Niekedy mám pocit, že nás majú tí naši biskupi za blbcov. Však posúďte sami!

Kopírujem zo

http://www.slobodavockovani.sk/news/spb-tk-kbs-kontra-vatikan-ad-stanovisko-subkomisie-pre-bioetiku-teologickej-komisie-konferencie-biskupov-slovenska-k-niektorym-etickym-aspektom-povinneho-ockovania/

V sobotu 26.X.2013 vydala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) svoje Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania (ďalej len Stanovisko), ktoré sa na stránke KBS objavilo 31.X.2013. Stanovisko bolo dlho očakávané, pretože na tieto otázky sa rôzni veriaci pýtali KBS už najmenej od roku 2010, preto možno čakali, že bude podrobne zdôvodnené a dôkladne vypracované. Žiaľ, nestalo sa tak.

Keď sa však pozrieme na iné stanoviská SpB TK KBS, napr. stanovisko k inej veci z toho istého dňa, zistíme, že obsahuje odkazy na katechizmus, vyjadrenia pápežov, encykliky apod., pričom je tiež detailne vysvetlené prečo SpB TK KBS zaujala taký postoj, aký zaujala. Ešte omnoho lepšie sú zdôvodnené a podložené pápežské encykliky, napr. Veritatis splendor, pod ktorými nájdeme rádovo stovky odkazov na rôzne zdroje, pričom v samotnom texte sa to navyše hemží odkazmi na Písmo Sväté (Bibliu). U stanoviska k povinnému očkovaniu (tzn. k nepochybne veľmi závažnej téme) však nič také nenachádzame. Dalo by sa teda povedať, že toto Stanovisko je nedostatočne zdôvodnené (vlastne takmer vôbec) a prakticky ničím nepodložené (ak teda nerátame pomyselnú autoritu autora/autorov a toho, kto sa podeň podpísal, tzn. predsedu SpB TK KBS — spišského biskupa Mons. ThDr. Štefana Sečku, PhD.).

Napriek tomu, že Stanovisko je stručné (až tak stručné, že chýbajú akékoľvek podklady, odvolávky na zdroje atď.), nešetrí slovami na oslavné ódy o úspechoch povinného očkovania na Slovensku, pritom však úplne ignoruje jeho očividné neúspechy a nedostatky. Táto selektívnou slepotou trpiaca rétorika akoby z oka vypadla vyjadreniam prof. MUDr. Jozefa Glasu, CSc., PhD., ktorý toto Stanovisko avizoval v relácii „Občan“ na rádiu Lumen 29.X.2013 a ktorý je vedúcim Ústavu medicínskej etiky a bioetiky (ÚMEB), čo sa hneď na úvodnej stránke chváli tým, že ho sponzorujú traja výrobcovia vakcín (Pfizer, GlaxoSmithKline a Sanofi). Máme teda dobrý dôvod domnievať sa, že prof. Glasa je hlavným autorom Stanoviska.

V úvode stanoviska nájdeme veľmi nekonkrétne obvinenie, bez pomenovania dotknutých osôb i bez konkrétnych citácií údajných pomýlených informácií či deformácií:

„niektoré osoby alebo mimovládne organizácie pôsobiace v slovenskom verejnom a internetovom priestore predkladajú rozličné pomýlené či deformované „informácie“ týkajúce sa povinného očkovania detí a povinného preočkovania mládeže a dospelých“

Z toho nie je celkom jasné, kto všetko patrí medzi „niektoré osoby“, ale snáď nie som príliš pyšný, keď sa domnievam, že som tým myslený aj (a nielen) ja. Pod „mimovládnymi organizáciami“ sa zrejme myslí hlavne Iniciatíva pre uvedomenie si rizík očkovania, ktorá už 1.XI.2013 zverejnila svoju reakciu na toto Stanovisko. Svoj komentár zverejnila aj Spoločnosť sv. Bazila Veľkého. Márne by sme v Stanovisku hľadali odkazy na zmienené „pomýlené či deformované informácie“ (budem sa tváriť, že tie ironické úvodzovky som si nevšimol) či akékoľvek citácie z nich. SpB TK KBS teda reaguje obviňujúcim tónom na úplne nekonkretizované vyjadrenia úplne nekonkretizovaných osôb. Nuž, nie je nič jednoduchšie, než vyvrátiť neupresnené omyly a deformácie neupresnených osôb v podstate ideologickými frázami.

Stanovisko je už hneď v úvodnej vete neobjektívne a očividne zaujaté v prospech povinného očkovania, pretože sa zaoberá

„etickými otázkami spojenými so zachovaním systému povinného očkovania na Slovensku“

Nie „so systémom“, ale „so zachovaním systému“. To (bez dôkazu) predpokladá, že systém povinného očkovania je skvelý a bez sebemenších pochybností je potrebné ho zachovať a prípadné etické problémy s ním spojené nejako formálne „vyriešiť“ (zamiesť pod koberec).

V tretej vete pokračuje Stanovisko ďalším obvinením, že vraj sa (my — kritici povinného očkovania) odvolávame

„… aj na výroky Učiteľského úradu Katolíckej cirkvi, pápežov či Pápežskej akadémie za život, pričom však tieto vyjadrenia svojvoľne prekrucujú alebo nesprávne vysvetľujú.“

Opäť chýba akákoľvek citácia čohokoľvek, čo sme údajne prekrútili či nesprávne vysvetlili. Kto tu však v skutočnosti prekrúca a nesprávne vysvetľuje, uvidíme nižšie.

Po úvode nasledujú 4 body, pričom v prvom bode sa SpB TK KBS s úctou skláňa pred odbornosťou našich medicínskych a epidemiologických elít. Čitatelia www.slobodaVockovani.sk už určite veľmi dobre vedia, ako to v skutočnosti s odbornosťou našich titulovaných propagátorov očkovania je (okrem toho, že si v mnohom navzájom protirečia, sme tu už citovali a komentovali celé plejády ich ľahko preukázateľných očividných bludov, hlavne v rubrike Komentáre), takže to vyznieva mimoriadne tragikomicky.

Rozhodovanie o očkovaní je údajne „výsostne odbornou, medicínskou a epidemiologickou záležitosťou“. Každému, kto pozná históriu pojmu „informovaný súhlas“, musel v tejto chvíli prejsť mráz po chrbte. Konštatovanie, že ide o „výsostne odbornú, medicínsku a epidemiologickú záležitosť“, je totiž nápadne podobné argumentácii obhajcov Dr. Josefa Mengeleho a ďalších nacistických „lekárov“, ktorí vykonávali neľudské pokusy na väzňoch v koncentračných táboroch proti vôli, prípadne bez vedomia týchto väzňov. Podľa Mengeleho a jeho obhajcov, ktorí sa oháňali pojmom „vyššie dobro spoločnosti“, boli úmrtia a ťažké poškodenia zdravia, vyplývajúce z ich drastických pokusov, práve tak „výsostne odbornou, medicínskou … záležitosťou“ v záujme vedy a spoločnosti, a teda niečo ako povolené obete v prospech vyššieho dobra národa. Nechcem vám spôsobiť vážne žalúdočné ťažkosti podrobným opisovaním toho, aké všetky pokusy, ktoré Dr. Mengele a kol. robili na ľuďoch, boli ospravedlňované záujmami vedy a spoločnosti.

