Úsmev, prosím!

Bolo to už dávno, čo som niečo napísala. Nie však preto, lebo by nebolo o čom písať, ale preto, že niektoré veci potrebujú čas. Rovnako aj tento článok som potrebovala aby dozrel vo mne a aj moje pozorovania aby boli dotiahnuté do konca. V poslednom čase všade vnímame a čítame o politike, politikoch, aférach, vraždách, krádežiach a mnoho iných veciach. Mám však ohromnú radosť z toho, že slovenský národ znovu povstáva a vzdoruje..

Ale nie o tom som chcela písať. Chcem písať o tom, čo som sledovala, skúšala a čo vo mne dozrievalo dlhšiu dobu, hľadajúc sama v sebe i v rozhovoroch s inými odpoveď na to, čo ma trápi.

Všimli sme si niekedy ľudí vôkol seba? Kedy naposledy sme odlepili pohľad od mobilu? Kedy naposledy ste sa stretli s niekým z priateľov osobne?

Priznám sa, že aj ja som prepadla tomuto módnemu trendu hľadenia do telefónu a riešenia všetkého cez sociálne siete a milión aplikácií. Nehovorím, že sú zlé len ich používanie si žiada nájsť svoje hranice.

Všimla som si však na sebe, že čím viac som riešila všetko cez internet tým menej som sa usmievala, bola smutnejšia a napĺňal ma pocit prázdnoty a frustrácie. Neviem, či aj u vás to tak je, ale u mňa sa to dialo. Utekala som do virtuálneho sveta , lebo tam to bolo všetko ľahšie.

Tak som jedného dňa vďaka môjm vnímavému snúbencovi vypla mobil. Bol to najkrajší deň v mojom živote. Tak som sa rozhodla určiť si hranice. Nie aby ma niečo zväzovalo, ale práve naopak. Aby som bola slobodná a otvorená na svet vôkol seba.

Stalo sa to približne pol roka dozadu. Na začiatku mi bolo ťažko, ale vďaka podpore snúbenca a hlavne vďaka Božej milosti sa veci v mojom živote začali meniť.

Pamätám si, ako dnes keď som prvý krát zostala v nemom úžase nad jednými modrými očami plnými hĺbky, krásy a vnímavosti. Tieto oči patrili jednému mladíkovi, ktorého meno síce neviem, ale oči si veľmi živo pamätám.

Šok však prišiel v nedeľu na sv. omši. Nevedela som, či slávime zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, alebo som sa ocitla na pohrebe? To je to takéto vždy? Bezducho sedíme a vykonávame gesto za gestom.. Bez zamyslenia? Viem vôbec, čo tie gestá znamenajú?

Urobila som si spytovanie svedomia a rozhodla sa prosiť o zmenu.

,, Drahý Otecko, prosím premeň moje srdce. Nauč ma žiť Tvoje tajomstvo. Radovať sa. Nech moje oči, srdce a úsmev hovoria o Tebe a Tvojom Synovi. “

Odišla som domov a hneď v ten deň cestujúc v električke som sa usmiala na jedného muža. Vyzeral byť prekvapený a zmätený ale opätoval úsmev. Večer na sociálnej sieti ma vyhľadal a napísal mi, že mi ďakuje za úsmev a že si ani neviem predstaviť, ako ho to potešilo..

Tak mi v hlave vznikol nápad. Urobila som si prieskum.

1. Pozitívny prístup

2. Úsmev od srdca

3. Úprimnosť

Tieto tri body. Stále som sa však modlila o tom, aby to všetko pramenilo zo srdca. Zrazu sa môj život úplne zmenil. Začala som si všímať rôzne detaily, kolegovia si ma vyberali sa dôverníčku a hľadali u mňa pomoc aby som im pomohla byť šťastnými. A čo ja? Tak som všetkým opakovala tieto tri body a zdôrazňovala modlitbu a vedomie toho, že som milovaná.

Ešte teraz mám v živej pamäti tie správy a rozhovory. Všetko začínalo rovnako. Ďakujúc mi za úsmev. Nie je ničím iný a predsa som zistila, že ľudia ho tak veľmi potrebujú, že im chýba radosť, neha..

Čo sa to však stalo? Máme toľko problémov, že zabúdame na radosti z maličkostí? A čo mi kresťania? Posledné dni mi boli zrkadlom. Stretla som mnoho ľudí a veľa z nich som sa pýtala, prečo ten smútok. Čo ho spôsobuje? Pochopila som, že ak nemám nikoho a neverím v to, že Boh stojí vedľa mňa cítim sa v tom všetkom opustený a sám. A tak sa snažím, ale jedine s Božou pomocou byť oporou pre ľudí, čo nepoznajú Jeho.

Lenže, čo my kresťania? My, čo každú nedeľu chodíme do kostola, spovedáme sa, navštevujeme spoločenstvá a chvály...? Prečo tá beznádej? Prečo dovoľujeme strachu a Satanovi aby nás klamal, že sú veci beznádejné? Prečo sa radosť vytratila z nášho života? Čo sa to s nami deje?

Tieto otázky kladiem vám a aj sebe samej. Lebo ak verím, že Boh je mojej strane potom nebolo už dosť beznádeje?

Pozývam vás povstať zo strachu, bolesti, beznádeje a otvoriť si srdce na vánok Ducha Svätého. Uverme, že sme milovaní lebo práve nás Boh potrebuje aby sme ukazovali svetu, že On je živý!

Poďme sa spoločne usmievať na tento svet, spoločne niesť lásku. Buďme svetlom!!