Pozerá na mňa z kríža. Už dávno z neho zostúpil a zotrel nám ľuďom všetky hriechy. Vracia sa však naň rád. Nie kvôli sebe, ale kvôli mne, kvôli tebe... Spomína na cesty a cestičky, ktorými chodil a hľadal človeka.... A ja spomínam s Ním...., občas mu kladúc zvedavé otázky.

„Pane, nebolo ti smutno, keď si nemal svoj domov?“ Pýtam sa, listujúc v Biblii.

„Nie,“ vrtí hlavou a cez jeho ubolené pery preletí nežný úsmev. „Nechcel som dom, ani faru, ani kláštor,  či človeka, ktorý by mi daroval izbu do podnájmu...

Prišiel som, aby som hľadal ľudí... aj môj Otec to tak chcel. Chcel som vám priniesť radosť a vziať z vášho života hriech. Prišiel som, aby som vrátil to, čo iní vzali.“

„Viem, prišiel si kvôli hriešnikom.“ Ježiš mlčí. Práve sa myšlienkami zatúlal niekde ďaleko. Zrazu sa na mňa pozrie.

„Prišiel som kvôli tebe i všetkým mojim deťom, ktoré sa „stratili vo svete.“ Aj kvôli Samaritánom a Židom. Oba národy mám rád. A nič ma nezastaví, aby som im dal poznať moju lásku.“

„ Už viem. Spomínam si na tvoje stretnutie so Samaritánkou,“ pripomínam.

„Aj ja,“ usmieva sa Ježiš. „Keď som sa rozhodol, že zájdem do Samárie, moji apoštoli sa do mňa pustili ako supy. Vraj to nie je možné.... sú tam ľudia, ktorí si vytvorili na vrchu Garizim vlastný chrám a chcú v ňom konkurovať tomu Jeruzalemskému. Peter sa vtedy pohoršoval a prízvukoval mi, že ak tam pôjdeme, tak stratím vážnosť všetkých židov... a budú ma vyhlasovať za nečistého.“

„Ale ty si ich nepočúval...“

„Nie. Pred ľudskými súdmi si zapchávam uši. To sú modlitby, ktoré nevypočujem. Nepáči sa mi, keď si chcú ľudia zo mňa urobiť hračku na kolieskach, ktorú ťahajú za sebou.

Nie som Boh čo poslúcha človeka, Som Boh, ktorý uzdravuje a zaceľuje rany... Boh, ktorý neberie ohľad na to, čo si o ňom myslia ľudia.“

Prikyvujem a premýšľam, ako to bolo ďalej: „Nakoniec, však do Samárie vošli s tebou aj apoštoli.“

„Áno. Videli že ich argumenty sa raz dva roztopili v mojej láske. Povedal som im, že idem všade tam, kde je hriech a že mi nezáleží na tom, či je v duši kňazov, otcov, matiek, mladých alebo detí, žien či mužov. Povedal som im, že každého poznám a volám ho po mene a že mi nezáleží na náboženstve, či vyznávaní akýchsi cirkevných pravidiel. A niekoľko krát som im musel zopakovať,  že som NAOZAJ PRIŠIEL IBA KVÔLI ČLOVEKU.“

„Pochopili to?“

„Ale kdeže. Ich srdce bolo ešte malé pre lásku, ktorá sa rozdáva. Chceli byť dokonalí. Až keď som im ukázal hriech v ich duši, zahanbili sa a prestali nahlas protestovať.

Nechceli prijať, že hanbou nie je hriech sám, ale to, že si ho človek necháva pre seba. Že ma neprosí o pomoc, aby som prišiel a vzal som ho na svoje plecia.“ Zachvel sa. Na jeho rukách i nohách bola ešte stále Krv. Dotklo sa ma to.

„Pane, čo mám robiť s hriechom?“ zašepkala som.

„S hriechom?“ pozrel sa na mňa. „Začali sme hovoriť o Samárii. Pamätáš, čo sa tam stalo?“ Prikývla som. Ježiš sa zahľadel do diaľky a začal rozprávať.

