"A ak teda Boh zaodieva do takej nádhery obyčajné poľné kvietky, ktoré dnes kvitnú a zajtra uschnú, nepostará sa tým skôr o vás? To mu tak málo dôverujete?"

Neviem, ako u vás, ale u nás na strednom Slovensku bol dnes nádherný deň. Poobede svietilo slnko tak úžasne, že som pomaly začal veriť, že už nastáva jar, že už nehrozia žiadne veľké mínusové teploty. :) Pri ceste domov zo školy, keďže moja cesta viedla cez banskobystrické námestie, som si len tak sadol na mariánsky stĺp a začal pozorovať tých mnohých ľudí, ktorí práve po námestí prechádzali. Rovno oproti mne svietilo stále dosť ostré Slnko, ktoré sa už-už chystalo zapadať. V tej chvíli som mal veľmi zvláštny pocit- pocit absolútnej slobody, milovania, výnimočnosti :) Čistý balzam pre dušu, po dňoch, ktoré boli plné len samých ťažkých chvíľ. 

V tejto chvíli netuším, či sa zajtra takáto chvíľa opäť zopakuje, alebo upadnem do bežného stereotypu, alebo ma čaká nejaká prekážka. Mám z toho mierne obavy, ale túžim...dôverovať. Len to.

Pred dvoma rokmi sa môj život nachádzal v dosť veľkej kríze. Pamätám si, že som často volával na Boha: "Dokedy ešte?". Hoci v neho verím odjakživa,v období dospievania a puberty som sa od neho dosť vzdialil. Áno, chodil som do kostola, občas som sa aj modlil, ale...bolo tam jedno veľké ALE. Môj Boh bol bohom strachu. Tým, ktorému buď hneď splníme všetky jeho rozkazy (áno, to som si myslel, že sú, všetky moje snahy o dokonalosť), alebo... Tak som sa rozhodol na toho Boha veľmi nemyslieť. Dalo by sa to nazvať "paktom o neútočení". Ja pôjdem s rodinou do kostola a ty mi dáš pokoj s tým, čo žijem. Nepovedal by som to vtedy tak nahlas..ale bolo to tak. No počas nasledujúcej Veľkej noci sa začali diať veci, o ktorých som ani nesníval :) Boh ma zachránil- raz a navždy, vstúpil do môjho srdca a už nikdy odtiaľ neodišiel.Pamätám si, že jedno z prvých slov, ktoré sme čítali na biblickej skupinke, ktorú som vtedy navštevoval, bolo práve toto..(Teraz ma napadol preň super názov - Balada o poľných vtákoch :) :) ). Proste o tom, že nemáme byť ustarostení. A tá zmienka o POĽNÝCH kvetoch a nebeských VTÁKOCH ma vždy najviac fascinovala. Veď keď si tak zoberiete, ako často padávame do zúfalstva a do beznádeje, že Boh nás vôbec nemiluje..A potom tú lásku hľadáme všade od jedla, cez telku a internet, až po prázdne reči s kamarátmi.Vtedy je veľmi dobré pozrieť na veci, ktoré v nás vzbudzujú obdiv a úžas z Krásy. Napríklad na hviezdy, lesy, hory, polia, alebo ľudí, ktorí nás inšpirujú k dobru...To všetko vzbudzuje obdiv, pretože tieto veci sú len odrazom krásy Božieho srdca. Je to ako s Mesiacom. Ak sa niekto trošku zaujímate o pozorovanie hviezd, možno viete, že Mesiac v splne je veľmi náročné pozorovať (cez ďalekohľad), pretože jeho svetlo je príliš silné a môžu z toho dokonca bolieť oči. Ale čo je Mesiac proti Slnku? Vôbec, ale vôbec nič. A tak je to aj s tou krásou okolo nás- aj tá je len slabý odraz niečoho oveľa väčšieho.

Krátko po mojom obrátení som prežíval snáď najšťastnejšie obdobie v živote, kedy padali všetky možné strachy, ktoré som v sebe nosil. No potom nastali problémy v našej rodine, pridali sa aj iné veci a šlo to dosť z kopca. Nasledovalo dosť ťažké obdobie, ktoré aj dlho trvalo. Teraz sa pomaly učím pomaly znovu dôverovať Bohu. Pretože jedna z mojich najhorších vlastností je to, že sa snažím mať všetky veci pod svojou kontrolou a keď to nevyjde, hneď sa vzdávam. Je to problém, s ktorým sa dosť borím. Ale viem, že Boh ma cez toto obdobie naučil byť viac ako dieťa. Viac dôverovať. Ako som napísl hore, najväčšou tužbou, ktorú v sebe nosím je, aby dôverovať. Viac :)

Možno sa aj Ty trápiš s nejakým problémom. Možno si už odovzdal svoj život Ježišovi, no možno je tu niečo, čo Ťa tlačí k zemi, k pocitom, že si nezaslúžiš Jeho lásku. Viem, nemôžem Ťa cez tento blog presvedčiť, že Ťa miluje. Láska je najmä záležitosťou srdca. Neboj sa však mu ho otvoriť. Znova a znova, každý deň :) On si cestu k tebe nájde. Pretože to chce. :)