Keď mi raz jedna novopečená mamička povedala, že niekoľko týždňov po pôrode mala chuť vyhodiť svoje dieťa von oknom, nevedela som, či sa mám smiať alebo byť zdesená. Vtedy som o materstve nemala ani tú najmenšiu predstavu.

Dnes mám za sebou niekoľko týždňov materstva, tú najmenšiu predstavu o ňom a prvú fázu odporu za sebou. Verím, že rovnako, ako každá normálna mama.

Kríza z dokonalých internetových mám

Pri čítaní statusov v mamičkovských nosiacich skupinách či weboch plných rád laktačných poradkýň sa čerstvá mamička, túžiaca po dokonalom materstve, môže dostať prinajmenšom do mierneho chaosu, v horšom prípade do depresie. Nosiť deti je tak krásne a jednoduché, kojenie je tým najkrajším a najdôležitejším momentom dňa každej matky a to materstvo je proste tak krásne. No ono to nemusí vždy hneď a každému tak dokonale klapať a každá matka si potrebuje nájsť svoju cestu, ako bude vychovávať a starať sa o svoje dieťa.

Nemám sa však čo čudovať. Sama patrím k tým aktívnym prispievateľom na sociálne siete, kde sa zakaždým pochválim len s tými najkrajšími zážitkami a fotkami. S nadšením pridám fotku s bábom v šatke a statusom o tom, aké je to nosenie skvelé a ako proste úžasne funguje. Nikoho nemusí zaujímať, že práve vo chvíli, keď ju zverejňujem, sa mi dieťa rozplače a dokonalému noseniu je v tej chvíli koniec. Nuž ale keď tá fotka sa tak podarila ;)

Sme už proste takí. Radi druhým ukazujeme tú krajšiu stránku nášho ja a je to úplne pochopiteľné. Odhalením svojich bolestí, obáv a chýb ideme s kožou na trh. Na druhej strane však práve vtedy môžeme zistiť, že v tom nie sme sami a že sme úplne normálni, keď nám v živote veci nefungujú vždy dokonale a bez problémov. Možno aj preto som sa rozhodla pre tento blog.

Prvá fáza odporu a cesta z nej

Matkou som zatiaľ len necelé dva mesiace. Doteraz, aj keď chvíľami s veľkou únavou, sa mi darilo o moje dieťatko starať s dostatočnými prejavmi lásky, ktorú mi Pán Boh voči nej vložil do srdca od prvého dňa, kedy som ju dostala do náručia. Moja vlastná mamka neveriacky sledovala, s akou nežnosťou sa dokážem rozprávať so svojim dieťaťom a čo dokáže materstvo urobiť s cholerickou povahou, akou som ja.

V posledných dňoch však, s pribúdajúcim plačom, odbúdalo síl a ja som sa dostala do prvej fázy odporu, ktorou verím prejde každá matka. Po desiatich minútach plaču som chytila do náručia svoje dieťa a mala som pocit, že láska je preč. Cítila som len únavu a obyčajný chlad. Táto emócia ma úplne vydesila. Komu inému vám napadne v tej chvíli zavolať ako mamičke, ktorá sa vám pred rokom delila s tým, ako mala chuť vyhodiť svoje dieťa von oknom a vás to vtedy tak pohoršilo. A tak som to spravila. S plačom som zdvihla telefón a vytočila jej číslo. Ešte pretým, ako by som čokoľvek vyslovila, ma prerušila a povedala: “Chcem Ti povedať, že čokoľvek teraz prežívaš, si normálna mama.” Po vysvetlení toho, čo sa vo mne práve udialo, ma uistila, že moje pocity sú úplne normálne a proste si potrebujem oddýchnuť.

Po piatich hodinách nerušeného spánku sa síce únava nevytratila, no láska bola späť. Pri pohľade na široký úsmev mojej dcérky sa moje srdce znova roztopilo a s láskou som naštartovala nový deň plný prebaľovania, kojenia a obdivovania tej nádhery, ktorú nám Boh daroval ako nezaslúžený dar.

Nová úroveň lásky

Viem, ťažkých chvíľ, plných únavy a námahy, bude ešte mnoho. A nie vždy bude stačiť päť hodín spánku na to, aby sme ich ich prekonali. Moja švagriná mi raz povedala, že každý deň potrebujeme novú úroveň lásky. Tá včerajšia nestačí. Je 21.46 a ja sa idem uložiť do postele a užiť si, vďaka pomoci môjho manžela, svojich nerušených pár hodín spánku. Ešte predtým však prosím Boha o ďalšiu silu žiť zajtra novú úroveň lásky. Lebo tá dnešná už nestačí.