému. Ježiš chce, aby sme mali život plný a aby sme ho mali hojne. My ale taký život nechceme, my chceme náš život, ktorý zapácha mŕtvolami. Chceme si žiť vo tme, vo svojich hriechoch a previneniach, ktoré nás oddeľujú od zdroja života.
I vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch a v neobrezanosti svojho tela, spolu oživil s ním darujúc vám z milosti všetky hriechy, vymažúc písmo, napísané proti nám, záležajúce v rôznych nariadeniach, ktoré bolo proti nám, a vzal ho z prostredku pribijúc ho na kríž a odzbrojac kniežatstvá a vrchnosti vystavil ich verejne na odiv víťazosláviac nad nimi v ňom. (Kolosanom 2:13-15).
Ak dnes človeče ideš na hroby s tým, že nevieš čo bude s tebou, keď tvoje telo bude podobne onedlho ležať v hrobe tak vedz, že máš výber dvoch ciest. Môžeš sa pozrieť na zdroj života - Krista, ktorý ťa obživí k večnému životu už tu na zemi. Alebo môžeš ísť ako mŕtvy človek, ktorý pochoval podobne mŕtveho človeka pre jeho hriechy.
A iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca. Ale Ježiš mu povedal: Poď za mnou a nechaj, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych. (Matúš 8:21-22).
Ježiš ťa volá aby si vyšiel zo svojej zapáchajúcej miestnosti a vydal sa za ním. Máš obrazne zanechať pohreb svojho príbuzného, ak tento príbuzný žil svetským životom a upieral oči iba pre materializmus. Ježiš ťa volá, aby si sa obrátil ku Nemu, ako k jedinému zdroju života, ako k prameňu, kde vyviera živá voda.
Ak budeš v týchto dňoch stáť nad hrobom tak si nemysli, že v ňom nebudeš ležať?! Otázka zostáva, čo s tvojou duchovnou bytosťou? Prekročením brán smrti sa končí aj tvoj čas milosti, kedy si sa mohol rozhodnúť - žiť večný život pri zdroji tohto života, alebo žiť večný život oddelený od zdroja života?!
Prebuď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a bude ti svietiť Kristus. (Efezanom 5:14).
