Niekedy som sa nazdával, že ak človek koná dobré skutky, pripisuje si u Boha dobré červené body. Mnoho ľudí stojí na takomto názore, mnoho ľudí ktorí sa dokonca hlásia ku kresťanstvu, si to takto nejako predstavujú. Ale Boh od nás dobré skutky vyžaduje ako povinnosť, nie ako zásluhu.

Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti. (Rimanom 4:4) 

Ak by sme urobili 999 dobrých a správnych vecí, ale jednu vec by sme urobili hriešnu, Boh nás bude súdiť za tú jednu jedinú nesprávnu vec. To že sme robili 999 dobrých a správnych skutkov, má byť úplne bežné a prirodzené, na to Boh neberie ohľad. Ak ale padneme v jednom previnení, to jedno previnenie bude súdené.

Jakub vo svojom liste hovorí: Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým. (Jakub 2:10).

Stačí jedno prestúpenie a sme na strane odsúdených. Ak si toto uvedomíme, tak sa musíme predesiť tým, že nikto si nezaslúži večný život. Pavol píše v liste Rimanom: Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej (Rimanom 3:23).

Azda si uvedomujete, prečo musel sám Boh prísť na svet. Ani jeden človek nebol dobrý a tak Ježiš Kristus musel za nás zlých, niesť trest, aby sme my mali pokoj s Bohom. Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi. (Rimanom 6:23).

Odplata za naše hriechy je smrť - nielen tá fyzická, ktorú všetci podstúpime. Tu ide o smrť večnú, ako o večnú existenciu v oddelení sa od Boha. Ale Boh nám z milosti dáva nie život vo večnom odlúčení sa od Boha v smrti, ale nám ponúka v Kristovi večný život v radosti.

Ak si toto číta niekto, kto nepozná Slovo Boha, ktoré nám daroval aby sme sa ním riadili, zostane prekvapený a nutne si položí otázku: ak sú dobré skutky povinnosťou a ja sa spolieham na konanie týchto dobrých skutkov, logicky mi to neprinesie spasenie?! Nechajme hovoriť Boha, pretože ľudské názory bývajú značne skreslené:

Vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. (Galaťanom 2:16).

Toto je logický záver toho, prečo človek nemôže byť spasený zo svojich skutkov, pretože svoj prežitý život by musel mať presne taký istý svätý, ako ho prežil náš Pán Ježiš Kristus. Ak by človek dokázal naplniť celý Boží zákon do poslednej bodky, bude ospravedlnený zo svojich skutkov, zo svojho prežitého života. Ale ak človek nedokáže naplniť do poslednej bodky zákon, bude odsúdený vo večnom zatratení. 

No Boh nám dal milosť, keď poslal Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zákon naplnil, a stal sa obeťou Bohu na Golgotskom kríži. Každý kto tejto obeti Božieho Syna uverí, že Kristova krv a Jeho sväté telo bolo obetované za mňa, kde Boží hnev bol namiesto na moju hlavu, vyliaty na hlavu Pána Ježiša Krista, bude spasený z viery, pretože uveril v dokončené Božie dielo na Golgote. A preto neplatí: zo skutkov zákona bude niekto ospravedlnený, pretože nikto zákon nedokázal naplniť. A tak nám Písmo hovorí, že zo svojho prežitého života, nebude nikto spasený: zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.

Ako bude človek spasený? Len tak, ako nám to Boh oznamuje: Vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista.

Dokonca nás Boh varuje, že ak by sme sa chceli ospravedlniť pred Bohom tým, že sme dobre a správne žili, vypadli sme z milosti Božej: Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti. (Galaťanom 5:4).

Je to presne ten istý prípad, ako keď sa chválil farizej pred Bohom, že dáva desiatky, že sa postí, že dodržuje zákon do bodky, čo nebola úplná pravda, pretože Písmo nás učí, že taký človek sa nikdy nenarodil a nenarodí (nerátame Pána Ježiša, ktorý je Boh). Tento farizej sa chcel ospravedlniť pred Bohom zo svojich skutkov. Naproti tomu v tom istom chráme bol aj hriešny colník (publikán), no nechajme hovoriť radšej Božie slovo: Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. (Lukáš 18:13-14).

Boh zo skutkov neospravedlnil ani praotca veriacich - Abraháma. Ak Abraháma porovnáme s ľuďmi jeho doby, alebo aj z doby dnešnej, zdá sa nám, že je Abrahám veľmi spravodlivý, až je z neho Boh úplne nadšený. Toto je varovanie aj pre nás - ak sa budeme porovnávať s inými ľuďmi, bude sa nám zdať, že sme o čosi lepší - veď nie sme vrahovia, vydierači, opilci. Ale Boh nás neporovnáva s inými ľuďmi, On nás porovnáva so svojim svätým zákonom. A preto ani Abrahám nemohol byť ospravedlnený zo života ktorý prežil: Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. (Rimanom 4:2).

Pred ľuďmi by sa Abrahám chváliť mohol, ale nie pred Bohom. Ako bol Abrahám ospravedlnený pred Bohom, keď nie skutkami? Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril zasľúbeniam Boha a počítalo sa mu to za spravodlivosť. (Rimanom 4:3).

Nedajme sa pomýliť svojimi výkonmi. Zo skutkov nebude ospravedlnený nikto, ani veľký Abrahám takto nebol svätým pred Bohom. Spasenie je z viery, dôvery, spoľahnutia sa na Boha. Ak človek robí dobré skutky, je to jeho povinnosť, to Boh berie ako samozrejmosť. Z konania dobrých skutkov spása je nemožná. Preto Boh vynašiel spôsob, ako zachrániť hriechom skazeného človeka - skrze vieru, nie skrze skutky: Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (to jest Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. (Rimanom 4:5).