Biblicko-osobný pohľad na migračnú a utečeneckú krízu

Podľa údajov OSN vo svete je momentálne v migračnom pohybe 60 miliónov ľudí, z ktorých niektorí smerujú do Európy. Čo by mala v tejto situácii robiť naša krajina? Aká je odpoveď kresťana na migračnú a utečeneckú krízu? Zaiste nedá sa na tieto a podobné otázky dať jednoduchá a vyčerpávajúca odpoveď. Situácia je zložitá a zahŕňa širokú spleť problémov a osudov ľudí, ktorých sa týka. Ale ak chceme, ako kresťania vedieť, ako máme reagovať, potrebujeme sa pozrieť, čo nám k tomu hovorí Božie slovo a Cirkev.

Biblia o prijímaní cudzincov

Niekedy sa veľmi zjednodušujúco hovorí o tom, že máme prijímať cudzincov, lebo už v Starom zákone je na viacerých miestach napísané, že Boh miluje cudzincov a aj Izraeliti mali mať k nim postoj prijatia: Ak sa bude u teba v tvojej krajine zdržovať cudzinec, neutláčaj ho! Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Ja som Pán, váš Boh! (Lv 19,33-34; porov. Dt 10,18-19) Problém toho argumentovania spočíva v tom, že biblická hebrejčina pozná až štyri výrazy pre cudzinca, pričom my v našich prekladoch používame len dva výrazy cudzinec a prišelec, ktoré úplne nevystihujú všetky významové odtiene biblickej reči.

Prvý hebrejský výraz ger popisuje cudzinca, ktorý sa rozhodol stať sa súčasťou vyvoleného národa – prijal jeho náboženstvo, kultúru a zvyky. Ak bol muž, dal sa obrezať a mal práva a povinnosti ako každý iný Žid okrem možnosti vlastniť zem. Židovskí prekladatelia Starej zmluvy dávno pred Kristom tento výraz preložili do gréčtiny ako prozelyta, čo bol ustálený výraz pre pohana, ktorý sa pridal k židovstvu. Typickým príkladom takéhoto cudzinca bola Moábčanka Rút, neviestka Rachab množstvo ďalších (porov. Sk 2,11; 13,43). Dnešnou terminológiou by sme povedali, že ide o legálneho migranta, ktorý nemá problém začleniť sa do väčšinovej spoločnosti.

Ďalší hebrejský výraz tošav sa vzťahoval na cudzinca, ktorý dočasne býval v Izraeli, pričom bol v niektorých veciach chránený zákonom (porov. Nm 35,15), ale nemal tie isté práva a povinnosti ako miestni obyvatelia. Aj tu by sa mohlo hovoriť dnešnou terminológiou o legálnom migrantovi ale s dočasným pobytom, pričom naša Biblia toto slovo prekladá ako prišelec (porov. Lv 25,45).

Tretí výraz zar hovorí o cudzincovi, ktorý je kultúrne a nábožensky vzdialený od Izraela alebo sa vzťahoval na Izraelitu, ktorý sa odcudzil svojej vlasti a jej zvykom. Toto slovo sa tiež používalo, keď v prikázaniach hovorilo: neuctievajte cudzích bohov (porov. Dt 32,16). Nemuselo však byť nevyhnutne použité len v negatívnom význame, skrátka označovalo niekoho cudzieho, vzdialeného (porov. Iz 61,5). V Ježišových časoch boli zar Samaritáni, s ktorými sa Židia nestýkali. V súčasnosti sme my, kresťania, pre Židov zar, lebo uctievame Boha Izraela svojím vlastným spôsobom.

Posledný výraz nokri označoval cudzinca, ktorý nechcel byť súčasťou izraelského ľudu, nechcel dodržiavať jeho zákon a mal voči Izraelu nepriateľský postoj. V starých dobách predstavovali nokri národy, s ktorými Izrael viedol vojny. V dnešnej dobe by týmto výrazom boli pomenovaní tí moslimovia, ktorí sa usilujú zničiť Izrael. Nokri teda predstavuje neželaného cudzinca z dôvodu nepriateľstva voči krajine, v ktorej chce bývať a pred ktorým sa daná krajina potrebuje chrániť (porov. Dt 17,15).

