Na úvod by som chcel povedať, že nepatrím do žiadnej cirkvi alebo nejakej sekty. K štúdiu Biblie, či vlastne hlavne Ježišovho učenia, sa snažím pristupovať nezaťažený dogmatikou jednotlivých cirkví.

O čo mi ide?

Pri čítaní Nového zákona som narazil na značné množstvo Ježišových pokynov. Keď som sa zamyslel nad reálnymi možnosťami ich všetky naplňovať, tak som dospel k záveru, že takýto úkol je nemožný v ľudských silách realizovať. Pritom som sa nechcel upnúť na naplňovanie nejakých menej podstatných či okrajových pokynov s tým, že by mi to najpodstatnejšie, to najdôležitejšie mohlo uniknúť. Tak som teda hľadal to, čo práve Ježiš považuje za to najdôležitejšie, za to najpodstatnejšie vo svojom učení. No a našiel som tieto dve vety:

1. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mt 22,37; Mk 12,30)
2. Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! (Mt 22,39; Mk 12,31)

Ježiš ich jednoznačne vyzdvihol nad ostatné svoje pokyny a označil ich za prikázania nad ktoré niet!!

Keď som sa nad týmito dvoma vetami hlbšie zamyslel a pokúsil sa pozrieť na ich naplňovanie kresťanmi posledných 2000 rokov, tak som dospel k týmto záverom.

Tú prvú vetu kresťania nejak v tichosti vypustili a pokúsili sa ju nahradiť, zo začiatku rôznymi výraznými ľuďmi, ktorých nazývali svätými a stavali dokonca i chrámy nesúce ich mená v ich názvoch. Niekedy si však vystačili i s obyčajnými soškami. Po čase určitú časť kresťanov omrzelo uctievanie sošiek či svätých a začali hľadať nejakú inováciu. No a objavili, že hlavne čo potrebujú, je úžasná viera, avšak bez lásky - viz. Luther. Niektorým sa toto nejak až-tak nepáčilo a tak sa rozhodli, že najdôležitejšie je uctievať sobotu. Iným sa ani toto nepáčilo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejší je krst, a to ponorením celého človeka a hlavne dospelého do vody. Niektorým sa ani toto nepozdávalo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejšie je pri zhromaždení kresťanov hovoriť jazykmi, ktorým stejne nik nerozumie. ... No a niektorí zase považovali za to najpodstatnejšie to, akým menom majú vlastne oslovovať Boha.

U tej druhej vety si zase kresťania zobrali príklad z duchovných vodcov izraelského národa z Ježišovej doby. Tí síce pritakali Ježišovi, že je najdôležitejšie milovať blížneho svojho ako samého seba, no následne im nerobilo najmenší problém urobiť si u Ježiša výnimku a poslali ho na krutú smrť. No a tak si i kresťania narobili kopu rôznych výnimiek v tejto druhej Ježišovej vete nad ktorú niet. Iba v minulom storočí tí, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania, poslali na krutú smrť minimálne desiatky miliónov ľudí, no možno to presiahlo i 100 miliónov. Však ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa hlásila v Nemecku ku kresťanstvu drvivá väčšina obyvateľov, t.j. cca 95 % (cca 2/3 obyvateľov sa hlásilo k protestantizmu a cca 1/3 ku katolíckej cirkvi), teda v dobe keď si za svojho národného vodcu zvolili slobodne, dobrovoľne - demokraticky práve Adolfa Hitlera. Keby sa boli títo kresťania zachovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov v prvých storočiach, kto by bol vlastne za toho Hitlera bojoval, keby to kresťania odmietli?! Kto by povraždil ty milióny Židov, Slovanov, ... keby tie vraždenia kresťania odmietli?!

Je to už dosť rokov, čo som si začal viac všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré o sebe tvrdia, že sú kresťanské) a porovnávať s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil vyslovene až protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo.

Tak som sa pokúsil nejako vymedziť obdobie, v ktorom v histórii kresťanstva nastal tento BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo ZÁSADNÝM spôsobom odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.

Ako iste viete, kresťanstvo bolo v počiatkoch prenasledované, v lepšom prípade tolerované. No Rímu sa ho v žiadnom prípade nedarilo pokoriť či ovládnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktizuje dodnes – v roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si ich mohol podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich SPRIAHNUŤ SO ŠTÁTNOU MOCOU. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I., keď v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.

Môžeme teda konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve pôvodnú osvedčenú ochrannú známku Ježišovho učenia, a to:

Kresťanstvo verzia 2.0

Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti. Niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, Kalvín, a pod. to už nevydržali, a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavný problém ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate k tým najdôležitejším hodnotám kresťanstva verzia 1.0 však prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom, ktorý chcel realizovať návrat k tým najdôležitejším hodnotám kresťanstva verzia 1.0 v tomto období, bol Petr Chelčický.

Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú dôsledkom spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej, ktoré sú aktuálne práve i v súčasnej dobe a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo (až so stovkami miliónov násilne usmrtených ľudí), môžeme zaradiť práve tieto dva:

1. Vzťah k válčeniu alebo k násiliu celkovo.

Ježišovo učenie môžeme charakterizovať, z hľadiska vzťahu k násiliu, ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách! Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni do toho idú za slušný peniaz dobrovoľne. Čo je však ešte šokujúcejšie, vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov – duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!! Toto konanie cirkví však chápem ako vedomé spreneverenie sa svojmu poslaniu, no nie som si istý, či sú súčasné cirkvi ešte vôbec schopné takýto pojem pochopiť.

2. Vzťah k majetku, v súčasnosti v ČR cirkevné reštitúcie.

Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané krásnym sloganom – „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z POVINNÝCH odvodov desiatkov cirkevníkmi, nech to s vierou v Boha mysleli akokoľvek.

Zásadná otázka číslo 1 ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok teda znie:
Ako sa mohli poddaní slobodne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?!! Nedávno sme si znova pripomínali, že pred viac ako 600 rokmi „nejaký Hus“ ani nechcel vystúpiť z cirkvi, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme, ako skončil.

Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“

Zásadná otázka číslo 2 teda znie:
Asi koľko neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!

Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii od toho, aby sa stali kresťanmi?!!

V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že ani v Novom zákone, ani v žiadnych iných zdrojoch som nenašiel zmienku o tom, že by sa na živobytie apoštolov Petra, Pavla či iných nasledovníkov Krista v dobe kresťanstva verzia 1.0, povinne museli skladať pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria!

Keď už nemôžem nájsť cirkev, tak sa pokúšam o nájdenie aspoň nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov. Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tie dve najdôležitejšie Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Avšak bez všelijakých zmien, doplnkov, náhrad či výnimiek a nebazírujem pritom na nejakých menejpodstatných detailoch kresťanskej dokonalosti. Prečo sa odvolávam na život kresťanov prvých cca 300 rokov? Nevidím v nich nejaký ideál, stačí si prečítať iba listy apoštolov - samé napomínania. ZÁSADNÝ rozdiel voči súčasným cirkvám však vidím v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (A OBZVLÁŠŤ TÚ DRUHÚ) tak, ako sú napísané. Neválčili, nevraždili, nikde som sa nedočítal, že by na ich rukách zostávala krv ich blížnych!! To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodieľať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí, ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.

Teda hľadám nejaký kresťanský zbor s nejakým farárom, ktorý sa VEREJNE DIŠTANCUJE aspoň od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva (a ktoré majú nejak na svedomí až stovky miliónov násilne usmrtených ľudí a ktoré najviac odradzujú neveriacich od prijatia Krista), teda od akéhokoľvek válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.

Po Vašom prečítaní vyššie uvedeného textu mám na Vás otázku:

Poznáte nejaký kresťanský zbor (v Česku alebo na Slovensku) s nejakým farárom (kazateľom, duchovným vodcom, ..), ktorý by spĺňal moje požiadavky, prosím?

_________________________________________________________________________________________________________________

P.S.: Veľmi ma potešilo keď som zistil, že v minulom storočí na území Československa žili minimálne dvaja takí kresťanskí duchovní vodcovia, ktorí tú druhú najdôležitejšiu Ježišovu vetu, vetu o láske k blížnemu, brali vážne - dokonca smrteľne vážne. Bol to český laický kazateľ Přemysl Pitter a slovenský (pôvodne luteránsky kňaz) Ján Maliarik. Obaja mali tak trochu podobný osud. Oboch cisár pán odsúdil na smrť za to, že sa odmietli spolupodieľať na vraždení svojich pomyselných nepriateľov a obaja, dá sa povedať zázrakom, prežili. Keď sa však Maliarikovi šéfovia (pravoverní luteráni) dozvedeli, že Maliarik nemieni akceptovať žiadne výnimky v najdôležitejšom Ježišovom prikázaní o láske k blížnemu, tak ho vykázali z farárskeho postu. Skúsil som sa aj popýtať generálneho biskupa slovenských evanjelikov, či náhodou nepozná nejakého farára, ktorý by obdobným spôsobom aplikoval lásku k blížnemu ako Ján Maliarik. Odpoveď znela, že áno, dokonca viacerých. Keď som ho však poprosil o kontakt aspoň na jedného z nich, odmietol mi ho poskytnúť.