Keď Boh stvorila muža...v podstate len žartovala.

Tak hovorí o mužoch známy feministický slogan. My chlapi by sme mohli oponovať tým, že najskôr stvoril Boh muža a až potom ženu, lebo so ženami si radšej nechcel začínať. Ako cítite milé čitateľky a zriedkaví čitatelia, dnes vstupujem na kvalitne zamínované pole vzťahov medzi mužmi a ženami. Mám obavy, že kde vstúpim so svojim postrehom, tam bude niektorá v zlosti vybuchovať.

Niektoré štúdie hovoria o tom, že žena povie cez deň 7000 slov zatiaľ čo muž 2000. Je to preto tak dobre zariadené, aby sa deti pri mamkách naučili skôr rozprávať. Ak si muž vypije, tak sa väčšinou jeho slovná zásoba rozširuje, avšak sa z neho nestáva poeta, ale popleta - prípadne despota. U ženy sa väčšinou slovná zásoba znižuje vtedy, keď sa urazí.

Revolučná správa o stvorení človeka vo Sv. písme nám dáva jasne najavo, že žena je rovnocenná mužovi a má mu byť najbližšie pri srdci tak, ako rebro. Rovnocenná je čo do hodnoty, ale nie čo do služby. Nemôžeme po fyzickej stránke tak zaťažovať ženu ako muža. Je predsa ináč fyziologicky stavaná ako muž. To však neznamená, že mnohé ženy nemajú ťažké pracovné podmienky hodne chlapov, alebo že neprekonajú niektorých kondične zanedbaných jedincov.

Vzhľadom k tomu, že väčšinou sú chlapi málovravní, pokiaľ neflirtujú, málo sa dokážu zveriť so svojimi problémami. Ak muž povie niečo o svojich starostiach aj nám kňazom mimo sviatostného fóra, tak si to treba vážiť. Ženy sa niekedy spontánne vyrozprávajú, poprehŕňajú v detailoch osobného života a hlavne vedia viac povedať o svojom utrpení. Na základe toho nemožno vždy povedať, že viac trpia. Aj chlapi majú svoje slzy, len tečú väčšinou v srdci a sú dehydrované. Žena sa vyplače, vykričí a uľaví sa jej. Chlapi sa za slzy hanbia, ale potom dostávajú infarkty. Avšak aj chlapi dokážu plakať a to hlavne nad truhličkou vlastného dieťaťa. Týmto vzdávam úctu všetkým chlapom, ktorí žijú a pracujú v ťažkých podmienkach, a sú niekedy tak unavení, že sa im o tom ani nechce rozprávať. Takto si svoje negatívne zážitky nechávajú pre seba, čo sa ženám javí niekedy aj ako bezproblémovosť. Je ale nešťastím, ak sa tieto problémy kombinujú s pijatikou.

Raz som cestoval z dovolenky a do autobusu nastúpila svetaskúsená slečna. Sadla si vedľa sebepodobnej. Ich intenzívny dialóg začal v skorých večerných hodinách. Bol vedený tak, aby hlavne ta prvá ukázala autobusu, aká je svetaskúsená a ako vie veľmi dobre po francúzsky a nemecky. Svorne sa prekrikovali, hádzali do toho cudzojazyčné vety. Navyše to bol typ dievčat, ktoré by dokázali napísať aj o kŕmení škrečka bestseller - rozplývali sa v malichernosiach. Na odpočívadlách tá prvá vždy týrala telefón a určovala svoju polohu lepšie ako GPS. Okolo druhej nad ránom - to už podľa všetkého ženatý chlap nevydržal a poprosil ich, či by už nemohli byť konečne ticho, že celý autobus predsa nie je zvedavý na ich zážitky. A tak nastalo urazené ticho. Ja som si počas jazdy so svojim spolusediacim vymenil niekoľko holých viet a bolo nám dobre.

Mnohé feministky a niektorí muži vytýkajú katolíckej cirkvi, že nesvätí ženy na kňažky. Niektoré ženy vidiace sa za oltárom netúžia byť tak kňažky ako skôr kňažné. S odstupom času vidím, že to nie je až taký nezmysel. Ježiš vedel veľmi dobre, prečo na poslednú večeru pozval apoštolov a nebola tam prítomná ani Panna Mária, či iné ženy, hoci sú evanjeliá plné žien. Veľkonočná večera bola predsa rodinná slávnosť a mnohí apoštoli mali svoje rodiny. Mnohé ženy vidia v kňazskej službe predovšetkým moc a nie stresy, obetu, osamotenosť, či hryzance od veriacich. O probléme spovedného tajomstva som už písal, nehovoriac o tom, že niektoré ženy preukazujú stav neustálej nespokojnosti. Vidieť to niekedy na častej zmene účesov, tváre, šiat. V niektorých domoch sa neustále menia nábytky, bytové jadrá a v neposlednom rade, žiaľ, aj partneri. Definoval by som to vetou: „Som nespokojná, ale neviem s čím. Chcem niečo robiť, ale neviem čo." V takomto prípade neviem, či by sa farská budova neprerábala niekoľkokrát počas ich pôsobenia a či by v kostoloch nebol zavedený pruský militarizmus, čo sa týka puntičkárskej organizácie bohoslužieb. To už nepíšem o domýšľavosti, intrigách a nechcení zabudnúť na krivdy.

