Nedávno sme mali maturitné stretnutie po päťdesiatich rokoch. Niečo nádherné....Videli sme sa 10x. Nie všetci vždy mohli prísť, ale vždy nás bolo veľa, vyobjímali sme sa a nik si ani len nespomenul na postavenie, tituly či majetnosť niekoho....
Škoda, z iných prostredí spomienky, hoci sú krásne, pre mňa väčšinou, ...nevyšli.
Zaradovala som sa, ak som tu vari po tridsiatich rokoch objavila v novom kostole spolužiaka ešte zo základnej školy....s paňou a zrejme dcérou a vnúčatami.....Počkala som....prihovorila som sa."Jéj, Janko! A uhádla som aj priezvisko.
"Prepáčte, nepoznám vás"......odvrátil sa, pritom v škole sme boli kamaráti. Manželka bola milá, ale nič nenarobila.... a keď boli kúsok odomňa, .po chvíli som počula: vieš, ona bola ..no, nadaná a ja som skončil iba ako murár.
Nikdy, nikdy som nedávala niekomu najavo spoločenské postavenie...veď vlastne ani moje nezodpovedalo vzdelaniu.Nik z nás nemôže za to, komu sa narodí...., Že som si vytrpela pre národnosť, pre vieru, a boli časy, keď som murárovi mohla závidieť- to ho nemohlo napadnúť.
Oľga....najkrajšie dievča z triedy...tiež na základnej. Hneď po maturite sa vydala, vzala si zrelého muža , mal vari dvojnásobok rokov ako ona... možno preto pomerne skoro ovdovela....Stretli sme sa v Tatrách. Roztvorila som náruč. Bola u nás za mladi každý deň , hrávali sme sa, neskôr smechodili do rôznych škôl ale do jedného súboru...."Mýlite si ma s niekym, celkom určite. Vychrlila som moje i jej meno i priezvisko, vydatej i za slobodna.....nie, nie, to nie som ja. Býva neďaleko. Raz podvečer som si išla overiť vchodový zvonček na bytovke.
Úspešná televízna redaktorka. Cestovali sme spolu autobusom z Kežmarku do Trnavy. Dlhá cesta. Známa tvár z obrazovky, známe meno. Oslovila som ju. Nič. Pardon, nie, my sa len podobáme. Ja nie som Eva. Na druhý deň bola na obrazovke,ešte i v tom istom oblečení.....
Ale na záver predsa len niečo pekné.
Túto ženu som nespoznala ja. Išla som k zubnému lekárovi a čakáreň umývala žena v mojich rokoch....zhrbená, vráskavá, šedivá, vychudnutá....no odrazu sa rozbehla ku mne, nebola si celkom istá, no potom ma vystískala....Božka. Ešte pracuje. Mala šesť detí, má hŕbu vnúčeniec.....študujú...usmiala sa....nuž na prilepšenie. Ešte vládzem. Usmiala sa. Kým dá Pán Boh síl. Ako to uletelo. Hrávali sme basketbal. Ty si bola lepšia v......a ja v ......., ale nikdy sme si nezávideli. My sme mali v domčeku udupanú hlinu....a rada si k nám chodila,....pamätáš? Aj ruženec si sa s nami modlievala ! Príď, bývame tri dediny odtiaľto, Milan už nežije, ale žije mi ešte mamka, poteší sa....
A tak premýšľam, čo vyrába odstup....kedy sa objaví a prečo....možno som spadla z čerešne, ale ja to neviem....