Ozvena „dušičkového“ času, alebo keď dnešok hovorí o budúcnosti.
Už niekoľko rokov zvláštnym spôsobom prežívam obdobie, ktoré na prvý pohľad neponúka toľko radosti – obdobie, ľudovo nazývané dušičkové. S realitou smrti a toho, čo nasleduje potom, sa nestretávame až tak často. Občas, keď sme na pohrebe, sa akosi sama natíska otázka: Čo bude ďalej? Práve tento dušičkový čas, viac ako inokedy, nám hovorí o tom čo je pominuteľné, ale aj o tom čo je večné. Viac ako inokedy nám hovorí, že smrť je len prestupnou stanicou, zmenou adresy. Aj sychravé počasie akoby chcelo ešte viac zvýrazniť „pochmúrnosť“ tohto obdobia. No je tu niečo čo rozbíja mraky tieto pochmúrnosti a to je viera, cez ktorú práve v tomto čase, viac ako inokedy môžeme vidieť lúče nádeje.
Už od začiatku tohto času, od slávnosti Všetkých Svätých, ma napĺňa predovšetkým vďačnosť voči Bohu, že mám tú výsadu patriť do toho spoločenstva, ktoré prekračuje hranice času – Cirkvi. Spoločenstva, ktoré je tak zaujímavo rozdelené a zároveň spájané. Je pre mňa cťou, že náležím do Cirkvi putujúcej, ktorá sa môže spoľahnúť na modlitbu príhovoru Cirkvi oslávenej. A zároveň pomáhať Cirkvi trpiacej (i keď aj v tom našom putovaní je toho trápenia tiež dosť). V tomto období vnímam , akoby večný Otec objímal svoje deti, či sú už tu na zemi, v očistci, ako aj tie, ktoré už hľadia na jeho tvár a spájal nás svojou túžbou. A uprostred, ako stredobod nielen dejín, ale tohto spoločenstva, tohto objatia, je Boží Syn ako Boží Baránok, ktorého krv nás očisťuje.
Keď sa blížia dušičky, zvykneme poupratovať hroby, cintoríny, kupujeme vence či sviečky. Napadlo Vás, ako sa asi na tento čas chystá resp. teší Boh? Pokúsim sa to napísať obrazne, ľudskými slovami a možno neteologicky.
Keď je v cezročnom období sviatok nejakého svätca, vtedy akoby nám Otec všetkým hovoril o danom svätcovi to, čo už povedal aj o svojom Synovi v rieke Jordán: „Toto je môj milovaný syn (dcéra), v ktorom mám zaľúbenie. (Mt 3,17) Pozrite čo dokáže urobiť moja milosť s tými, ktorý sa jej otvoria.“ Ale keď je sviatok všetkých svätých, radostne a s hrdosťou ukazuje, že toto je jeho sväté mesto, nový Jeruzalem (Zjv21,3), ktorého základným kameňom je Kristus, hlavným stavebným spojivom láska a do ktorého sme všetci pozvaní zaujať to naše už pripravené miesto.
Niektorý z nás sa tešia na Vianoce, iní zas na Veľkú noc. Viete ale, kto sa na dušičkový čas teší najviac? No predsa duše v očistci! Určite sa ho nevedia dočkať a túžobne očakávajú náš príhovor za nich. Tak, ako sa modlíme modlitbu príhovoru (teda mali by sme sa modliť) za seba navzájom už tu na našej púti, tak si môžeme pomáhať aj cez hranicu smrti. Každý tam máme niekoho blízkeho, či z rodiny, školy, práce, z priateľov, ...... . Teším sa, keď sa raz stretneme na „nebeskej párty“ a budeme sa dozvedať koho sme, známych aj neznámych posunuli do neba, svojimi modlitbami, či už tými, ktoré nám ponúka Cirkev, alebo spontánnymi no predovšetkým slávením Kristovej obety.
Počas spoločnej pobožnosti na cintoríne je miesto, kde ľud na slová kňaza odpovedá: „Ježišu, ty si náš Život a naše Vzkriesenie.“ Môžeme si priať viac?
Jozef
PS: Ten ilustračný obrázok som nevybral náhodne. Pretože čas ako ho ukazujú hodiny aj tie na obrázku ukazujú aj na istú pravdu a realitu. Viete ktorú?