„Apoštolov som poslal radšej do mesta. Ostal som tam sám. Bolo poludnie a slnko pripekalo. Bol som unavený a tak som sa posadil ku studni. Na chvíľu som zatvoril oči, aby som počúval hlas svojho Otca. Myslel som že nik nepríde, veď všetci obyvatelia mali svoju „popoludňajšiu siestu.“

„Ale predsa niekto prišiel. Bola to Samaritánka.“

„Áno. Žena bez mena. Žena, ktorá sa hanbila za svoj život. Jej susedia sa s ňou nerozprávali. Ostatní ju odsudzovali. Muži ňou pohŕdali....

Mala strach z ľudí. Keď išla po ulici, mnohí na ňu vykrikovali a nadávali jej. Preto prišla po vodu cez obed. Chcela byť so svojim hriechom i minulosťou sama. Nepotrebovala, aby jej ju niekto pripomínal.“

„Zľakla sa ťa?“

„Nebolo jej to dva krát príjemné, keď ma videla. Ale pomyslela si, že som žid a že sa s ňou, ako so samaritánkou nebudem rozprávať. A tak podišla bližšie.“

„A ty?“

„Ja?“ usmial sa. „Pozrel som sa na ňu a poprosil som, aby mi dala vodu. Povedal som: „Daj sa mi napiť?“ Videl som totiž bolesť jej srdca, preplakané noci, plávajúcu bezmocnosť, potopený hnev... Videl som v jej duši kalné jazero hriechu, ktoré zapáchalo...“

„To si od nej chcel? Myslím to kalné jazero hriechu.“

„Áno, to chcem od každého. Prišiel som, aby som vypil „kalich utrpenia“ aj tvoje hriechy AŽ DO DNA... Lenže nemôžem urobiť nič sám, kým mi to ty nedovolíš.“

„Samaritánka ti to dovolila.“

„Presne tak,“ vyslovil spokojne. „Pozrela sa na mňa a prekvapene sa ma spýtala: „Ako si ty Žid, môžeš pýtať vodu odo mňa?“....Hovorila to pohŕdavo... Chcela byť silná a chcela predo mnou skryť to, čo som už dávno vedel.

Bol som však rád, že sa so mnou rozpráva. Milujem chvíle, keď sa ma človek na niečo pýta  a keď ma hľadá.“

„To verím. Iste bola prekvapená, že sa s ňou rozprávaš, veď samaritáni a židia...“

„To sú iba ľudské pohľady. Ja nepoznám nenávisť medzi ľuďmi. Ja som prišiel preto, aby som uzdravil rany spôsobené hriechom. Aj nenávisťou, aj ohováraním, či osočovaním. Som tu, aby som ti dal hodnotu, ktorú si mala, keď ťa môj Otec bral do náručia a keď si spieval „pieseň stvorenia pre tvoj život.“

„No sú ľudia, ktorí ťa odmietajú...“

„Áno. A nie je ich málo....“ Na Ježišovej tvári sa objavil tieň smútku. „Oni si sami, vedome a dobrovoľne zatvorili predo mnou srdcia. No Samaritánka nepatrila medzi nich. Hoci bola oklamaná mnohými mužmi, osočovaná a zneuctená... Vedela, že ju mám rád. Dovolila mi, aby som sa dotkol jej srdca a uzdravil čas každého stretnutia s človekom, pri ktorom sa cítila „pošliapaná.“ Už som ti povedal, že jediné po čom som túžil bola „kalná voda hriechu a bolesti“ jej duše.“

„Možno si myslela, že si nejaký „prízrak““.

„Nevedela kto som. Ale naozaj som nebol pre ňu normálny muž. Ešte nikto sa k nej nesprával tak ako ja,“ usmial sa. „Bola to pre ňu chvíľa, keď sa stretla s mojou láskou. Vtedy zistila, že nie som trestajúci Boh, ale Boh s dušou odpúšťania... Využil som jej prekvapenie a dovolil som jej, aby sa priblížila k  pravde. Povedal som: „Keby si poznala boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť,“ ty by si poprosila jeho  a on by ti dal živú vodu.““

„Tak to si ju celkom domotal. Najskôr od nej niečo pýtaš a potom chceš, aby si pýtala niečo ona. Myslím, že si riadne pošteklil jej zvedavosť?“

