Presne včera ubehlo 6 rokov od pohrebu Jozefa Krišandu. Zverejňujem pohrebnú homíliu, ktorú predniesol Andrej Legutký, človek, ktorý ho dobre poznal.

Kázeň na Jožkov pohreb                        21.2.2006 Bystrany, Sp. Belá

         Drahý otec biskup, drahí bratia v kňazskej službe, rodina, priatelia a priateľky zosnulého Jozefa, jeho sestry Ľudmila a Mária, nadovšetko zarmútený rodičia.

         Dovoľujem si Vás osloviť ako svedok Jozefovho gymnaziálneho, seminárskeho a kňazského života. Aj preto, že to bola jeho vôľa, hoc nebol som sám, komu bol Jozef skutočným priateľom.

         Jean Giono (Žan Žiono) napísal knižôčku pri čítaní ktorej som stále nevdojak myslel na Jozefa a verte mi, aj vy, ak ju budete po dnešku čítať, tak ho v nej nájdete. „Muž ktorý sadil stromy“. Píše v nej o vyprahnutej zemi Nízkych Álp, Vetriských vrchov vo Francúzsku neďaleko Marseiles, to jest kdesi na pobreží Stredozemného mora oproti ostrovu Korzika. Autor ňou prechádza v roku 1910 a čuduje sa nad neutešeným stavom krajiny. Rumoviská dedín, mistrálom vysušená skalnatá oblasť, ktorú vietor od mora robí desivou svojim nepretržitým hukotom. Po dlhej pešej túre autor už bez vody s obavou, či nejakú vôbec nájde, nachádza pastiera oviec. Elzéarda Bouffiera. Muža okolo päťdesiatky, ktorý žije len so svojimi ovcami a psom v úplnej samote a tichosti. Ale veľkej životnej múdrosti. Ako Jean neskôr zisťuje, tento muž sadí stromy. Každý večer vyberá stovku žaluďov, triedi ich a na druhý deň ich železnou palicou počas pasenia sadí. Vysadil ich už okolo 100 000, ale ujalo sa a prežilo len okolo 10 000 stromov. Jean je ohromený. Naozaj, Elzéard vysadil maličký lesík. Bral to ako kuriozitu a istú perličku do rozhovorov pri stole. No po drsných piatich rokoch prvej svetovej vojny, ktorú prežíva ako vojak na fronte, vracia sa sem oddýchnuť si. Nadýchať sa čistého vzduchu. A dúfa, že nájde Elzéarda živého. A naozaj. Žije nielen Elzéard, ale aj jeho les. Duby spred desiatich rokov sú dvakrát vyššie ako človek. Je na ne impozantný pohľad. Prozreteľnosť by musela použiť cyklón, aby zničila ich životnú energiu a túžbu po živote. No celý les sa aj neúnavným úsilím Ezéara rozrástol. V troch súbežných pásoch je v najširšom mieste široký 11 kilometrov. „Človek sa môže prejaviť práve tak stvoriteľsky, ako Boh a to aj v iných oblastiach nie len v ničení“ – myšlienka, ktorá sprevádza Jeana počas tejto druhej návštevy Elzéarda Bouffiera. Najväčším zázrakom však boli po stáročia vyschnuté riečiská. Žblnkotala v nich totiž voda. Do dolín sa vracal život. Objavili sa krásne lúky plné kvetov a vtákov. Zmena bola tak pomalá, že ľudia nevideli, a ani im nenapadlo vidieť, za týmto dielom jediného človeka. Keby to vedeli, určite by mu robili protivenstvá... Vytrvalou prácou tohto samotného, nie však osamelého človeka sa les neustále zväčšoval. V roku 1945, keď ho autor knihy navštívil naposledy, mal Elzéard 87 rokov. Krajina sa však úplne zmenila. Zmenil sa vzduch, polia sa stali úrodnými. Do nezaľudnených oblastí prišli ľudia. 10 000 ľudských osudov vďačilo za svoje nové životné šťastie jedinému človeku. Keď v roku 1947 zomiera v Banon Elzéard Bouffier, v úplnej samote a vnútornom tichu, títo ľudia nevedia, komu vďačiť a kým bol vlastne tento  vyrovnaný a šťastný človek. Až neskôr mu postavia sochu. Za 37 rokov zmenil tvárnosť zeme a tým sa stal ozajstným spolupracovníkom Stvoriteľa.

         My tu dnes stojíme pred rovnakým tajomstvom 37 rokov. O dva dni by ich dovŕšil Jozef. Jozef nesadil stromy. Dôvernejší priatelia vedia, že ich občas skôr vyrezával, keď boli tam, kde nepatrili a bránili v štartoch padáku.

         Nie! Inými žaluďmi v tvrdej zemine nevedomosti boli jeho nespočetné články predovšetkým v Slove zo srdca – diecéznom časopise. Vtipné, ale veľmi premyslené a premeditované úvahy na pevnom základe jeho milovaného Starého zákona.

         Sviežimi priesadami bukov boli aktivity s deťmi jeho farnosti. Všelijaké hombačky, výlety, vozenie na tandemovom padáku, preliezanie skál nad i pod zemou, aktivity v prírode. Pri tejto sadbe ho aj Pán druhý krát povolal do svojej, teraz už bezprostrednej blízkosti...

         Stromom, ktorý však ponúkal najchladivejší tieň, bola jeho schopnosť diskrétne počúvať. Tam sa chodievali mnohí z nás skryť, keď srdce obschýnalo v návaloch krívd, ústrkov, nezdarov, vlastných životných prehier, hriechov a pádov.

