Maroš je salezián. Za kňaza bol vysvätený pred desiatimi rokmi. Pôsobil vo viacerých saleziánskych strediskách na Slovensku. Jedného dňa dostal nečakanú ponuku ísť k mladým, ale nie tým slovenským. Ponuku prijal. Odišiel zo Slovenska...

Maroš je salezián. Za kňaza bol vysvätený pred desiatimi rokmi. Pôsobil vo viacerých saleziánskych strediskách na Slovensku. Jedného dňa dostal nečakanú ponuku ísť k mladým, ale nie tým slovenským. Ponuku prijal. Odišiel zo Slovenska. Prednedávnom sa vrátil kvôli „vypršaniu víz“. Je to jeho prvá misia. Pôsobí v Jakutsku. Stretli sme sa na chvíľku pri káve. Začiatkom zimy sa na Sibír vráti znova. Už na dlhšie...

1. Maroš, provinciál saleziánov ťa oslovil, či by si nešiel na misie do Jakutska na Sibír. Aká bola tvoja prvá reakcia?
Vyžiadal som si tri dni na premyslenie. Bolo to práve cez veľkonočné sviatky, túto ponuku som si mohol poriadne premodliť. Potom som mu už len poslal mail s otázkou, ako treba začať vybavovať víza. Určite som ale takúto ponuku nečakal.

2. Vedel si niečo o tejto krajine, meste?
Niečo som si našiel na googli, viaceré propagačné videjká, štatistiky. Niečo som si zase pamätal z debát s misionármi, ktorí rozprávali o sibírskych misiách. Misionári však ponúkajú skôr pozitívny pohľad. Majú radi ľudí aj krajinu, do ktorej vycestovali. Provinciál ma v rozhovore varoval, že pôjdem do chudobnejšej krajiny. Konkrétne som si to však predstaviť nevedel.

Drevo na kúrenie je lacné, treba ho však priviesť z tajgy.

3. Ako si prežíval deň príchodu, aký si mal prvý pocit z mesta, krajiny?
Po desaťhodinovom lete s medzipristátím v Moskve nás v Jakutsku vítal dážď a oblačnosť. Na letisku nás vyzdvihol spolubrat, dlhoročný misionár, Jožko Tóth. Upršaný dojem výrazne zlepšil navarený obed, prestretý stôl. Obed pripravovala jedna farníčka, napriek tomu, že bratia si zvyčajne varia sami. Bolo teda zrejmé, že sa na náš príchod pripravovali.

Dom molodeži, Kurašova 34, Jakutsk, Respublika Sacha, Rossia.

4. S čím si prvý večer zaspával?
To už bolo náročnejšie. Museli sme čakať až do večera, ak sme chceli nabehnúť na miestny biorytmus. Okrem toho sme koncom júna zažívali skutočný polárny deň (Jakutsk leží 450 km pod polárnym kruhom), kedy aj o polnoci bolo pomerne vidno. Pár dní trvalo, kým sme si zvykli na osemhodinový časový posun oproti Slovensku.

5. Pôsobil tam už niekto od saleziánov? Je tam nejaká stopa predošlej práce?
Naši bratia sú tam prítomní od začiatku deväťdesiatych rokov. Založili dve farnosti, postavili kostol, dva mládežnícke kluby, dokonca v tajge majú aj dve chaty, kde chodia s mladými, aj s veriacimi na duchovné obnovy a na výlety. V tajge navštevujú aj niekoľko dedín, kde žijú domorodci. Za dvadsať rokov v republike Jakutia pokrstili viac než 400 ľudí.

Slovenskí dobrovoľníci na návšteve ruín gulagu Vasilievka.

6. Ako by si opísal krajinu?
Krajina sa úplne podobná na jakutskú zástavu. Úzky zelený pás tajgy, prípadne lúk a široké belaso-modré nebo s bielym, studeným slnkom. Jakutia je skutočne rozľahlá a riedko obývaná. Rozlohou je o niečo menšia než celá India, no žije tu iba necelý milión obyvateľov.

