Muselo ubehnúť skoro polstoročie, kým som zistil zmysel života.

Narodil som sa v prvom dni prvého mesiaca roku 1966 ako prvé dieťa Jozefovi a Anne. Bol som pokrstený, absolvoval som aj prvé sväté prímanie. Rodičia ma ale duchovne neviedli a ja som v Boha ani neveril. Kostol som bral ako malichernosť starých ľudí, ktorí už nemajú nič na robote. Šťastie som videl v peniazoch a majetku. Ako osemnásť ročný som sa oženil (cez prázdniny medzi tretím a štvrtým ročníkom) a o rok, po maturite som už tvrdo pracoval v bani v Handlovej.Dostal som byt a zarábal som tri krát viac,ako môj otec. Bol som na seba pyšný. Moja rodina mala všetko (v tedy som si to myslel). Robil som aj cez víkendy,aby bola výplata ešte väčšia a ja "šťastnejší". Doma som skoro nebol, lebo po šichte sa išlo do krčmy "spláchnuť prach" a tak moje dve dcéry vyrastali bez otca. No namiesto očakávaného šťastného života som prišiel o rodinu a neskôr i o zdravie a následne po dvadsiatich štyroch rokoch i o prácu. Zostal som sám a mal som čas premýšľať. Hovoril som si, že niečo musí existovať, čo dokáže robiť človeka šťastným a naplniť jeho bytie tu na Zemi. Začal som čítať Bibliu a vždy, keď som skončil a začal znovu všimol si, že ma oslovujú veci, ktoré som si pred tým nevšimol a posúvajú ma duchovne dopredu tak čítam túto knihu kníh stále dookola. No do kostola som nevstúpil, veď predsa nebudem sedieť medzi starými babkami a skorumpovanými kňazmi. A vtedy zasiahol On, jediný živý Boh, ktorému toto všetko patrí a miluje nás nekonečnou láskou. Začal som sa cítiť prázdny a zo dňa na deň to bolo horšie a horšie. Nevedel som sa na nič sústrediť ani spať. Zdôveril som sa s tým kamarádke, ktorá chodí do kostola: "Tak by som sa chcel nechať znova pokrstiť a začať nový život." Ona mi na to odpovedala: "Nie krst,ale spoveď potrebuješ." A tak ma moja zúfalosť dohnala na faru a 12.12. 2012 som prešiel generálnou spoveďou z ktorej som neodišiel, ale odletel a od vtedy je môj život plný zázrakov. Teraz viem, že v kostoloch nie sú ani staré babky, ani skorumpovaní kňazi a aj keby boli, do kostola by som neprestal chodiť, pretože tam nechodím za nimi, ale za Otcom, ktorý ma miluje viac ako ja sám.                                      Miro