Norimberský vojenský tribunál, kde okrem iných vojnových zločincov boli súdení aj nacistickí lekári, vzniesol voči týmto zločincom hlavné obvinenie v zmysle „vykonávania lekárskych pokusov bez súhlasu dotknutej osoby“. Povinné očkovanie, tak ako sa dnes na Slovensku vykonáva, však nie je ničím iným než obdobným lekárskym pokusom, a to v drvivej väčšine prípadov bez informovaného súhlasu dotknutej osoby (resp. jej rodiča/pestúna), keďže pred výkonom samotného očkovania nie je očkovaná osoba prakticky nijako testovaná, aby sa predišlo aspoň tým najzrejmejším rizikám, a nie je ani poučená o možných vážnych až fatálnych nežiaducich účinkoch očkovania, a to ani vo (veľmi nedostatočnom) rozsahu príbalového letáku. Obrazne povedané, povinné očkovanie na Slovensku je ruskou ruletou, pri ktorej však neviete ani len koľko komôr revolvera je nabitých a koľko prázdnych. Propagáciu takéhoto prístupu, tzn. lekárskych pokusov (v podobe očkovania) bez dôkladne informovaného a plne dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby (resp. zákonného zástupcu), ako ste si už možno všimli, označujem za vakcinacizmus, a myslím, že právom.

Z Norimberského tribunálu vzišiel aj tzv. Norimberský kódex, ktorý v 10 bodoch popisuje zásady etického lekárskeho pokusu. Prvým a najzásadnejším bodom je dobrovoľný súhlas účastníkov pokusu — bez nátlaku, podvádzania, zavádzania, preháňania, vydierania či vyhrážania sa.

Podľa 2. bodu musí byť pokus navrhnutý tak, aby priniesol plodné výsledky (užitočné poznatky) pre spoločnosť, ku ktorým sa nedá dospieť iným spôsobom štúdia. To znamená, že pokusy na ľuďoch by sa mali vykonávať v čo najmenšej možnej miere, len v absolútne nevyhnutných prípadoch, keď sa k veľmi potrebnému poznatku nedá dopátrať iným spôsobom.

Podľa 3. bodu by mal byť pokus na ľuďoch založený na pokusoch na zvieratách tak, že predpokladané výsledky oprávňujú vykonanie pokusu. To sa v prípade plošného očkovania bez predchádzajúceho dôkladného testovania jednoducho nedeje, pretože najmenej od konca roku 2009 je známe, že autoimunita (porucha imunity, pri ktorej imunitný systém útočí na svoje vlastné telo) je nevyhnutným následkom očkovania, premenlivý je len počet očkovaní, ktoré treba na vyvolanie autoimunity u tej-ktorej osoby vykonať. Podobne z pokusov na zvieratách vieme, že hliník z vakcín sa vo veľkej miere usádza v mozgu očkovaných osôb, kde spôsobuje vážne poškodenia, pričom náchylnejší sú k tomu jedinci s určitou (nie práve zriedkavou) genetickou výbavou, ako aj s nie ešte vyzretou krvno-mozgovou prekážkou (hemato-encefalickou bariérou), čo sú prakticky všetky bábätká a batoľatá do 2–3 rokov. Napriek tomu sa však veselo očkuje ďalej od 3. mesiaca života, či dokonca od narodenia (deti HBsAg-pozitívnych matiek), a zrejme nikoho z našich zvelebovaných údajných odborníkov na očkovanie to netrápi.

Podľa 4. bodu Norimberskému kódexu má byť pokus navrhnutý tak, aby sa predišlo všetkému zbytočnému telesnému i duševnému utrpeniu. To sa jednoducho nedeje, pretože je napr. dobre známe, že keď sa podáva hexavakcína (Infanrix Hexa) spolu s vakcínou proti pneumokokom (Prevenar 13 alebo Synflorix), prináša to oveľa viac nežiaducich účinkov, než keby sa očkovali zvlášť s niekoľko-týždňovým rozostupom. Tak to aspoň vyplýva z pôvodne tajných (dôverných) dokumentov výrobcu vakcíny, ktoré istá dobrá duša z príslušného úradu poskytla verejnosti. Súčasná očkovacia prax teda úplne zbytočne poškodzuje očkované osoby.

Podľa 5. bodu nemá byť pokus vykonaný, ak je vopred známe, že môže spôsobiť smrť alebo trvalé zdravotné postihnutie. To sa takisto masovo porušuje, keďže je známe, že očkovanie spôsobuje úmrtia i ťažké poškodenia zdravia.

Podľa 8. bodu má byť pokus vykonávaný iba príslušne vedecky kvalifikovanými výskumníkmi. To sa zhusta nedeje, pretože plošné očkovanie v drvivej väčšine prípadov vykonávajú ľudia, ktorí o princípoch očkovania, imunitných pochodoch, zložení vakcín, toxikológii jednotlivých zložiek atď. dokopy nič nevedia.

Podľa 10. bodu by mali výskumníci (v tomto prípade pediatri) pokus prerušiť, keď je dobrý dôvod domnievať sa, že pokračovanie v pokuse (v očkovaní) spôsobí účastníkovi poškodenie zdravia, trvalé zdravotné postihnutie či smrť. Toto sa tiež notoricky porušuje, pretože aj deti, ktoré reagovali napr. na prvú dávku hexavakcíny vyslovene škaredo, mnohí pediatri naďalej očkujú, čo potom často vyústi do rôznych trvalých neurologických, onkologických a iných poškodení zdravia, a neraz spôsobí aj smrť.

Pokiaľ máte pochybnosti o tom, že výkon povinného plošného očkovania nie je ničím iným, než kolosálnym lekárskym pokusom, hrubo porušujúcim Norimberský kódex, prečítajte si mnohé vysvetľujúci článok „Morálne právo na výnimku z povinného očkovania na základe svedomia, filosofického presvedčenia a osobnej viery“. A nie som zďaleka prvý, čo na to poukazuje, keďže na hrubé porušovanie Norimberského kódexu už dávno predo mnou upozorňovali iní.