Keďže Izrael mal vlastnú štátnosť, tieto prikázania a členenie vzťahujúce sa na cudzincov neboli iba náboženskými príkazmi, ale realizovali sa v praxi ako štátne zákony. Keď sa v Starom zákone hovorilo o láske k cudzincom a o ich plnej právnej ochrane, tak tam bolo takmer vždy slovo ger, to znamená vzťahovalo sa to na tých, ktorí sa chceli začleniť do izraelskej spoločnosti. Z toho môžeme vidieť, že biblická múdrosť zdôrazňuje potrebu prijatia a ochrany cudzincov, ale zároveň vyžaduje od nich prispôsobenie sa zákonom a zvykom krajiny, ktorá sa im stala domovom (porov. Lv 24,22; Nm 15,15). Poprípade žiada toleranciu voči cudzincom, ktorí sa nechcú kultúrne a nábožensky prispôsobiť, pod podmienkou, ak neškodia danej krajine.  

Dve výzvy utečeneckej krízy

Keď sa prenesieme do Európy na začiatku 21. storočia, čo nám Boh chce povedať cez migračnú a utečeneckú krízu? Aj keď to mnohokrát nechápeme, Boh si vie použiť zlo, aby z neho mohlo vzísť väčšie dobro. Preto si myslím, že chce cez túto situáciu zatriasť problémom, ktorý je u nás v Európe. Problém západného sveta, ktorý mám na mysli, začal niekedy v 60-tych rokoch minulého storočia v spálňach kresťanských manželov, kedy mnohí odmietli náuku Cirkvi týkajúcu sa manželstva a sexuálnej morálky. To viedlo len na Slovensku k vyše milióna a pol a v Európe k niekoľkým desiatkam miliónov potratov nenarodených detí, ktoré teraz v spoločnosti chýbajú. To, čo sa začalo pod liberálnym heslom súkromného práva na voľbu, končí verejným kolapsom spoločnosti. V súčasnosti na Slovensku muž vstupuje do manželstva vo veku 34 rokov a žena v 30 rokoch - v Európe detto. Tento negatívny trend je posilnený tým, že sa skoro každé druhé manželstvo rozpadne. Uverili sme v boha blahobytu a zabudli sme, že najväčším bohatstvom každého národa sú jeho deti. Dnes prejedáme svoju budúcnosť, pričom účet, ktorý nám za to bude čochvíľa vystavený, bude poriadne vysoký. Utopický sen posilňovaný rodovou ideológiou, podľa ktorej sa spoločnosť môže zaobísť bez zdravo fungujúcich manželstiev a rodín s deťmi, pomaly končí. Pri súčasnom trende pôrodnosti bude Slovensko do roku 2050 potrebovať vyše 600 tisíc migrantov, ak chce mať ten istý počet obyvateľov ako dnes a zároveň nechce, aby takmer polovicu obyvateľov krajiny tvorili ľudia v dôchodkovom veku. Za súčasnej pôrodnosti musí Európa prijať do roku 2050 až 170 miliónov migrantov, ak si chce udržať veľkosť svojej populáciu v produktívnom veku ako v súčasnosti a nechce sa stať ešte viac kontinentom Starenou, ako ju už dnes nazýva pápež František. Vlastné deti, ktoré sme odmietli potratmi, sa k nám vracajú späť v podobe migrantov a pred nami je výzva, či budeme vedieť byť otvorení voči tým utečencom, ktorí potrebujú skutočnú pomoc. Keď Boh chcel napraviť Izrael, používal si k tomu cudzie národy. My sa nachádzame v podobnej situácii. Otázkou pre nás nie je, či prijímať utečencov a migrantov, ale akých: či sa nám podarí prijať viac tých, ktorí sú ger teda nám kultúrne blízki a prispôsobiví, alebo k nám prídu zar, ktorí budú chcieť zaviesť vlastné kultúrne pravidlá, alebo tu budeme mať nokri teda tých, ktorí budú chcieť našu spoločnosť zničiť. 