         Silu čerpal z dobrovoľnej samoty, ktorú si zamiloval. Napĺňal ju štúdiom, hĺbaním a neustálym vynachádzavým kutilstvom. Keď chcel byť náročný na iných – i keď veľmi jemne presadzoval svoje názory, bol tvrdý na seba. Ale neprepínal! Vedel odpočívať, chodieval na dovolenky, aj v tom, nám kňazom, nech je vzorom. Najšťastnejšími chvíľami, aspoň o ktorých vieme, boli chvíle strávené vo vzduchu. Už na gymnáziu si zhotovil trenažér na nácvik štartov, v princípe nie nepodobnom, neskoršej láske – lietaniu na padákových klzákoch. Lásku k výškam pretavoval aj do užitočnosti, strecha katedrály by vedela rozprávať o poctivosti práce, pri jej natieraní a údržbe... A mnohé odistené cesty, ktoré tak húževnato robil. Na Dreveníku sa vyznal lepšie, ako mnohí z nás v obývačke.

         Kto sa s ním stretol, už naň nezabudol a to nielen kvôli stisku jeho pravice...

„Teraz je moja duša vzrušená, čo mám povedať?! Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ (Jn 12,27-28) Tieto Ježišové slová sme počuli v evanjeliu tejto svätej omše. Naše duše sú vskutku vzrušené. Nechce sa im veriť, že niečo také je vôbec možné. Mnohí sme, možno až teraz – v týchto okamihoch, tak naozaj premeditovali pocity Ježišových učeníkov pri ich úteku spod kríža s mŕtvym, o niečo mladším, Ježišovým telom. Až teraz sme možno naozaj precítili tú ich hrôzu a bezmocnosť a zmätok. Tú radikalitu Ježišovej výzvy. Veď „pre túto hodinu“ sme sa stali kňazmi. Pre túto hodinu sa aj Jozef zriekol pekných okamihov rodinného života, nastúpil cestu askézy. Koľko krát sme, aby som použil jeho výraz – slintali – keď bolo vonku pekne a nás viazali pastoračné povinnosti. Nepovolil, veriaci boli prednejší než sebalepšia termika. Jozef nás všetkých učil umieraniu tomuto svetu, on vedel využiť na odriekanie si i krásu zážitku! O nejakých materiálnych pôžitkoch totiž v súvislosti s ním ani nemôže byť reč!

         V túto sobotu som mu priniesol najkrajšie fotky z našich spoločných hodín lietania. S radosťou a vďakou ho zobral. Vedel som čo bude nasledovať, to by ani nebol Jožko. Položil ho, hoci v jeho očiach bola zle maskovaná zvedavosť i radosť, na breviár a povedal: „Zajtra je nedeľa, sviatočný deň treba ctiť, už sa teším, ako si to večer v kľude pozriem.“ On bol pšeničným zrnkom, ktoré sa učilo pri každej príležitosti odumieraniu. V tom bol omnoho ďalej, než si vieme predstaviť. Zdá sa nám málo rokov, čo bol pre nás darom. Ale urobil za ne toľko, čo mnohým nie je dopriate vidieť v zrkadle svojho života ani pri oslave stých narodenín. Náhle zlyhanie jeho mocného tela stojí v príkrom rozpore s nezlomnosťou jeho ducha. Ako sme druhé obdivovali, tak nechápajúc krútime hlavami pri prvom. Ale ako vravieval v podobných situáciách, keď utešoval plačúcich, tak ho musíme znova vypočuť: "Boh oberá zo stromov zrelé ovocie." Striasanie jabĺčok jeho úsmevov, humoru, čistoty, vytrvalosti v modlitbe a trpezlivosti v trápeniach prišlo ďaleko pred jeseňou. Už nenačerpáme vitamínov zo stravy stretnutí s ním... Už ich obdržíme iba priamo - do žíl nášho utrpenia cez nebeskú infúziu jeho príhovorov za nás, ako pevne veríme, pred tvárou Najvyššieho.

         Uprostred zimy vytočil najprudšiu termiku do stratosfér blaživej blízkosti k Tomu, komu sa zaviazal. Šrngot karabín  v Dreveníku bude od dnes o poznanie tichší. Akýsi iný. Prvolezec, čo ho povolal do diretissimi kňazstva,  už ho dobral do istiaceho bodu pri vrcholovom kríži. Plácajú sa po ramenách a i ten, ktorý je Láskou samou, musí strpieť srdečný stisk jeho trochu útlej a predsa tak mocnej ruky. Možno mu pritom prekvapene mykne kútikmi, nám už len od žiaľu...

         Kto verí v Boha, časom pochopí. Kto o ňom pochybuje, táto udalosť len upevní v ňom zmätok z nezmyselnosti takéhoto sveta. Ale každému, kto ho poznal bude chýbať. Rovnako mocne, ako ticho a diskrétne sprevádzal naše životy.

         Jozef, konečne si dopraj nekonečnosť radosti. Vo viere, že si dosiahol cieľ ťa prosíme, aby si pamätal na nás. Či skôr pros za tento svet, nad ktorým si niekedy prorockým perom nanovo kreslil mapy a ukazoval blahobytom zafúkané cesty k dobru, láske a ozajstným hodnotám. Hoci protestuješ, maj strpenie s naším žiaľom.

         O to ťa prosím za všetkých tvojich priateľov.

Amen