Máme teda mnoho dobrých dôvodov považovať plošné povinné očkovanie za zločin, v zásade rovný zverstvám, ktoré páchali nacistickí „lekári“ na väzňoch v koncentrákoch (prinajmenšom u rizikových detí to tak je). Napriek tomu SpB TK KBS velebí (de facto) zločincov (tzn. tých, čo činia zlo) a architektov tejto obludnosti a odporúča bezvýhradne vydať svoj osud a osud svojich detí do rúk ich „výsostnej odbornosti“. V tomto sa však SpB TK KBS púšťa na veľmi tenký ľad, pretože ešte stále žije pár pamätníkov, ktorí na vlastnej koži pocítili hrôzostrašné praktické následky takéhoto zmýšľania. Členovia SpB TK KBS sa týmto (aj keď zatiaľ len v myšlienkovej rovine) totiž dopúšťajú rovnakej chyby ako svojho času nezanedbateľná časť (v niektorých krajinách, ako napr. vo vojnovom Chorvátsku, dokonca veľká väčšina) katolíckeho duchovenstva o tri pokolenia dozadu, čo sa pridala na stranu „výsostne odborného“, vedeckého, zároveň však neľudského a — ako sa neskôr ukázalo — v jadre morálne zvráteného režimu. Hoci nešlo o väčšinu, pričom mnohí iní katolícki kňazi, ba aj biskupi vtedy za svoje zásadové postoje a činy zomreli násilnou smrťou či skončili v koncentračných táboroch, predsa len nám táto trpká historická skúsenosť ukazuje vztýčený varovný prst — hľa, kam až môže viesť nevinne vyzerajúce vyzdvihovanie a podporovanie „výsostnej odbornosti“ a vedeckosti! Osobne mám preto husiu kožu z toho, že SpB TK KBS akoby chcela zopakovať tento historický omyl svojím dôrazom na „výsostnú odbornosť“, vedeckosť apod., a ich nadradenosť individualite bežného človeka-laika. To je navyše v príkrom rozpore aj s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, ktorý (zrejme berúc si smutné poučenie z obdobia nacizmu/fašizmu) hneď v úvode (čl. 2) jasne stanovuje:

„Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“

Keďže čl. 2 Dohovoru je všeobecným ustanovením (hneď po účele a predmete Dohovoru v čl. 1), nie právom, netýka sa ho ani možnosť obmedziť práva, ustanovené Dohovorom, ak je to „potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných“ (čl. 26). Vedomé obetovanie jednotlivcov v (údajný) prospech spoločnosti, čo je nevyhnutným dôsledkom argumentácie v prospech plošného očkovania potrebou (údajnej) kolektívnej imunity (viď nižšie), je teda zásadne neprípustné.

Po „výsostnej odbornosti“ nasleduje v Stanovisku oslava úspechov povinného očkovania, ako keby bola skopírovaná priamo z tlačovej správy Úradu verejného zdravotníctva SR (ÚVZ SR) či z brožúrky od výrobcu vakcín (žeby nakoniec naozaj bola?):

„Výsledky tohto programu [povinného očkovania], dosiahnuté na Slovensku v priebehu uplynulých desaťročí, osobitne v období po druhej svetovej vojne až po naše časy, sú právom považované za jeden z najväčších úspechov našej medicíny a organizácie zdravotnej starostlivosti, a to aj v medzinárodnom meradle a porovnaní.“

Je už ozaj načase, aby došlo k dôkladnej odluke cirkví od štátu, pretože takéto nekritické prijímanie a opakovanie komerčnej propagandy výrobcov vakcín a štátneho úradu, ktorý je de facto ich marketingovým oddelením, cirkevnou autoritou je naskutku nehorázne.

A naozaj sa máme čím chváliť? Tým, že každé tretie dieťa je na niečo alergické (pomaly každé druhé), mnohé deti na viacero vecí naraz? Tým, že za posledných 20 rokov sa u našich detí do 14 rokov strojnásobil výskyt autoimunitnej cukrovky 1. typu? Takto by sa dalo ešte dlho pokračovať, každopádne však určité pomyselné úspechy medicíny na poli imunity (ktoré navyše z veľkej časti vôbec neboli spôsobené medicínskym zásahom — očkovaním — ale niečím úplne iným) nemožno oddeľovať od zrejmých neúspechov na tom istom poli imunity. Tvrdiť, že to spolu absolútne nesúvisí, môže snáď len úplný ignorant, tobôž vo svetle už zverejnených výskumov o súvislosti očkovania s autoimunitou či ďalšími poruchami imunity. Výmena kedysi bežných detských, akútnych a väčšinou banálnych chorôb za doživotné poruchy imunity prinajmenšom mne osobne vôbec nepripadá fascinujúco.

V 2. bode Stanoviska nájdeme dych-vyrážajúce tvrdenie:

„Nikto nemá právo zodpovedne prijatý a vedecky podložený odborný úsudok našich lekárov a iných zdravotníkov, odborníkov vo veci povinného očkovania, bezdôvodne či ľahkovážne spochybňovať alebo popierať. Ohrozoval by tým neprípustným spôsobom zdravie, ba i život nevinných, osobitne detí a zdravotne postihnutých alebo oslabených osôb.“

Keď si odmyslíme vsuvky, tak

„Nikto nemá právo … odborný úsudok našich lekárov a iných zdravotníkov, odborníkov vo veci povinného očkovania, … spochybňovať alebo popierať.“

Pochybnosť je základom vedeckého pokroku a bez nej by sme sa ešte stále učili o tom, že Slnko sa točí okolo Zeme a nie opačne, že Zem je placka, nie (takmer) guľa, atď. atď. Zákaz pochybností či spochybňovania je znakom ideologickej totality. V podstate tým Stanovisko z propagandistickej provakcinačnej ideológie vyrába novú dogmu. Vypustené vsuvky sa tento smutný fakt snažia spraviť stráviteľnejším, ale dosť chabo.

V prvom rade by som rád vedel, ktorý odborný úsudok našich propagátorov očkovania je zodpovedne prijatý a vedecky podložený. Na mnou napísané vyjadrenie sa k odmietnutiu povinného očkovania, ktoré obsahovalo vyše 100 odkazov na vedecké zdroje (bolo teda viac než dobre vedecky podložené), odpovedal Úrad verejného zdravotníctva SR znôškou poloprávd a vyslovených nezmyslov, ktorá neobsahovala ani jeden jediný odkaz na čokoľvek — bola bez akéhokoľvek vedeckého podkladu. Čo sa týka zodpovednosti — komu sa zodpovedajú tí, čo rozhodli, že sa proti tomu a tomu má povinne očkovať? Nezodpovedajú sa nikomu, nie sú nijak postihovaní za to, že rozhodli zle, nemáme nijaký mechanizmus hmotnej zodpovednosti za ich zlé rozhodnutia, tzn. akékoľvek rozhodnutie našich medicínskych autorít vo veci povinného očkovania je z definície nezodpovedné. „Zodpovedne prijatý … odborný úsudok“ je teda v tomto prípade vyslovený oxymoron (vnútorne si protirečiace slovné spojenie, napr. kockatá guľa).

