Snívam o „čítačke.“ A teším sa, ako si z nej budem lúštiť písmená, skladať ich do slov a potom do viet. A hlavne na to, ako posolstvo toho, čo budem mať „načítané“ zapojím do všedných i nevšedných dní života.... Lenže nie je čítanie ako čítanie....
Aj dnes som premýšľala o tom, čo som „načítala...“
Nie z „čítačky“, ktorú môžem držať v dlani a ak som unavená, tak ju jednoducho vypnem.
Snažila som sa čítať zo stretnutia s ľuďmi, ktorých som zo zvedavosti pozvala na cestu života.
Sú to tí, ktorí o sebe hovoria, že chcú milovať Boha. Za každú cenu. A chcú mu patriť celým svojim srdcom, mysľou, dušou, rukami, nohami a veria, že sú spasení....
A poviem vám, bolo mi s nimi fajn...
Aspoň zo začiatku...
Čítala som z ich života, že ich kresťanstvo, hoci nie celkom katolícke, je na prvý pohľad príťažlivou stranou mince....
A potom to prišlo.
Prikmotrila sa ku mne staršia žena a začala sa zdieľať:
„Pre Krista, som opustila manžela a rodinu... Nemohla som s ním byť, lebo mi bránil ísť za Ježišom. A keby som neposlúchla boží hlas, nikdy nie som spasená, ale som väzňom rodiny...“ Hovorila vážne a usmievala sa s presvedčením, že spravila tú najlepšiu vec života.
„Bol alkoholik, alebo vás bil?“ spýtala som sa nechápavo. „Nie, bol celkom fajn. Ja som ho však opustila kvôli Kristovi.“
Spozornela som. A začala som načítavať ďalej. Niečo za jej slovami... A našla som:
Slová odtrhnuté od reálneho života. Veď prvé poslanie manželky je ostať vernou rodine, manželovi....
Jej kričiace pocity, ako hnev a zavrhnutie, hovoriace o tom, že jej manžel je tmár a zlodej, ktorého si Pán nevyvolil tak ako ju, aby získal nebeskú blaženosť...
Vety, doplnené sladkým americkým úsmevom....
A ešte niečo, zapchaté uši a oči pozerajúce sa iba jedným smerom.
Posledný pokus.
„Viete, myslím si, že rodina je základ spoločnosti. A váš manžel vás potrebuje...“ vydolovala som zo seba.
„Ach moja drahá,“ povedala, ako by sme sa poznali už niekoľko rokov „Vy tomu nemôžete rozumieť. Vy nie ste požehnaná..., vy ste ešte neuverili Kristovi... Ale ak chcete, darujem vám knihy, prejdem si s vami božie učenie....“ Hovorila mi so zápalom v srdci a v túžbe primäť ma, aby som dovolila Ježišovi, aby ma už tu a teraz spasil. Vraj sa potom už o nebo nebudem musieť usilovať, aj keby som žila sto rokov. Jednoducho ho budem mať.
„Ďakujem, ale viete, milá pani, ja chcem ostať človekom milujúcim Boha a veriť aj v jeho milosrdenstvo. Páči sa mi, to čo povedala svätá Terezka, keď si uvedomovala svoju hriešnosť: „Ježiš, urob do neba výťah, lebo ja už nevládzem ísť po schodoch,“ snažila som sa o vysvetlenie.
„A vy tomu veríte? Veď všetci svätí sú výmyslom ľudí a nejakého.... (nevyslovila to, ale myslela na pápeža).“
Otočila sa a zmizla v dave....
Môj obdiv a zápal týchto kresťanských bratov a sestier sa stratil niekde v diaľke...
A cestou domov som v duchu načítavala ich pohľady na svet.
Musia ísť stále vpred,
stále viac a viac študovať bibliu,
viac a viac dávať peňazí do zvončeka /nie mince – radšej papierové, lebo je to znak toho, že dôverujú Bohu, ktorý sa o nich postará, ak vysypú celý obsah peňaženky/.
Musia evanjelizovať – presviedčať, lebo ak by to nerobili, stratia požehnanie... !
Ale pozor, nemôžu evanjelizovať všetkých, ak narazia na „tvrdého katolíka“, tak sa majú zvrtnúť...
Nie preto, že nemajú moc, aby ho presvedčili, ale preto, lebo sa boja, že on zneistí ich vieru...
Hlasno volajú k Pánovi, pričom On sám počuje v tichu... Zdá sa, že sami seba chcú presvedčiť, že to o čo ho prosia a že to čo robia je správne.
A čítala som v mysli ďalej:
Čo ak sa niekto rozhodne, že od nich odíde? Bude zatratený???? Plný strachu? Ako sa potom zaradí do života?
Zblázni sa, veď je presvedčený, že stratil nebo... a jeho „bývalí kresťanskí kamaráti“ sa s ním akosi nemajú chuť rozprávať...., hoci sú ľudia, a nemyslím si, že to prvé čo nás spája je Boh....
Akoby títo ľudia sedeli vo vlaku, ktorý má krásny nápis „Cesta šťastia a požehnania“. O tom, kto do neho nasadne, rozhodnú ich vodcovia...
Musí to byť poslušné stvorenie, presvedčené že Kristovi sa dáva stále viac a viac a k tomu aj ochotné robiť „čudné veci“.
Nuž spomínam si, ako hovoril jeden staručký kňaz: Buď najskôr dobrým človekom a potom môžeš byť dobrým kresťanom. A keď budeš niečo robiť, spýtaj sa: Je to dobré po ľudskej stránke? Ak áno, tak choď do toho. Boh to požehná....
A veru ten staručký kňaz mal načítaných veľa ľudských príbehov, a bol šťastný, aj bez čítačky, ktorú možno z času na čas vypnúť....