„Som rád, keď sú ľudia zvedaví. Zvedavosť ich pozýva hlbšie. Práve vďaka nej, táto žena chcela poznať Boží dar, ktorý som priniesol. A uznaj, nemohol som za ňou prísť a predstaviť sa jej hneď: „Vážená pani som Boh. Prišiel som, aby som ti dal nový život.“ Keby som to urobil, po prvej vete by sa obrátila a utekala domov aj bez vody. Takto sa sama mohla rozhodnúť, či môj dar – živú vodu, chce alebo nechce.“

„Kto by tvoj dar nechcel?“

„Keby si vedela, koľko je takých ľudí na zemi. Koľko kresťanov, ktorí si myslia, že na to, aby som ich mal rád, sa musia denne modliť tri ružence, ísť na svätú omšu, nesmú vynechať pôst... a pritom to robia iba preto, aby uspokojili svoje svedomie a už dávno sa zabudli so mnou rozprávať... Majú predstavu, že za tento môj dar musia zaplatiť.

Ale ona, moja milovaná, samaritánska hriešna žena, bola iná.... Začala ma skúmať. Premerala si ma od hlavy po päty a spýtala sa ma: „Počkaj, počkaj. Ako to že mi chceš dať vodu? Studňa je predsa hlboká a ty nemáš ani vedro? Si azda niekto väčší... nejaký prorok, alebo tvorca zázrakov?“

„Možno to robila preto, že ju mnoho krát ľudia oklamali, podrazili.“

„Áno, aj preto. Ale najmä preto, že vy ľudia, si vysvetľujete veci po svojom. Veríte iba tomu, čo vidíte. Kým ja som rozprával o živej vode, ona si predstavovala tú, čo bola hlboko v zemi a dala sa vytiahnuť s vedrom.“

„Pane, ešte že máš s nami toľko trpezlivosti.“

„To áno. Som trpezlivý Boh. Nechcem smrť hriešnika, ale túžim aby sa obrátil ku mne a žil v radosti. Preto som jej povedal: „Každý kto pije túto vodu, bude znova smädný, ale kto sa napije z vody, ktorú dám ja...nebude žízniť naveky.“

„Musela si o tebe myslieť, že si blázon alebo prorok.“

„To prvé jej neprišlo na myseľ. Skôr uvažovala o druhej možnosti. Nezabúdaj, že som sa s ňou stretol v čase, keď všetci židia aj samaritáni čakali Záchrancu –Mesiáša. Aj keď si ho predstavovali zasa po svojom.“

„Takže tušila, že si niekto veľký?“

„Áno. Dokonca ma poprosila, aby som jej dal vodu, po ktorej už nebude smädná...“

„A ty?“

„Ja? Veď vieš, že som nemal vedro.“ obaja sme sa rozosmiali. “No urobil som pre ňu niečo viac. Otvoril som dvere pravdy. Pamätaj si, pravda nikdy nesúdi. Pravda a súcit sa vždy držia za ruky.

Preto som jej povedal: „Choď, zavolaj svojho muža príď sem.“ Zapýrila sa a zamrzla. Ešte raz si ma premerala. Čakala, že ju začnem ponižovať. Ale ja som mlčal. Som Boh súcitu.“

„Nemala muža?“

„Mala piatich, ale ten s ktorým žila teraz, nebol jej muž. A ona to vedela. Povedala mi jednoducho: „Nemám muža.“ Bol som rád, že pozná hranicu hriechu. A že ho cíti vo svojom srdci. Zhodila predo mnou svoju masku a rozplakala sa...

Až vtedy som jej mohol dať piť živú vodu odpustenia.

Je to pre mňa vzácna chvíľa. Dotýkam sa nahej ľudskej duše. Špinavej a hriešnej. Je to veľká chvíľa, kedy jej podávam ruku uzdravenia a pozývam ju, aby vstúpila do kráľovstva plnej pravdy.

