Zazvonilo. Tretiaci sa ponáhľajú na miesta. Sú akísi nesvoji Veď sa blíži ich veľký deň. Deň prvého svätého prijímania. Každý z nich sa teší, aj keď po svojom. Niektorí sa tešia na tablety a notebooky, iní na to, že „to“ už budú mať za sebou a nebudú musieť chodiť na omše, a ďalší? Nuž tí mi občas vyrazia aj dych... (mimochodom – túžby, ktoré nosia v srdciach deti, sú väčšinou ozvenou sŕdc ich rodičov. )

„Ja si myslím, že Ježiš má kalendár,“ vyhlasuje sebavedome Kristínka.

„A na čo by mu bol?“ Pýtajú sa ostatní.

„No keď zomriem a prídem k nemu, tak ho otvorí a prečíta: 26.5. 2013 si ma pozvala k sebe na návštevu. A to isté si urobila 27.5 a potom tam bude mať dátumy, kedy som mu dovolila, aby mohol prísť ku mne. A bude mať so mňa radosť.“

V triede ostalo ticho. Je to hlúposť, alebo pravda?

Vtom vybuchol chalan ospevujúci tablety: „A ty si fakt myslíš, že by si Ježiš mohol pamätať, kedy ty pôjdeš akurát tak na prvé sväté?“

Kika ho odrazila otázkou: „Pamätáš si, kedy si dostal ten mobil, čo máš teraz?“

„Hej, presne na moje narodeniny,“ vyhlásil.

„O to ide. Pamätáš si to, lebo to je pre teba veľká vec. Aj pre Ježiša je veľká vec, keď môže prísť do môjho srdca. A vždy to pre neho bude veľká vec. Preto si to bude pamätať.“

„Je to pravda?“ Pozreli sa na mňa.

„Neviem, ešte som sa Ježiša  nepýtala, či má kalendár, ale jedno je isté... Myslím, že si bude pamätať každý deň, keď sme mu dovolili vojsť do nášho srdca. Aj keď neviem, či bude na to potrebovať kalendár.“

Hodina sa skončila...

No Kristínka a jej presvedčenie, že Ježiš potrebuje kalendár  sa neskončilo...

Možno si naozaj zapíše, keby sme ho pustili do predsiene srdca a kedy sme mu dovolili, aby sa posadil priamo v strede nášho srdca – v obývačke.

...a možno tam nájdeme aj dátum, kedy sme ho požiadali, aby nám dal pokoj a odišiel od nás.

Možno...

Je na nás, ako budeme prijímať Ježiša v Eucharistii...

či ako oblátku

či ako niekoho, koho musíme prijať z povinnosti...

či toho, na koho sme si zvykli, a omša bez prijímania by nemala pre nás cenu...

či toho, koho naozaj očakávame, ale ak nám niečo vyčíta, snažíme si ho nevšímať...

alebo toho, komu ukážeme svoju biedu, slabosť, či rozhádzaný stred nášho života.

 A možno naozaj pred nami raz Ježiš predsa otvorí „kalendár“ a povie:

„Pamätáš, vtedy v nedeľu sme si tak dobre posedeli a odpočinuli v obývačke tvojho srdca.“  A my povieme: „Ale bol tam neporiadok, zmätok, rozhádzané vzťahy...“

No on sa iba usmeje. „Mám ťa rád a všímal som si iba teba.“

A tak tu sedím a myslím na všetky deti – veľké i malé – zvlášť tie ktoré zajtra príjmu Ježiša v Eucharistii a prosím Boha, aby boli odvážne a nezatvorili svoje srdcia zvnútra.

Nech tento dar „odvahy“ a otvorených dverí naplní každého človeka... Ježišovi sa nejedná o to, čo je okolo nás, ale o to, čo je v nás.... a teda o nás. O teba i o mňa.

A prosím, ho, aby nám zviazal ruky a nohy vo chvíli, keď chceme hájiť sami seba...