Hlavné mesto Jakutsk je typicky globalizované mesto. Väčšina budov je kvôli večne zamrznutej zemi postavená na pilotoch. Veľkosťou mesto pripomína Košice, modernými budovami a stavebným ruchom skôr Bratislavu. V atmosfére mesta cítiť silný konflikt medzi doznievajúcim komunizmom a kvitnúcim trhovým mechanizmom.

Exkurzia na hornom toku rieky Aldan.

7. Ako sa žije v Jakutsku?
Kvôli permafrostu (večne zamrznutej zemi) je život, hlavne v meste, komplikovanejší. Žiadne potrubia nemožno zakopať do zeme, aj kanalizácia je riešená povrchovo. Hlavné mesto vodu filtruje z rieky Leny, ľudia si pitnú vodu kupujú v 5, 10 ale aj 30 litrových baleniach. V zime vraj na potrubiach s teplou vodou namŕzajú mohutné cencúle. Život je náročnejší a drahší aj kvôli tomu, že cez rieku Lenu stále nie je postavený most. Aj ľudia, aj tovar sa prevážajú na trajektoch. Šesť týždňov začiatkom zimy a šesť týždňov na jar nepremáva ani trajekt kvôli ľadovým kryhám.

Most cez rieku Lenu neexistuje. Osobná aj nákladná doprava vyžaduje trajekt.

8. Čo patrí k obľúbeným jedlám domácich?
Fúha, väčšinou sme fungovali na slovenskej kuchyni... čo som si všimol, radi jedia grečku (pohánku). Oproti Slovenku sme mali oveľa častejšie na stole ryby. No a potom asi taká ruská klasika – boršč a pirôžky na veľmi veľa spôsobov.

9. „Akí ľudia sú jakuťania“?
V krajine žije vedľa seba veľa kultúr a národností. Väčšinou sú to potomkovia väzňov a vysťahovalcov, ktorí boli za cára alebo za Stalina násilne vyvezení na Sibír. Viacerí sa po rozpade ZSSR vrátili do svojich rodných krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Ukrajina, Bielorusko, Kazachstan, európska časť Ruska), mnohí však zostali. „Domáci“ – Jakuti, Eveni, Dolgánci, Evenkovia – sú výzorom aj povahou typickí aziati. Sú skôr utiahnutí, ale zároveň aj pohostinní, úzko spätí s prírodou, hoci život v meste tento cit v nich potláča. Sú prirodzene veriaci v niečo nadprirodzené.

Dobrovoľníci Maco a Želi na moste cez rieku Amga cestou do hlavného mesta.

10. Sú tamojší mladí iní ako tí slovenskí?
Môj prvý dojem bol, že sú rovnakí. Boli však prázdniny, stretol som iba niektorých. Okrem toho bojujem s jazykovou bariérou, ešte stále sa nedokážem plynule vyjadrovať v ruštine. Štýl obliekania, technologické zručnosti, hudba, spôsob života, plány do budúcna – v tomto sú veľmi podobní mladým v Európe. Rovnako snívajú o ľahšom živote vo veľkých mestách a mnohí zo „zapadákova“ utekajú do Moskvy, Petersburgu alebo Novosibirska.

11. Máš zážitok, ktorý ťa nejako osobne “zasiahol“?
Pýtali sme sa spolubratov na situáciu v rodinách. Povedali nám, že z približne 400-500 ľudí, ktorých osobne poznajú, iba tri alebo štyri rodiny žijú so svojim prvým a jediným partnerom a majú iba svoje deti. Toto je z môjho pohľadu úplná katastrofa, pretože mladí ľudia si ani len nedokážu predstaviť život úplnej, harmonickej rodiny.

12. „Je Boh aj v Jakutsku“?
Boh je všade. To hovorí aj katechizmus. Temer polovica obyvateľstva v Boha neverí alebo ho hľadá. Druhá polovica sa hlási k niektorému z náboženstiev (pravoslávie, jakutské tengriánstvo, islam, kresťanstvo). Boh v Jakutsku ale nie je „katolícky“. Domorodci uctievajú boha Slnko a úplne im rozumiem. Život v prírode ich naučil, že slnko má ohromnú moc, má moc ukončiť nadvládu zimy. Mohamedáni, prevažne zo zakaukazských republík, si tento rok rozširovali mešitu, v centre mesta je pravoslávna cerkev, sídlo biskupa a seminár, Arméni dokončievajú stavbu svojho chrámu. Tiež tam pôsobia viaceré protestantské cirkvi. Katolíkov nás nie je ani jedno promile obyvateľstva.