Tých vašich karnevalových výstupov mám už dosť. A presne viem, kto sa skrýva za akou maskou. A prosím, nehovor mi, že v tvojom živote je všetko v poriadku. V žiadnom ľudskom pozemskom živote to tak nie je.... A nepresvedčia ma o tom ani vaše slová.“

„Viem. Pane, ale my sa bojíme... bojíme sa byť naplno ľuďmi, lebo potom by z nás vyšľahol často hnev, závisť, nenávisť.... potom by sme už neboli tí dobrí, zbožní a milí... a iní by nás začali súdiť.“

„Nemusíš sa obhajovať,“ zdvihol vážne obočie. „Je to na tebe, či mi dovolíš, aby som ti daroval plné poznanie, alebo budeš premýšľať nad tým, akú vodu ti chcem dať, keď nemám ani vedro.“

Cítila som sa trápne. Mal pravdu. Sme zbabelci ak si nechávame v srdci kalnú vodu hriechu. Rýchle som  na svoju obranu povedala: „Už si mi predsa vysvetlil, že si jej nechcel dať vodu zo studne.“

„Tebe áno, ale jej nie. Pamätaj na to, že ja ťa nesúdim, neponižujem, a pomenovanie tvojho „kalného jazera duše“ je dobré iba pre teba. Ja to už dávno viem... Je to kľúč, ktorým si môžeš otvoriť bránu k spáse.

Moja milovaná Samaritánka to pochopila a priznala sa. Prestala špekulovať nad dreveným vedrom, ktoré som aj tak nemal a vyhlásila: „Pane, vidím, že si prorok. Povedz mi čo je pravda? Kde sa máme klaňať Bohu? Tu na tomto vrchu, alebo v Jeruzaleme?“ Boli to pre mňa vzácne slová a ja som jej mohol povedať ešte viac.“

„Viac?“

„Povedal som jej, že prichádza čas, a teraz je ten čas tu, kedy nebude potrebné putovať na konkrétne miesta. Že nebudem vypočúvať prosby len v Garizime, alebo len v Jeruzaleme, ale všade, kde sa ku mne ľudia obrátia v Duchu a v Pravde.“

„V Duchu a v Pravde?“

„Presne tak. Ak sa niekto chce klaňať, tak nech sa klania s radosťou. Nech mi ďakuje a prosí ma. Nech je so mnou. A nech ma počúva. Lebo ja som s každým jedným z vás. A som tu, aby som vás miloval a aby som vám odpúšťal. To je Pravda. Ak mi uveríte, ostanete so mnou a nielen to. Nedáte sa zlomiť tým, ako sa ku vám správajú ľudia, pretože pre vás bude dôležitejšie to, ako sa k vám správam ja – Boh.“

„Verím, že ma nikdy neodsúdiš, aj keby som každý deň padla do hriechu.“

„Neprišiel som ako sudca, ale ako Záchranca. Aby som ti povedal, že ťa môj Otec i Ja milujeme a poznáme ťa ako človeka, aj ako ženu, ktorá túži po láske. Stačí ak mi porozprávaš o všetkom, čo ťa bolí. A ak sa ma budeš pýtať na to, čo ťa trápi.“

„Žena zo Samárie ti ešte niečo povedala?“

„Povedala, že všetci čakajú Mesiáša. A že vie, že keď on príde, tak im všetko zvestuje. Ja som sa na to usmial a povedal som jej slová, ktoré ju vyslobodili, pretože im uverila: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“

 

Znovu som sa zahľadela na kríž. Ježiš mlčal.

No moje myšlienky sa uberali ďalej....

Kvapkali ako kvapky z kvapľov v jaskyni....

Kvapka prvá: Hriech sa stáva katastrofou iba vtedy, ak si ho nechávame pre seba a vyhlasujeme ho za štandardnú situáciu života. Treba o ňom rozprávať s Ježišom.

Kvapka druhá: Ježiša môžeme stretnúť tam, kde ho iní nehľadajú.

Kvapka tretia: Nevypočuté modlitby sú tie, ktoré v sebe majú nádych sudcovstva, či rozkazov podľa našich predstáv

Kvapka štvrtá: Oplatí sa počúvať Ježiša...

Kvapka piata: Boh nepozná sudcov a odsúdených

Kvapka šiesta: Ak  si smädný, počúvaj Ježiša...

Kvapka siedma: Ježiš prišiel, aby z tvojej duše vypil  všetku kalnú vodu hriechu

a vlial do nej živú vodu života...

 

ODVAHU!

NECHAJME NA SEBA (ČI DO SEBA) PADAŤ KVAPKY ŽIVEJ VODY.