Utečenci a migranti by prichádzali do Európy tak či onak. Avšak teraz prichádzajú v situácii, kedy je Európa kvôli demografickej kríze duchovne a kultúrne veľmi oslabená a zraniteľná. Preto druhá výzva je to, či dokáže súčasná európska kultúra postavená na sekularizme a s kresťanmi ovplyvnenými duchom tohto sveta začleniť množstvo migrantov a utečencov prichádzajúcich z úplne iného kultúrneho prostredia Ázie a Afriky a ochrániť európske štáty pred tými cudzincami, ktorí tu neprichádzajú kvôli potrebe pomoci, ale preto, lebo chcú škodiť a ničiť. Keďže väčšinu migrantov do Európy tvoria mladí moslimovia je isté, že budú patriť k rôznym vyššie spomenutým kategóriám cudzincov. Navyše bude zložité integrovať ich v našej prestarnutej a sekularizovanej spoločnosti, ktorá im okrem chvíľkového konzumu nemá až tak čo ponúknuť. Keď sa pozrieme na situáciu v západnej Európe, kde už niekoľko desaťročí vznikajú uzavreté moslimské getá s vlastnými pravidlami, potom to pri ich početnom náraste môže dopadnúť tak, že namiesto riešenia problémov na Blízkom Východe a v Afrike sa prenesú Blízky východ a Afrika so svojimi problémami k nám. Preto Sv. otec František v príhovore k slovenským biskupom v novembri 2015 označil fenomén migrácie za znamenie čias, ktorý si vyžaduje, aby bol poňatý a riešený s citlivosťou a zmyslom pre spravodlivosť. „Cirkev je povolaná hlásať a dosvedčovať vľúdne prijatie migranta v duchu lásky a rešpektovania dôstojnosti ľudskej osoby, v kontexte nevyhnutného dodržiavania zákonnosti,“ dodal. V tomto výroku je zhrnuté to podstatné – dôležitosť otvorenosti voči migrantom, ich rešpektovanie ako aj dôležitá úloha štátu, ktorý má chrániť bezpečnosť svojich občanov, svojho územia i hraníc.

Hriech je naša realita ale nie identita

Keď Sv. Otec vyhlásil Rok milosrdenstva chcel tak okrem iného reagovať na rôzne problémy, ktorými prechádza svet i Cirkev. To, čo spôsobuje utečeneckú krízu sú hriechy vojny, nespravodlivosti a chudoby, ktoré vyháňajú ľudí z ich domovov. My v Európe zase žijeme v hriechoch konzumom presýtenej spoločnosti. Napriek tomu, hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy (2 Kor 6,2). Ako jednotlivci i národ potrebujeme robiť hlboké pokánie z našich postojov voči manželstvu, rodine a deťom, aby sme si v tento milostivý rok mohli uvedomiť, že hriech je naša realita, ale nie identita. Keď Nový zákon hovorí o cudzincoch a prišelcoch, pomenúva tým postavenie nás kresťanov vo vzťahu k tomuto svetu (porov. 1 Pt 1,17; 2,11) a zdôrazňuje, že ak patríme Kristovi nie sme cudzinci a prišelci vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu, ale už teraz sme spoluobčania svätých (porov. Ef 2,19-20). Ak budeme zakorenený v tejto identite, môže to viesť k nášmu zobudeniu, lebo toto pokánie je potrebné preniesť do prorodinných politických a kultúrnych rozhodnutí. V stávke pred naším i národom i Európou je totiž otázka byť či nebyť. Ďalším pozitívom migrácie množstva moslimov do Európy je možnosť zvestovať im Krista. Je veľmi zložité v mnohých moslimských krajinách slobodne hlásať evanjelium a Boh teraz posiela moslimov rovno k našim dverám. Parafrázujúc jedno príslovie by sme mohli povedať: Keď nepríde misionár k Mohamedovi, príde Mohamed k misionárovi.

Dnes máme v Cirkvi sviatok sv. Neviniatok. Táto udalosť pred náš zrak kladie nevinné deti zabité v Betleheme a svätú Rodinu ako uteká do Egypta. Tieto dve scény sa v mnohých podobách opakujú dnes a sú výzvou aj v našich časoch. Pán Ježiš hovorí: kto príjme dieťa v mojom mene, mňa prijíma (Mt 18,5). Pri poslednom súde sa tiež bude pýtať, či sme ho prichýlili, keď k nám prišiel prezlečený za cudzinca (porov. Mt 25,35). Je zaujímavé, že evanjelista Matúš tu Ježišovi vkladá do úst grécke slovo xenos (pocestný, cudzinec), ktoré je významovo bližšie k hebrejskému nokri než ger. Pán Ježiš sa stotožňuje s odmietaným, vzdialeným cudzincom, lebo sám okúsil život utečenca, keď s rodičmi utekal pre zlobou Herodesa. Niet divu, že jednou z vecí, ku ktorej nás vyzýva Božie slovo je pohostinnosť (philoxenia) (porov. Rim 12,13; Hebr 13,2). Je to slovo, ktoré by sa z gréčtiny dalo doslovne preložiť ako láska k cudzincom. Prosme si o ňu. Čakajú nás výzvy, ktoré nás majú už teraz viesť na kolená.