Navystrájajú, ale ich úprimné srdiečko je často nevyspytateľné.....

Stalo sa mi v nedeľu na svätej omši.Rada sedávam vpredu, lepšie sa sústredím a je tam teplejšie. Tentoraz bolo ľudí viac ako obvykle, mali sme návštevu z inej farnosti a sv. omša bola trochu slávnostnejšia. Bolo teda i viac ľudí a v laviciach sa bolo treba viac potisnúť. Vedľa mňa sa vtlačil mladý muž. Na prvý pohľad som si všimla, že je kombinovane postihnutý....navyše veľmi špinavý  a veru konvalinkami nevoňal....ale ľudia okolo Pána Ježiša tiež nechodili vyparádení a vymydlení.

Zhrozila som sa až vtedy, keď o chvíľu začal mládenec ukrutne kašľať, smrkať, kýchať a jedinou pomôckou, ktorý mal, bol vypadnutý lístok z niektorej z knižiek.....a ten žmolil, veru sa aj ťažko pozeralo v tú stranu a bolo vidno, že aj kňaza s asistenciou to ruší. Kašeľ prinútil veriacich veľmi pozorne počúvať každé slovo homílie.....Mne už hlavou vírila myšlienka, ako tomuto chudákovi podám ruku na znamenie pokoja....nepatrilo saa mi po omši vbehnúť do sakristie a pred všetkými sa začať umývať.... a iného umývaldla v kostole niet....

Odrazu počas modlitieb veriacich pred obetovaním malý, asi trojročný chlapček zobral moju kabelku. Myslela som, že bude hľadať sväté obrázky, knižku, ruženček....ale on usilovne hrabal. O ponúkané nemal záujem- to mala aj jeho mama. Po chvíli vytiahol dva plné, nenačaté balíčky hygienických vreckoviek , a položil ich pred mládenca s usmiatym : "Na!"

Blízke okolie pošklbávalo kútikmi úst, mladý pán sa poutieral , ba vošiel na chvíľu do sakristie a očistil sa. A malý? Ten žiaril od radosti.....

Čo povedať? Žiadna duchovná úvaha tu nebola, ak ste takú čakali. Iba myšlienka, že čo nám dospelým a starším často ujde, vedia bez zábran robiť maličkí.....a aj to podčiarkuje, prečo ich Ježiš mal tak veľmi rád.