Boh šepká do nášho vnútra a často k nám hovorí. Niekedy, ak nemáme čas počúvať, musí nám hodiť "kameň", aby sme so ho všimli.
Mladý, úspešný manažér jazdil na svojom novom aute veľkou rýchlosťou za svojou prácou. Odrazu priletel kus tehly a narazil celou silou do bočných dverí auta. Vodič prudko zabrzdil , potom zaradil spiatočku a cúval na miesto, odkiaľ ten kus priletel. Vyskočil za uta, chytil malého "previnilca" a vliekol ho ku svojmu autu s úmyslom zaviezť ho na políciu.
"Co si to urobil? A prečo? Kto si? Vieš, akú veľkú škodu si mi urobil? To je nové a drahé auto a tvoj kus tehly ,ktorú si hodil, ma bude veľa stáť.Vieš o tom?Prečo si to urobil?"
"Pane, odpustite mi to!Nevedel som , čo mám urobiť!" prosil chlapec." Nik tu nechcel zastaviť svoje auto, aby nám pomohol!" Slzy mu stekali po tvári a ukázal smerom na prevrátený invalidný vozík.
"Tam je môj brat. Bez brzdenia išiel rýchlo, preletel cez krajnicu a prevalil sa.Nemám toľko sily, aby som ho zdviho, ba ani vozík.Mohli by ste mi pomôcť, dostať ho znovu do vozíka?Určite sa aj zranil a on je priťažký".
Hlboko pohnutý vykročil mladý jazdec k malému nešťastníkovi, posadil ho opäť do vozíka, vzal vreckovku, poutieral a popozeral jeho odreniny, aby videl, či sa nestalo nič vážnejšie.
"Veľká vďaka, ujo! Pán Boh vás za to požehnaj!" - povedal chlapec a potom sa zaprel do vozíka a tisol brata pomaly domov.
Mladý vodič nasadol späť do auta a ešte chvíľu sledoval, ako sa vozík s chapcami vzďaľoval.Teraz jazdil veľmi pomaly. Zničené dvere nedal nikdy opraviť.Nechal ich také, ako boli, aby si stále pripomenul, že životom nemožno preletieť tak, aby niekto musel vziať kus tehly, aby si ho vôbec niekto všimol.
(Prebraté z Rakúskeho časopisu Betendes Gottes Volk č. 2/2012, autor neuvedený)