V druhom rade je reč o „bezdôvodnom a ľahkovážnom“ spochybňovaní a popieraní. Dovolím si tvrdiť, že som sa ešte nestretol s bezdôvodným spochybňovaním povinného očkovania (ktoré je výsledkom úsudku našich medicínskych autorít). Akékoľvek mne známe spochybňovanie očkovania totiž má svoj dôvod — najčastejšie osobné skúsenosti s nežiaducimi účinkami očkovania, s úplnou neznalosťou (nielen) pediatrov v oblasti očkovania, zjavné konflikty záujmov našich známych tvárí spomedzi propagátorov očkovania, ktoré sú platené výrobcami vakcín za prednáškovú a konzultačnú činnosť, podporujúcu očkovanie (a teda predaj vakcín), vznešene nazývanú „kontinuálne vzdelávanie zdravotníkov“, v rámci ktorej pre nežiaduce účinky očkovania niet miesta, a ak, tak len v zmysle ich popierania a bagatelizácie…

Tieto vsuvky sú teda dvojitým (žeby úmyselným?) nezmyslom, preto sa domnievam, že skutočnou myšlienkou autora bolo zakázať týmto akúkoľvek debatu, akékoľvek pochybnosti laikov o úsudkoch a rozhodnutiach našich pediatrov, imunológov, infektológov, virológov a ďalších, čo majú vplyv na aktuálnu podobu povinného očkovania.

Pritom sa úplne ignoruje individuálne svedomie rodičov a pestúnov, napr. keď ich dieťa na následky očkovania zomrelo, a preto (logicky a pochopiteľne) odmietajú akékoľvek očkovanie svojich ďalších detí. Čo takýmto rodičom SpB TK KBS odporúča v bode 3?

„Vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života.“

Žeby autori Stanoviska nevedeli o tom, že očkovanie môže zdravie a život aj ohroziť? Stanovisko sa tvári ako keby nežiaduce účinky očkovania nejestvovali a rodičia odmietaním očkovania upierali deťom niečo, čo je len a len dobré a nikdy inak, na veky vekov, amen. To ale jednoducho nie je pravda, čo sa dočítate v každom jednom príbalovom letáku k vakcíne, ktorý by ste — mimochodom — mali od pediatra dostať bez vyzvania pred každým očkovaním. Predpokladám však, že autori Stanoviska (bez ohľadu na to, aký Stanovisko budí dojem) nie sú zas tak hlúpi, aby si mysleli, že očkovanie nemá žiadne nežiaduce účinky.

To znamená, že rozhodovanie o očkovaní je hľadaním a výberom toho, čo je menším rizikom. Nie je to teda vôbec dopredu jasná a jednoznačná voľba a svedomití rodičia z princípu nemôžu len tak bez zaváhania dať dieťa očkovať, bez najmenšieho zamyslenia sa nad rizikami očkovania, bez snahy zvážiť, čo je väčšie a čo je menšie riziko, bez výberu toho menšieho rizika...

Nuž a keď sa rodičia opýtajú morálnej autority — KBS — že čo teda robiť, keď sa ich svedomie bije s tým, čo chcú od nich epidemiológovia, príslušné úrady a (síce sporné, ale predsa) právne predpisy, tak odpoveďou je, že majú „závažnú morálnu povinnosť“ dať svoje deti očkovať. Toto je ešte horšie než protiústavná Vyhláška MZ SR č. 585/2008 Z.z., pretože tá pripúšťa aspoň zdravotné kontraindikácie očkovania. SpB TK KBS ani to nie. Svedomie či vedomie (ani odvodené slová) nikde v celom Stanovisku nenájdete.

A tu sa treba pristaviť, pretože toto je v príkrom rozpore s Katechizmom Katolíckej cirkvi (KKC). Podľa čl. 1776, 1778 a 1790 KKC:

„V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:

„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“

Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil.

Zhrnuté: nie Stanoviska, nie vyhlášky MZ SR, nie názorov údajných odborníkov na očkovanie, ale toho, o čom človek vie, že je spravodlivé a správne (čím u niekoho môže byť aj odmietnutie povinného očkovania), je povinný sa verne pridŕžať vo všetkom, čo hovorí a robí. Je povinný poslúchať úsudok svojho svedomia. A nie SpB TK KBS, ale svedomie je prvým (tzn. najdôležitejším) z Kristových zástupcov, takže v prvom rade treba počúvať svoje svedomie, až potom (možno) Stanovisko SpB TK KBS — ak nie je v rozpore so svedomím. KKC ale pamätá aj na prípady, kedy je svedomie v rozpore so štátnou mocou či nariadením inej autority (čl. 1782 a 1903):

Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti.“

Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“

Teraz by mohol niekto pohotovo namietnuť, že však povinné očkovanie sa usiluje o spoločné dobro — o kolektívnu imunitu, ako to ostatne zaznieva i v samotnom Stanovisku:

„Zároveň tým prispievajú aj k spoločnému dobru celej spoločnosti, na ktorom však majú sami rodičia, ako aj ich deti priamy podiel. Okrem toho poskytujú ochranu aj tým deťom a iným osobám, ktoré nemohli byť z medicínskych alebo časových dôvodov zaočkované. Táto povinnosť je vzhľadom na medicínske a epidemiologické dôvody natoľko závažná, že zo strany zodpovedných štátnych inštitúcií oprávňuje – v záujme dosiahnutia spoločného dobra a s potrebným rešpektovaním dôstojnosti a skutočného dobra každého jednotlivca – vyžadovať plnenie tejto povinnosti aj všeobecne záväznými právnymi predpismi a nariadeniami, vrátane primeraných sankcií, aby sa dosiahlo ich naplnenie.“

Tu už začína byť vidno, že autori stanoviska toho o očkovaní veľa nevedia. Keby áno, muselo by im byť jasné, že očkovaním vyvolaná kolektívna imunita (ono „spoločné dobro celej spoločnosti“) je ako Yeti — každý o ňom hovorí, ale nikto ho na vlastné oči nevidel. V skutočnosti jediná reálna kolektívna imunita je tá, ktorá vzniká prirodzeným prekonaním choroby drvivou väčšinou populácie, neprerušeným obehom pôvodcu ochorenia v populácii a dojčením pokiaľ možno každého dieťaťa aspoň do 2. narodenín. Očkovaním vyvolaná kolektívna imunita je oxymoron. Viac o tom v stručnejšom mojom článku, alebo obšírnejšom článku Mgr. Petra Tuhárskeho, alebo v knižke americkej imunologičky ukrajinského pôvodu Taťjany Obuchanyč.