Chlapi sa zase musia zmieriť s tým, že nikdy nebudú prežívať otcovstvo v takej dimenzii, ako matky. Otcovia nepocítia nikdy; odhliadnuc od utrpenia, čo je to nosiť dieťa pod srdcom, čo je to cítiť jeho pohyby, počuť jeho prvý plač. To je výhradne vyčlenené matkám a muži sa môžu akurát sťažovať na lampárni. Hoci sú ochudobnení o tieto pocity, sú zároveň zbavení pôrodných bolestí a zdravotných komplikácii spojených s tehotenstvom. Ženy niekedy mužom obíjajú o hlavu pôrody s tým, že chlapi nie sú schopní zniesť toľko utrpenia a bolesti. Je to ťažké posúdiť. Pri pozorovaní, koľko utrpenia znesú niektorí chlapi v chorobách a po ťažkých úrazoch celkom nesúhlasím s týmto názorom. Ako diakon som bol na praxi v nemocnici. Na jedno bolestne vyšetrenie prišiel muž, ktorý prekonal náročnú operáciu Tento muž počas vyšetrenia ani nepípol. O chvíľu to isté vyšetrenie podstúpila mladšia žena. Hoci išlo iba o kontrolne vyšetrenie, neustále stonala, až vyšetrujúci lekár začínal byť nervózny. Z tohto, samozrejme, nemožno vyvodiť, že ženy znesú menej. To všetko závisí od tej-ktorej osoby, či osobnosti. V rozdielnosti pohlavia to nebude. Niekedy sme pri návštevách chorých zavalení egocentrickými lamentáciami zo strany niektorých stareniek, ako sa majú zle, čo všetko musia prekonávať a ako sa im všetko komplikuje. Ich manželia sa nesťažujú, ale len tak akoby nič si zomrú. Je to preto, že mali menej problémov?

V zasvätenom živote pozorujem jeden fenomén. Je zaujímané všímať si rehoľné sestry, ktoré ľutujú dobrých mužov pri zlých svokrách a ich verných kópiách - manželkách. My kňazi si ženy idealizujeme po stránke fyzickej aj citovej a preto ľutujeme ženy, ktoré žijú s „preparátmi" - jedincami ustavične naloženými v liehu, alebo sú týrané, ponižované, prípadne je im vyčítané, že do rodiny manželovej mamičky vstúpili s holým pozadím. Akoby ich pracovité ruky, láskavé srdcia a deti, kto rým dali život neboli ničím. Keď sa hlasuje hrdinský čin roka, tak na pódium pred televízne kamery by som postavil každú matku, ktorá mala viac ako dva cisárske rezy. Z pozície nás chlapov je dôležité, aby sme vedeli  ženy pochváliť, lebo im to dobre padne ako aj nám. Mnohé ženy a dievčatá slúžia v pomáhajúcich povolaniach, sú niekedy platovo znevýhodnené a pritom sú nenahraditeľné. Napr. chlapi v úlohe vychovávateľa v materskej škôlke, alebo v úlohe učiteľa na prvom stupni sú raritou a neviem, či dokonale nahradia ženský fenomén, ktorý je tak potrebný pri výchove malých deti ako je dôslednosť, pedantnosť, komunikatívnosť a pod.

Mnohí chlapi povedia, že ženská logika nemá logiku. Je to častokrát pravda, pretože žena uvažuje viac srdcom. Ak sa k tomu pridruží ešte hystéria, zveličovanie a nedajbože choré svedomie, tak sa nám kňazom narúšajú ideály o ideálnych ženách. Po kázňach sa nám ženy urážajú. My síce len tušíme a ani nevieme prečo, ale ony to vedia. Potom máme dlhé telefonáty, alebo krátke strety v telefónoch, kde opätovne skladáme skúšky z homiletiky. My sa zase utvrdzujeme v názore, že je lepšie kázať o bucľatých barokových anjelikoch a uspávať netopiere v kostolnej veži.

Musím priznať, že tento článok bol pre mňa jeden obrovsky slalom. Vôbec som nim nechcel podráždiť ženy, hoci ony mi to už určite nezabudnú. Chcel som sa len lepšie pozrieť na mužov teraz, keď onedlho budú tradične oslavovať MDŽ - čiže medzinárodný deň ženatých.

Jozef Krišanda, katolícky kňaz