Pamätajte si: Ani jedno stretnutie nie je len tak, náhodou... Každé nám má niečo povedať, alebo pripraviť nás na novú skúsenosť... Aj keď sa nám zdá že je „iba také obyčajné“ a časom ho prekryjú iné spomienky, predsa drží nad človekom vystretú ruku, ako prvák, ktorý sa hlási z prvej lavice.
Bolo to asi pred šiestimi rokmi, no dnes som si na to spomenula.
Vtedy som cestovala vlakom a v Trenčíne do nášho kupé vstúpila starenka. Dali sme sa do reči. Prezradila mi, že je z dedinky, kde sa narodila aj moja mama.
Boli sme si akosi viac blízke. Poznala mojich starých rodičov. Spomínala. Hovorila o tom, ako to bolo kedysi...
„Ach, pamätám si ich,“ vykladala starká a hovorila o mojich prastarých rodičoch...
Moja mama sa zo spomínanej dedinky odsťahovala, keď bola malá a potom sa do nej často nevracala. Ostali jej iba matné spomienky.
„Mali ste malé dievčatko, Olinku,“ rozhovorila sa po chvíli starká. „Chorá bola. Videli sme, že je zle a tak sme ju zabalili do látok čo sme mali a utekali k doktorovi. Ale keď sme prišli s tvojou babkou ku soche Panenky Márie, tak dodýchala. Darmo sme sa tam modlili, prosili, aby sa prebrala. Boh si ju zobral k sebe.“
Chvíľu mlčala. „Jej hrob je dole napravo, na cintoríne nad dedinou,“ povedala sucho a zmenila tému.
Odvtedy sa do mojej duše zarylo jej meno OLINKA.
„Pamätám si, že sme chodievali na maličký hrob,“ priznávala mama, keď som jej povedala o starkej vo vlaku. „Ale ten je už asi dávno zrušený,“ mykla ramenami a tým sa to celé skončilo.
Teda neskončilo.
Trvalo mi celých šesť rokov, kým som sa ocitla v bráne vyššie spomínaného cintorína.
„Idem ho skúsiť nájsť,“ mrkla som na mamu.
„Koho?“
„Olinkin hrob. Pamätám si to. Vpravo dole.“
„Nenájdeš. On už iste nie je...,“ mávla rukou a ponorila sa do spomienok i do modlitby.
„V pravo dole,“ pomyslela som si a začala som kľučkovať pomedzi hroby. Niečo ma tam ťahalo. No nech som sa snažila akokoľvek nájsť hrob s tabuľkou „Olinka......“ ,nedarilo sa mi.
„Pane, ak sa mi to podarí, napíšem o tom blog. A pomodlím sa celý ruženec za duše v očistci,“ vyjednávala som. „Len mi prosím ťa daj poznať, kde ten hrob aspoň bol... Prečo si ma tu poslal, keď mi teraz nič nepovieš?“
Prudko som sa obrátila. O kúsok nižšie prepletala zrnká ruženca ženička v sedliackych sukniach. Stretli sa nám pohľady. „Hľadáte niekoho?“ Zašepkala, akoby sa bála, že prebudí ľudí odpočívajúcich v hroboch.
„Vlastne áno,“ prikývla som a v skratke som jej rozpovedala „náš príbeh.“
V očiach starenky sa zaleskli slzy. „Tu bola pochovaná vaša Olinka. Ale povedali, že už sa tu môže pochovávať znova a tak tu pochovali aj toho môjho....“
Až vtedy som si všimla pomerne „čerstvý hrob.“
„Boh si ho zavolal a mňa tu nechal, aby som mu vyprosila nebo.“
Chvíľku som pri nej postála a znova som Bohu položila prozaickú otázku: „Prosím ťa, povedz mi, na čo si si tu zavolal mňa?“
A v tom sa niekde vo mne ozvalo: „Aby si vedela, že máš anjela... a že aj ty máš byť anjelom pre iných.“
Uverila som tomu. A poprosila som Olinku, aby spolu so mnou ťahala za rukáv Milosrdného Pána Boha a Pannu Máriu. Ešte dlho sme ich ukecávali, aby dušiam odpustili tresty za hriechy, a aby sa aj tento rok mohlo nasťahovať do neba veľa svätých....
Zhrniem to:
Pamätajte, žiadne stretnutie nie je v živote iba tak....
A dúfam, že ani tento blog som „iba tak“ nepísala a že spoločne s našimi „anjelmi, ktorí už hľadia na tvár Nebeského Otca,“ vyprosíme nebo tým, čo ešte nemajú vyprané rúcha v Božej milosti.