Očkovaním vyvolaná kolektívna imunita je teda vyslovený blaf a ako ospravedlnenie povinného očkovania — ani vedecky vzaté, ani právnicky vzaté — absolútne neobstojí. Druhá vec je, že sa povinné očkovanie vydáva za opatrenie na ochranu verejného zdravia. Verejné zdravie ako pojem je dosť diskutabilné. V podstate za verejné zdravie nemôžeme označiť nič iné, než súhrn zdraví všetkých jednotlivcov, ktorých do danej verejnosti počítame. Z tohto hľadiska, ak očkovanie poškodí zdravie ľubovoľnej očkovanej osoby, dochádza nielen k zhoršeniu zdravia jednotlivca, ale aj k zhoršeniu verejného zdravia. To znamená, že plošné očkovanie môže verejné zdravie nielen vylepšiť ale aj zhoršiť. Ba dokonca, to, že verejné zdravie sa očkovaním zhoršuje, je prakticky isté a neodvratné — prinajmenšom pokým sa pred povinným očkovaním nerobia dôkladné testy imunity a celkového zdravotného stavu, ktoré by vylúčili prakticky všetky vážnejšie nežiaduce účinky (ja viem, to je vlastne nemožné, tak ale aspoň 99,99%).

Nuž a to, či plošné očkovanie môže verejné zdravie zlepšiť, je závislé v prvom rade od epidemiologickej situácie a tiež od reálnej účinnosti vakcíny (nie koľkým ľuďom vytvorí vakcína požadovanú hladinu protilátok mesiac po očkovaní, ale koľko ľudí len a len vďaka vakcíne po skutočnom kontakte z pôvodcom choroby neochorie a bez vakcíny by za rovnakých okolností ochorelo). Keď je výskyt nejakej choroby desiatky rokov nulový, netreba mať IQ vyše 130, aby človek pochopil, že očkovanie neprináša žiadne zlepšenie, pretože nižší než nulový už výskyt choroby byť nemôže. Môžeme to teda uzavrieť tak, že plošné očkovanie v súčasnej podobe verejné zdravie v určitých smeroch jednoznačne zhoršuje a to, či ho v iných smeroch vylepšuje, je pri najlepšej vôli veľmi otázne. K tomuto mi opäť nedá nezacitovať z KKC (čl. 1789 a 1756):

Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
— Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
…

Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

Tzn. účel nesvätí prostriedok. Okrem iného teda nie je dovolené robiť zlo (vpichovať do tiel bábätiek a dojčiat oslabené vírusy a jedovaté látky, ako napr. zlúčeniny ortuti, zlúčeniny hliníka, fenol, formaldehyd, glutaman sodný či polysorbát 80, čo má za následok trvalé a neraz i vážne poškodenie zdravia mnohých z nich – počnúc alergiami a astmou cez neurologické poškodenia až po smrť), aby z toho možno vzniklo dobro (údajne dostatočná hladina protilátok proti vybraným chorobám mesiac po očkovaní u väčšiny z očkovaných, neznámo na ako dlho). To zlo je tu očividné a neodvratné, to dobro len potenciálne a značne pochybné (napr. protilátky nemusia stačiť na úspešné zvládnutie nákazy, aj keby sa vďaka očkovaniu vytvorili vo veľmi vysokej koncentrácii).

Nuž a z toho mi vyplýva, že ak autorita (Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky = ÚVZ SR) používa na dosiahnutie údajného dobra (pomyselnej kolektívnej imunity) morálne nedovolený prostriedok (kolektívnu intoxikáciu), nie je to autorita oprávnená, a teda nie je vo svedomí záväzná. Pre svedomitého človeka teda takáto autorita (ÚVZ SR) prestala byť autoritou a nastalo hrubé bezprávie. A to je presne to, čo tvrdíme už dlhé roky. KKC mi to akurát pomohol ujasniť presne definovanými pojmami a súvislosťami kresťanskej mravouky.

Nuž a to, že sa SpB TK KBS k tomuto bezpráviu pridáva, ba dokonca ho povzbudzuje, aby sa dialo naďalej, a všetkých veriacich kresťanov vyzýva k rešpektovaniu bezprávia a k podriaďovaniu sa mu, je na zaplakanie. Nie je žiadnym tajomstvom, že toto Stanovisko rozhorčilo mnohých praktikujúcich katolíkov a katolíčky. Znechutených a zhrozených reakcií na Stanovisko som si v posledných 2 týždňoch vypočul/prečítal viacero.

Aby to nebolo málo, v Stanovisku nie je ani žiadna výzva k hľadaniu pravdy, naopak, vyzýva sa v ňom k „pozitívnemu ovplyvňovaniu názorov a postojov“, čo chápem ako jednostranné presviedčanie národa o kvalitách očkovania, zamlčiavajúc negatíva, bez ohľadu na to, kde je pravda. Inak povedané, je to výzva k účinnému výplachu mozgov:

„V tomto smere Subkomisia chce vyzdvihnúť zodpovednosť, povinnosť a nezastupiteľnú úlohu škôl, médií masovej komunikácie a tiež osôb, ktoré sú schopné pozitívne ovplyvniť názory a postoje v spoločnosti.“

Žiadne nabádanie k samostatnému hľadaniu pravdy — naopak, nabádanie k zavádzaniu verejnosti, z ktorého najväčší (a možno aj jediný) zisk vo výsledku majú výrobcovia vakcín, vrátane troch sponzorov ÚMEB prof. Glasu. Mimochodom, už vás niekedy oslovili študenti v belasých tričkách s logom UNICEF, ktorý zbierali peniaze na deti v Afrike, presnejšie: na očkovanie detí v Afrike? Uvedomili ste si v danej chvíli, že UNICEF vlastne zbiera peniaze pre výrobcov vakcín? Práve v ich vreckách totiž obrovský diel z vyzbieraných peňazí skončí.

„Pozitívne ovplyvňovanie názorov a postojov v spoločnosti“ mi až príliš nápadne pripomína „Pozitívnu komunikáciu očkovania“, čo bol blok prednášok na IV. slovenskom vakcinologickom kongrese, v rámci ktorého dostal priestor aj PR agent výrobcov vakcín PhDr. Martin Kasarda, PhD.. Áno, priatelia, našich pediatrov oficiálne školia v komunikácii o očkovaní aj reklamní agenti výrobcov vakcín.

Je zjavné, že v Stanovisku vôbec nejde o pravdu, mimochodom aj z toho, že toto slovo v ňom nenájdete — až na jeden výskyt v negatívnej podobe, kedy sa za nepravdivé tvrdenie označuje niečo, čo v skutočnosti je pravda (viď nižšie). Čo hovorí KKC o pravde a jej hľadaní (čl. 2467)?

Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať: „V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby,… sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.“

To znamená, že keď na svojej ceste dospejem k poznaniu (považujem za pravdu), že povinné očkovanie je jednak viac na škodu než na úžitok, jednak vôbec nie je nevyhnutné, že neočkované deti sú v priemere oveľa zdravšie než deti očkované, som morálne povinný celý svoj život podľa toho usporiadať, a teda odmietnuť povinné očkovanie svojich detí. Ba čo viac, nemám sa spoliehať len na (kto vie, či nie skorumpovaných?) odborníkov, ale som morálne povinný pravdu hľadať. Hľadať pravdu je niečo výrazne iné než nekriticky prijímať názor niekoho iného (napr. údajného odborníka) resp. nechať „pozitívne ovplyvniť svoje názory a postoje“ školou či médiami masovej komunikácie. KKC teda od nás požaduje, aby sme neboli tupé ovce, čo sa nechajú vláčiť za nos, ale aby sme aktívne hľadali pravdu a nielen to — aby sme podľa zistenej pravdy aj zariadili celý svoj život. Stanovisko je teda v zjavnom rozpore s KKC, s de facto súhrnom katolíckej vierouky a mravouky. Stanovisko nabáda k činom, ktoré sú v ostrom rozpore s kresťanskou vierou i mravmi.

Tým sa dostávame k záverečnému 4. bodu, v ktorom hneď prvá veta je mimoriadne sporná:

„Napokon, Subkomisia sa chce vyjadriť k rôznym nepravdivým tvrdeniam, akoby sa v očkovacích látkach nachádzali súčasti potratených ľudských zárodkov alebo plodov, prípadne akoby sa očkovacie látky z nich alebo s ich použitím vyrábali.“

V očkovacích látkach sa nachádzajú časti ľudských buniek, ktoré boli pôvodne odobraté z umelo potrateného (mimochodom: všimnite si, že v Stanovisku slovo „umelo“ akosi „vypadlo“) bábätka, vlastne dvoch, a následne umelo množené už mimo tela. Ide o bunkovú kultúru RA27/3, ktorá obsahuje vírus ružienky, a o bunkovú kultúru buď MRC-5 alebo WI-38, ktorá sa používa na pomnoženie vírusu ružienky. Samozrejme, ako to už chodí, v slovenskom príbalovom letáku sa nedozviete o tom, že vakcína tieto zvyšky (vrátane fragmentov DNA umelo potrateného bábätka) obsahuje. Takisto nenájdete v nijakom slovenskom príbalovom letáku zmienku o možnom úmrtí následkom očkovania, čo v niektorých amerických či iných mimo EÚ možno nájsť. V americkom príbalovom letáku vakcíny Varivax proti ovčím kiahňam (vakcína proti ružienke sa vyrába obdobne, takže to rovnako platí aj pre ňu) sa však dočítame, že:

The product also contains residual components of MRC-5 cells including DNA and protein…
[Výrobok obsahuje zvyškové časti buniek MRC-5, vrátane DNA a bielkovín…]

Niekto by, pravda, mohol namietať, že nejde o pôvodné bunky z umelo potrateného bábätka, čo je pravda. Ide o bunky, vzniknuté delením pôvodných buniek v umelých podmienkach mimo tela. Lenže ak za identitu bunky považujeme jej typ a DNA, tak tieto bunky sú toho istého typu a majú tú istú DNA, ako malo umelo potratené bábätko, z ktorého boli pôvodné bunky vzaté. Množili sa nepohlavne delením na dve identické bunky a tak dokola, takže sú to bunky na nerozoznanie od tých pôvodných. Keby sa použili pôvodné bunky a naproti nim také, ktoré z pôvodných vznikli jedným či viacerými cyklami delenia v umelých podmienkach, nedalo by sa zistiť, ktoré sú ktoré. Vyzerajú totiž rovnako a majú totožnú DNA. Tvrdenie, že ide o niečo iné, nie o „súčasti potratených ľudských zárodkov alebo plodov“ je teda prakticky neobhájiteľné. Tie bunky sú totiž úplne rovnaké, z rovnakého zdroja, ďalej by sa delili aj na pôvodnom mieste (v tele bábätka, keby nebolo umelo potratené), ako sa delili aj umelo v laboratóriu, a či už medzi ich pôvodným umiestnením a následným použitím pri výrobe vakcín bolo 0, 1, 2, 3 či 50 delení mimo ľudské telo, na tom vôbec nezáleží.

Stanovisko pokračuje zarážajúcou bagatelizáciou:

„V skutočnosti sa pri príprave niektorých očkovacích látok (napríklad na rozmnoženie vírusov, ktoré sa po zneškodnení stávajú súčasťou danej očkovacej látky) používajú bunkové alebo tkanivové kultúry, pri ktorých príprave sa na začiatku, pred mnohými rokmi, použili tkanivá z umelo potrateného ľudského plodu.“

Tak po prvé: nejde o použitie bunkových tkanív z umelo potrateného ľudského plodu (bábätka) pri príprave bunkových/tkanivových kultúr, ale tie bunkové kultúry sú tými odobratými tkanivami, len po x cykloch delenia v umelých podmienkach (mimo ľudské telo). Bunkové kultúry však obsahujú bunky s totožnou DNA, ako mali bunky priamo odobraté z umelo potracovaného bábätka (muselo byť ešte aspoň čiastočne nažive, lebo mŕtve bunky sa nedelia, a teda by na tento účel boli nepoužiteľné). Dnes sa teda používa x-té pokolenie potomkov umelo-potratového tkaniva — na nerozoznanie od pôvodného tkaniva, priamo vyrezaného z nie ešte celkom mŕtveho umelo potracovaného bábätka, — a nie niečo, iba pri príprave čoho sa použil kus z umelo potrateného bábätka („na začiatku, pred mnohými rokmi“), ale potom to už s umelými potratmi nijak nesúvisí.

A po druhé: to, že došlo k úmyselnej účelovej chladnokrvnej vražde „pred mnohými rokmi“, nemení absolútne nič na tom, že došlo k úmyselnej účelovej chladnokrvnej vražde. Načo tam autori Stanoviska vôbec dali toto slovné spojenie? Ostatne, nejde vôbec o udalosť iba dávno minulú, ale bunkové kultúry pre účely výroby vakcín boli z umelo potrácaných bábätiek vyrábané aj neskôr, čo má jeden veľmi dobrý dôvod: Hayflickov limit. Bunky z ľudských plodov nemožno deliť do nekonečna, ale len zhruba 40x až 60x. S každým ďalším delením sa totiž skracujú konce chromozómov (častí DNA), tzv. teloméry, a keď sa skrátia na kriticky malú veľkosť, delenie buniek sa zastavuje. Na bunkách, čo sa už viac nedelia, nemožno množiť vírusy, takže také bunky sú nanič. V súčasnosti používané bunkové kultúry MRC-5 a WI-38 vznikli v 60. rokoch minulého storočia a pomaly sa už blíži koniec ich životnosti. Musia preto v nie príliš vzdialenej budúcnosti byť nahradené inými bunkovými kultúrami z umelo potratených bábätiek, a nepochybne aj budú, ak nedôjde k radikálnemu prehodnoteniu spôsobu výroby týchto vakcín. Sľubnou sa ukazuje byť napr. novšia umelo-potratová bunková kultúra PER.C6.

