Môj dnešný " obyčajný hrdina " mal iba osem rokov, keď som ho spoznala. Dnes bývajú deti choré na detskú mozgovú obrnu, Ondrík mal obyčajnú "detskú obrnu", ktorej vraj už u nás niet vďaka účinnému očkovaniu.Tá postihovala iba pohybové ústrojenstvo.

V krásnom kraji Jeseníkov, kde som sa narodila a zažila aj nezabudnuteľné prvé školské roky, sme mali v dedine rodinu, kde mali štyri deti a najmladší chlapček nechodil. Nôžky mal stuhnuté a vykrivené, ale za to rúčky šikovné a hlavičku bystrú a v ohadzovaní sa vankúšmi bol majster dediny! Plastelína ešte známa nebola, ale neďaleko dedinky bolo ložisko dobrej tehliarskej hliny a chlapec sa veľmi zavčasu naučil kresliť i modelovať. Keď sme my rovesníci začali chodiť do školy, Ondríkovi tiekli slzičky po tvári, že on nemôže. Barličky nestačili, bolo treba ho odviezť na športovom kočiariku - invalidné vozíky pre deti tiež neboli a v zime na sánkach . A na to nik nemal ešte silu a dospelí museli do roboty. Ale o dva roky, keď mal osem, sen sa splnil. Prisťahovala sa rodina s dvoma už väčšími deťmi. Ich otec zmajstroval  z detského športového kočiarika originálny vozík a sánky potrebovali iba poriadne operadlo, a v škole zasa pán učiteľ pozháňal súce kreslo v prázdnom dome po Nemcoch, ktorí tu museli všetko po vojne nechať. No a tie deti sa podujali, že Ondrej doma sedieť nebude, ale že ho budú voziť do školy.

Ja si asi tú radostnú tvár budem pamätať aj v budúcom živote....jedny prázdniny stačili na doučovanie za prvé dva roky- a šťastný chlapec sedel s nami v škole.

Keď mal dvanásť, rodinke sa podarilo kúpiť staršie auto. Cesta po hradskej trvala dlhšie ako cez les,ale bolo to riešenie. Ondrejovi sa páčilo všetko, ale najviac prírodopis, On si ešte nerobil problémy z toho, čím bude. Žil prítomnosti. Zato mamke neraz v kútiku alebo vonku na dvore kvapla slza, čo bude ďalej.

Keď sme sa rozchádzali na stredné školy, ja som išla na Slovensko pod Tatry a do rodného kraja som sa dostala až ako vysokoškoláčka..... S väčšou polovicou bývalých spolužiakov som sa stretla, a keď som sa opýtala na  neho, dostala som odpoveď, že je učiteľom.

Prosííííííííím? - vytreštila som oči.

Bola to pravda. Mladý muž, už na invalidnom vozíku, mi išiel oproti v jednom z liečebných ústavov pre postihnuté deti. Urobil si najprv tzv. "pedagogické gymnázium", čo vtedy stačilo na začiatok, a neskôr diaľkovo vysokú školu.

"Chcel som učiť takéto deti"- rozprával mi."Vieš, keď je postihnutý aj učiteľ, je tam trochu bližší vzťah, aj keď zdraví kolegovia sú milí...."

Nehnevajte sa, že až na poslednom mieste uvádzam, že rodina bola veriaca a Ondrej si zachoval tiež hlbokú vieru- husitov toľko neprenasledovali ako katolíkov.

Iba rátam, koľko tu bolo z Božej milosti spolupráce: Ondrov rozum a ruky, dary od Boha. Láska rodičov, súrodencov, vynaliezavosť učiteľa ,spolužiakov, spriatelenej rodiny, porozumenie pedagógov, trpezlivosť, ochota pomôcť a ktovie čo všetko krásne ešte.

Ak Ondrej žije, určite je dôchodca a má stovky nádherných spomienok, ktoré mu zo srdca žičím. Tak, ako mám nádhernú ja na neho.