Domorodí Eveni na sv. omši v 70km vzdialenom Chatystyre.

13. Čím žije Don Bosco na tomto mieste?
Okrem toho, že sme v okruhu 1 500 kilometrov jediní zástupcovia katolíckej cirkvi, našou charizmou, tak ako pre saleziánov na celom svete, je výchova mladých ľudí. Sprevádzame ich počas puberty, tých, ktorí prejavia záujem, pripravujeme na prijatie krstu. Viacerí sa stretajú u nás kvôli partii, alebo kvôli otázkam ohľadom náboženstiev všeobecne. Aktuálne vnímame potrebu a chceli by sme zacieliť našu ponuku hlavne na mladých, ktorí vychádzajú z detských domov a sú veľmi slabo pripravení na samostatný život.

14. Koľko je v Jakutsku veriacich? Sú tam kostoly?
Počas viacerých nedelí sme navštívili tri kresťanské spoločenstvá: v hlavnom meste Jakutsku, v zlatokopeckom mestečku Aldan a na filiálke v Chatystyre. Sčítaním sa na svätej omši zúčastnilo 80 až 90 ľudí na troch miestach. Veriaci sa teda počítajú skôr v desiatkach, než v stovkách či tisícoch. Má to aj svoje výhody: všetci sa poznajú podľa mena, prípravy na sviatosti sú individuálne a po liturgii väčšinou nasleduje tzv. čajopitie – stretnutie pri čaji v priateľskej debate.

V nedeľu po bohoslužbách sa veriaci stretnú na čajopití.

15. Ako oslovujete miestnych?
Jediný organ v celej Jakutii sa nachádza práve v našom kostole. Spolu s filharmóniou preto organizujeme organové koncerty, ktoré sú veľmi obľúbené. Prichádzajú organisti z Ruska, ale aj zo zahraničia, aby domácim predviedli hru na tomto mohutnom nástroji. Pre nás je to príležitosť sa trochu zviditeľniť, privítať návštevníkov, prihovoriť sa im. Viacerí sa neskôr vracajú na debatu o náboženstve alebo sa prídu pozrieť aj na bohoslužby.

16. Ako vyzerá tvoj denný program?
Počas leta to bolo hlavne o práci a modlitbe. Ráno a večer sme sa stretali na spoločnej modlitbe a okrem toho sme veľa manuálne pracovali. Šlo prevažne o údržbárske a čistiace práce. V auguste sa nám podarilo pripraviť drevo na zimu. Priviezli sme z tajgy 120 kubíkov dreva. V tomto nám pomáhali aj štyria dobrovoľníci zo Slovenska, dvaja vysokoškoláci a jeden manželský pár.

Vykurovacie obdobie trvá v ideálnom prípade osem mesiacov.

17. Koľko času si doteraz strávil na misiách? Čo ťa najbližšie čaká?
Na Sibíri som bol tri mesiace v lete. Vypršali mi víza, preto sme sa museli vrátiť (spolu s Marošom cestoval aj Pavol Michalka, salezián, kňaz, pozn. red.). V polovici decembra ideme naspäť, to tam už budú 40 stupňové mrazy. V zime odchádzame s jednosmernou letenkou v nádeji, že sa nám podarí vybaviť si prechodný pobyt.

Maroš, vďaka za tvoje podelenie sa. Vyprosujem veľa Božích milostí, nech vás Pán sprevádza.
Viac informácií o misiách a práci misionárov si môžete pozrieť na stránke www.saleziani.sk, alebo v podsekcii: misie.saleziani.sk (táto podsekcia bude postupne upravená a doplnená).

Za rozhovor ďakujem don Mariánovi Peciarovi SDB.

Zhováral sa: Peter Novák
Fotografie: Pavol Jarkovský