Takže vraždy potenciálnych bábätiek za účelom výroby vakcín či iných biologických produktov sa diali nielen v 60. rokoch 20. storočia, ale aj neskôr, a nie je dôvod domnievať sa, že sa tak nedeje aj dnes resp. že sa tak nebude diať aj v budúcnosti. V Stanovisku vyjadrená ľútosť na tom veľa nezmení:

„To je, pochopiteľne, samo osebe, smutnou skutočnosťou, s ktorou z morálneho hľadiska nikdy nemožno súhlasiť, ani ju schvaľovať.“

Dovolím si tvrdiť, že ani zmeniť nemôže, pretože hneď nasledujúca veta Stanoviska (ak by malo byť vyslyšané, čo dúfam nebude) akúkoľvek zmenu znemožňuje:

„Na druhej strane, pokiaľ nie je k dispozícii očkovacia látka, ktorá by bola pripravená s použitím bunkovej alebo tkanivovej kultúry pripravenej eticky vhodným spôsobom, rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní – vzhľadom na závažné dôvody ochrany života a zdravia svojho dieťaťa – dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou.“

Totiž, jediné čo na výrobcov rôzneho druhu (nielen vakcín) reálne funguje, je bojkot. Keby Slovensko, Poľsko, Írsko, Taliansko, Španielsko a ďalšie prevažne katolícke krajiny zakázali používanie umelo-potratových vakcín na svojom území, môžete si byť istí tým, že výrobcovia by sa hneď vrhli na vývoj etickejších alternatív. Ak však majú katolícki rodičia naďalej dávať svoje deti očkovať neetickými vakcínami, výrobcovia nemajú ani najmenší dôvod k vývoju etických vakcín pristúpiť.

Týmto sa tiež SpB TK KBS dopúšťa hrubej dezinterpretácie stanoviska Pápežskej akadémie pre život (Pontificia Academia Pro Vita = P.A.V.), v ktorom sú rodičia vyzývaní, aby:

„sa postavili na odpor (napr. použitím výhrady svedomia) proti čoraz rozšírenejším útokom na život a proti "kultúre smrti", z ktorej tieto útoky vyvierajú. Z tohto uhla pohľadu použitie vakcín, ktorých výroba je spojená s umelým potratom, vytvára prinajmenšom nepriamu vzdialenú pasívnu materiálnu spoluprácu na umelom potrate a priamu pasívnu materiálnu spoluprácu na predaji takýchto vakcín. Navyše, v rovine kultúry použitie takýchto vakcín prispieva k vytvoreniu všeobecného spoločenského súhlasu s konaním farmaceutického priemyslu, ktorý ich vyrába nemravným (amorálnym) spôsobom.

Preto je povinnosťou lekárov a otcov rodín prejsť k alternatívnym vakcínam (ak existujú) i vytvárať tlak na politických predstaviteľov a zdravotníctvo, aby boli sprístupnené také vakcíny, ktoré by neboli mravne (morálne) problematické. V prípade potreby by mali (lekári a otcovia rodín) použiť výhradu svedomia ohľadne použitia vakcín vyrobených prostredníctvom tkanív odvodených z umelo potratených ľudských plodov. Rovnako tak by mali všetkými možnými prostriedkami (novinárskou a spisovateľskou činnosťou, skrz rôzne asociácie, masovo-komunikačné prostriedky atď.) odporovať vakcínam, ktoré doposiaľ nemajú morálne prijateľné alternatívy, vytvárajúc tým tlak na to, aby boli vyvinuté alternatívne vakcíny, ktoré nemajú nijakú spojitosť s umelými potratmi ľudských plodov, a požadujúc dôkladnú zákonnú kontrolu farmaceutického priemyslu.

Čo sa týka ochorení, proti ktorým niet alternatívnych vakcín, ktoré by boli dostupné a mravne prijateľné (morálne akceptovateľné), je správne zdržať sa použitia týchto vakcín, ak je to možné urobiť bez vystavenia detí (a nepriamo celého obyvateľstva ako takého) značnému zdravotnému riziku. Avšak, ak je zdravie obyvateľstva vystavené značnému nebezpečenstvu, morálne problematické vakcíny smú byť dočasne tiež použité. …

V každom prípade, zostáva tu mravná (morálna) povinnosť pokračovať v boji a použiť všetky zákonné prostriedky na sťaženie života farmaceutickým spoločnostiam, ktoré sa správajú bezohľadne a nemravne (neeticky).“

Všimnite si ten priepastný rozdiel:
P.A.V.: „… je správne zdržať sa použitia týchto vakcín … smú byť dočasne tiež použité … do tej miery, do akej je to nutné na odvrátenie vážneho ohrozenia zdravia nielen svojich vlastných detí, ale aj celého obyvateľstva …“
kontra
SpB TK KBS: „… rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou …“

Čo to je vážne ohrozenie zdravia celého obyvateľstva? Snáď nie tie 2 hlásené prípady ružienky za posledných 52 týždňov na celom Slovensku??? Zhodneme sa, dúfam, že 2 prípady za rok nie sú vážnym ohrozením zdravia celého obyvateľstva, potom však podľa P.A.V. „je správne zdržať sa použitia týchto vakcín“, ba dokonca by sme „mali použiť výhradu svedomia“. SpB TK KBS teda obracia vyjadrenie P.A.V. úplne na ruby, pričom v úvode Stanoviska tvrdí o odporcoch povinného očkovania neetickými vakcínami, že vraj výroky P.A.V. „svojvoľne prekrucujú alebo nesprávne vysvetľujú“. Kto tu teda prekrúca? Je to predsa SpB TK KBS, nie my, kto použitie umelo-potratových vakcín čoby „krajný spôsob“ (ako píše P.A.V.) prekrútil na morálnu povinnosť. To sú dva takmer úplne opačné póly. Úplným opakom morálnej povinnosti by bol striktný zákaz, ku ktorému má P.A.V. veľmi blízko, len nie je až tak kategorická, takže v krajnej (extrémnej) situácii pripúšťa dočasné použitie neetických vakcín. To je len o vlások menej než prísny zákaz. Ani omylom to však nemožno vykladať ako morálnu povinnosť!!!

