"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky." (1Sol 5, 16-18) Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať... Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Aj keď je už utorok dávno preč, chcem sa s vami podeliť o niektoré povzbudivé myšlienky. Dlho som nevedela, o čom tento týždeň písať. Ale včera, keď som dopisovala text k pôstnemu kalendáru na dnes, slová proroka Jeremiáša (Jer 17, 5-10) mi ostali v hlave. A dozrievali. Spojili sa mi so smútkom a niekedy až beznádejou mnohých z nás.

 Dnes končí pontifikát pápeža Benedikta XVI. Mnohí hľadia do budúcnosti s neistotou. Aký bude jeho nástupca? Bude nám "dobrým pastierom"? Nezavedie nejaké zmeny, s ktorými nebudeme vedieť súhlasiť? Mnohé otázky, očakávanie, napätie, niekedy doslova vyprahnutosť. Podobne, ako tamariška na púšti, ktorú spomína prorok. Je závislá od občasných dažďov, od obláčikov, ktoré priveje horúci púštny vietor. A keď nezaprší (čo sa stáva na púšti často), ostáva suchá, vyprahnutá, mrie... Alebo môže prísť príval, ktorý jej vymelie korienky...

Takejto púštnej kvetine sa podobám, ak sa spolieham na to, že moje potreby vyplní človek. Ak vkladám svoje očakávania do človeka. Je jedno, či to bude náhodný okoloidúci, alebo môj manžel, deti, rodičia, susedia, alebo môj farár, biskup, dokonca pápež. Ani pápež nemá moc naplniť všetky moje potreby. Aj on môže robiť chyby, alebo aspoň kroky, ktorým nebudem rozumieť. A ak ostávam závislá len na človeku, vždy hrozí, že ma sklame. Nebude sa správať tak ako si myslím, že by sa mal. Nepovie mi slová na ktoré čakám, neurobí niečo, čo si myslím, že od neho potrebujem. ...  A sklamanie je na svete. Možno aj zranenie. Budem nešťastná, vyprahnutá, smutná, zranená...  Alebo dokonca odíde. Možno odíde navždy - na večnosť. A ja zrazu nebudem mať nikoho, o koho by som sa oprela...

Aby ste ma nechápali zle - je dobré očakávať pomoc od ľudí. Je správne veriť svojmu manželovi a spoliehať sa na neho. A myslím, že v zdravej spoločnosti môžu rodičia očakávať od svojich starších detí, že budú pomáhať v domácnosti, alebo tešiť sa z ich úspechu. Je dobré budovať susedské vzťahy, a keď potrebujem, požiadať druhých o pomoc. A tak to aj robím. Plne sa spolieham na svojho muža, pretože mu verím, pretože ho milujem a žijeme manželskú jednotu. Podobne verím aj ďalším ľuďom - svojmu synovi, mame, ľuďom ktorých stretávam na chodbe domu, na ulici, v kostole... Verím aj pápežovi - tomuto odchádzajúcemu, že vie čo robí. A tiež tomu novému, ktorého meno ešte nikto nepozná, že bude našu cirkev ďalej viesť pod vedením Ducha Svätého tam, kam chce Ježiš, jej hlava.

Ale popritom všetkom som sa rozhodla, že najviac sa budem spoliehať len na Pána. Od neho budem očakávať všetko, čo potrebujem. Mnohé svoje dary mi dáva cez ľudí. To On rád. Vzťahy sú pre Neho dôležité. A tak verím svojmu manželovi, pretože svoju lásku ku mne čerpá každý deň od Boha. Verím, že z môjho syna vyrastie dobrý človek, pretože Pán mu pomáha rásť a mne pomáha vychovávať ho. ... Verím, že aj nový pápež bude dobrým pastierom, pretože sa bude spoliehať na vedenie Ducha svätého.

A keď sa tieto moje očakávania nesplnia? Aj to je možné. Zatiaľ nechcem nad tým rozmýšľať, ale modlím sa, aby som aj prípadné sklamania, možno veľké sklamania, prijala s vierou, že tú skutočnú "živú vodu" - skutočnú nádej, radosť i lásku dostávam od samého Stvoriteľa, od môjho Spasiteľa, a od Učiteľa, ktorého mi poslal. V akej podobe tieto vzácne dary dostanem, kedy, cez koho, alebo cez čo... to už nechám plne na Neho. On to vie najlepšie a Jeho dary sú vždy dobré. Lepšie, ako by som si vedela ja predstaviť, alebo naplánovať.

Preto verím. Preto sa teším. Preto ďakujem. Snažím sa. Učím sa. Vždy, pri všetkom, za každých okolností, ďakovať Darcovi všetkých dobrých darov.

Toto hovorí Pán: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, v zemi soľnatej, kde sa nedá bývať.
Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou.
Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie.
(Jer 17, 5-10)
 

"Ani v suchom roku nebude mať starosti..." To je vtedy, keď ľudia sklamú. Ak moje šťastie nezávisí (len) od ľudí, nemusím sa trápiť, ani keď okolnosti nie sú dokonalé. Mojou oporou bude vždy Pán. Všemohúci a nekonečne milujúci Ocko!
 

Viac na: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2013/02/ustavicne-sa-radujte.html