Ale to nie je jediné, čo tu škrípe. Stanovisko sa týka povinného očkovania a z povinného očkovania je jedinou umelo-potratovou vakcínou vakcína proti ružienke. Lenže ružienka nie je chorobou, ktorá by deťom, čo sú proti nej očkované (od 15. mesiaca života vyššie) spôsobovala závažné ohrozenie života a zdravia. To spôsobuje len tehotným ženám, ak by ružienku dostali počas tehotenstva, resp. ich ešte nenarodeným bábätkám, ktoré by mohli byť vírusom ružienky vážne poškodené či spontánne potratené. Lenže drvivá väčšina žien, čo sú dnes na Slovensku tehotné, už bola proti ružienke očkovaná, takže ak veríme očkovacej propagande, že vakcína má doživotnú účinnosť, alebo je účinná aspoň 30 rokov od očkovania (ktoré sa robievalo zo začiatku v 12. roku života, dnes je 2. dávka v 11. roku života, tzn. +30 rokov je vek, v ktorom ženy už spravidla „majú odrodené“), tak riziko, že nejaké neočkované dieťa nakazí ružienkou nejakú práve tehotnú ženu, je extrémne blízke nule, aj keby bol výskyt ružienky medzi deťmi na Slovensku podstatne vyšší, než dnes je. Autori Stanoviska teda zjavne buď nepochopili podstatu očkovania proti ružienke a/alebo nie sú oboznámení s aktuálnou zaočkovanosťou rizikovej skupiny. Pritom práve podľa nich samých je očkovanie „výsostne odbornou, medicínskou a epidemiologickou záležitosťou“. Táto (veci znalému človeku) zjavná chyba ich však usvedčuje skôr z výsostnej neodbornosti.

Zdôraznenie potreby etických vakcín a „povzbudenie“ príslušných orgánov k hľadaniu etických riešení už vo svetle faktu, že ten najúčinnejší prostriedok (bojkot) nám bol upretý, pôsobí dosť nepresvedčivo:

„Zároveň rodičia majú povinnosť pôsobiť v rámci svojich možností na to, aby sa pri príprave, výrobe, ako aj pri objednávaní očkovacích látok uprednostnili tie, ktoré boli vyrobené eticky vhodným spôsobom. K tomuto úsiliu chce Subkomisia naliehavo vyzvať a povzbudiť aj zodpovedné slovenské štátne orgány a inštitúcie.“

Porovnanie s mnohonásobne ostrejším a ráznejším výrazivom P.A.V. si už láskavý čitateľ urobí aj sám.

Nasledujúci apel na výrobcov vakcín pôsobí horšie než trápne, keď zvážime, že traja významní výrobcovia vakcín sponzorujú Ústav medicínskej etiky a bioetiky, ktorému šéfuje pravdepodobný hlavný autor tohto Stanoviska — prof. Glasa. Stavme sa o čokoľvek, že títo traja výrobcovia vakcín (a zároveň sponzori ÚMEB) — GlaxoSmithKline, Pfizer a Sanofi — budú výzvu SpB TK KBS úplne ignorovať (hoci možno budú — paradoxne — naďalej sponzorovať ÚMEB) prinajmenšom do času, kedy dostanú od vlády ultimátum: „Buď dodáte etické alternatívy k súčasným umelo-potratovým vakcínam, alebo zabudnite na štátne zákazky!“

Vyjadrenie P.A.V. však nie je jediným vyjadrením Katolíckej cirkvi k umelým potratom vo vzťahu k biomedicínskemu výskumu, kam spadá aj vývoj a výroba vakcín. V o 10 rokov staršej encyklike Jána Pavla II. Evangelium Vitae sa dočítame na margo umelých potratov ešte prísnejšie vyjadrenia:

… priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom …

Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ … Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť.

Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek.

Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu.

Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka …

Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. … užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb, ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek.

Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí – niekedy na tento účel špeciálne "vyrobených" oplodnením v skúmavke, či už ako "biologický materiál" na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.

Stručne zhrnuté: „vždy zlo“, „nikdy nemôže“, „ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ“, „nič a nikto“, „žiadna autorita nemôže“, „ani priamo ani nepriamo“, „žiadna okolnosť, žiaden cieľ“, „niet pre nikoho žiadnych výnimiek“… To je tak kategorické odsúdenie, že kategorickejšie si už naozaj neviem predstaviť. Dokonca nikto nesmie ani len nepriamo súhlasiť s umelým potratom! No a čo iné, než nepriamy súhlas s umelým potratom je vedomé používanie vakcín, vyvinutých/vyrobených pomocou umelého potratu? Predsa zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným. Vo svetle encykliky Evangelium Vitae teda možno označiť dočasné dovolenie P.A.V. používať umelo-potratovú vakcínu sťaby „krajný spôsob“ (čo SpB TK KBS postavila úplne na hlavu, keď z toho urobila morálnu povinnosť) ako veľmi nešťastné vyjadrenie, ktoré je – nebojím sa povedať – v rozpore s kategorickým odmietnutím umelého potratu a akéhokoľvek jeho využitia, hlásaným v Evangelium Vitae.

Na záver ešte k argumentácii prof. Glasu, ktorú použil na svojej prednáške v Bratislave 12.VI.2013 večer a ktorú niektorí označili za presvedčivú. Podľa neho je vraj dovolené využiť výsledky minulých morálne neprípustných činov, v tomto prípade bunky z umelých potratov, obdobne ako je dovolené kráčať po ceste, ktorú za Rímskej ríše vraj stavali v ťažkých podmienkach otroci a mnohí z nich pritom zahynuli… Nuž, v 1. rade — človek vôbec nemusí ísť do Ríma, nedostane od nikoho pokutu ani inú sankciu, keď tam nepôjde. V 2. rade — ak predsa len do Ríma ide, nemusí ísť po tejto ceste. V 3. rade — cesta nie je postavená z kostí, lebiek, ani iného „biologického materiálu“ z ľudských tiel, nemá s nimi totožnú DNA, ani si ju človek nepichá do tela. Vo 4. rade — šlo zjavne o dospelých alebo dospievajúcich otrokov, nie o malé deti a už vôbec nie o deti ešte nenarodené, ktoré nemajú absolútne nijakú možnosť brániť sa útoku na svoj život — ani len plačom nie. V 5. rade — kráčanie po tejto ceste nijakým spôsobom nepodporuje ďalšiu stavbu ciest za použitia obrovských obetí na ľudských životoch, avšak používanie umelo-potratových vakcín dáva výrobcom vakcín signál (súhlas), že môžu naďalej beztrestne neetické vakcíny vyrábať, ba dokonca robiť ďalšie umelé potraty za účelom vývoja nových vakcín. Je to teda zo strany prof. Glasu jednoznačne demagogická analógia, ktorá vlastne vôbec nie je analógiou, iba je za ňu neprávom vydávaná.