Začnem netradične. Európa prežila vo svojich dejinách veľa krásnych chvíľ, ale aj nemálo bolestných. Bolestných vždy, keď sa predstavitelia štátov a rôznych politických strán rozhodli za každú cenu uspokojiť svoje rozmary. Vtedy sa Cirkev odvážila chrániť človeka, ktorému dal Boh jeho dôstojnosť tým, že ho stvoril na svoj obraz a podobu. Preto Cirkev, keďže sa priečila mocenským záujmom, musela byť umlčaná: človek už nemal mať ľudsko-božskú dôstojnosť, nemal byť slobodný a radostný, nemal mať čas myslieť a zabávať sa, mal byť iba anonymným členom ovládateľnej masy, mal pracovať alebo bojovať, no najmä závidieť a nenávidieť. Mal byť iba zviera.
Kresťanská Európa, ktorá trpela vo vojne a vyšla z nej, sa zotavovala a žiadala riešenie z Evanjelia. Z ruín sa ozvala veľká nádej a očakávanie voči Cirkvi: akoby ruky natiahnuté ku krížu, aby kríž vyzdvihol ľudí z atmosféry smrti, kríž ako jediná opora sklamaného a strateného človeka a rodín.
Títo ľudia, zradení, vykrvácaní, život ktorých bol hrozný vďaka hlúposti nemorálnej politiky, žiadali iné čo žili predtým: žiadali nový systém života, iné spolužitie, iný komunitný život prinášajúci radosť, a to s vôňou solidarity, jednoty a spoluzodpovednosti.
Toto veľké očakávanie nielen jednotlivcov, ale aj celých národov čakalo nie odvar evanjelia, evanjelium zmanipulované a prispôsobené osobným chúťkam (ako to bolo s komunizmom), ale evanjelium čisté a číre: evanjelium, ktoré by obnovilo sociálne zmýšľanie vďaka sviatostiam a Božiemu slovu, čakali ľudí, ktorí by priniesli do prirodzených povinností božský prvok. Ľudí ktorí by, inými slovami, svojou nevinnosťou v láske k blížnym prinášali lásku Boha. Lebo nevinnosť zjednocuje, kým hriech rozdeľuje.
I dnes sme v podobnej situácii. Európa akoby naťahovala ruky ku kresťanskému Bohu a prosila od neho o autentické príklady a autentické učenie ako žiť zjednotení v rozdielnostiach, ktoré nás zasypávajú. O čom inom ako o túžbe po Ježišovej ľudskosti vo vzťahoch, po citlivosti medzi susedmi, hovoria tragédie posledných dní: Nórsko alebo Devínska N. Ves? Akoby láska zbytočne klopala, ako vlny na útes, pri nohách egoizmu nadutých v duchu. A vyjadrujú to nielen slová, ale aj sochárske či výtvarné umenie, hudba či vedecké objavy. Akoby z každej strany bolo počuť: Príď, pane Ježišu!
My sme tu pri sr. Zdenke a s ňou. V tejto atmosfére máme pár dní, kedy si sami povieme: dosť už naháňania sa! Zastavím sa a venujem sa Bohu a mojim blízkym. Zdenka, čo my chceš dnes povedať?
Sr. Zdenka píše vo svojom Zápisníku:
Vernosť je spoľahlivým skúšobným kameňom pravej lásky. Ako málo duší je dokonale verných v maličkostiach! Ako málo je Boh na zemi milovaný! A viac než inokedy Ježiš túži po láske. A ako málo je sŕdc i medzi jeho vyvolenými, ktoré by sa oddali bez akejkoľvek výhrady nežnosti jeho nekonečnej lásky.
Otvoriť srdce svojmu Bohu ako priepasť a priať si, aby táto priepasť bola nekonečná, aby pohltila všetky plamene Božej lásky, ktoré väčšina ľudí odmieta. Tak veľmi rad by som zomrela strávená týmito plameňmi, a tak poskytla Bohu úľavu.
A toto je aj to, čo sme počuli v čítaniach: Boh nám ponúka pekné a dobré veci. No ľudia často odporujeme; Boh nám napr. vytvára dni „osláv a sviatkov“, no my ich často nepochopíme správne, ba sa nimi pohŕda.
Určite nie sme stvorení, aby sme žili banálne. Sme stvorení, aby sme sa tešili zo života, aby sme mali radosť a vedeli si ju v pokoji užiť. Len je tu jedna podmienka. Je vyjadrená v tomto úryvku z evanjelia: ľudia z Nazareta neprijímajú, že by Ježiš mohol byť veľkým prorokom, a preto ho redukujú na jednoduchého syna tesára.
Nesmieme si myslieť, že Ježiš je voči tejto spoločnosti bezmocný, že je na ňu krátky a nemá jej čo povedať. Ak náhodou sa takáto myšlienka objavuje v nás, tak je to vplyv tejto spoločnosti, ktorá chce Boha a Cirkev vylúčiť z verejného života. Tento „mŕtvolný chlad“ typický pre ľudí s týmto názorom, nesmie byť v nás. Sr. Zdenka sa s ním stretla zoči voči! A zaujala voči nemu jasné stanovisko:
V pokušení proti viere sa obrátim chrbtom k pokušeniu. Utekám k Ježišovi a hovorím mu, že som ochotná vyliať svoju krv do poslednej kvapky, len aby som dosvedčila, že existuje nebo (...) Ó, aká to slasť slúžiť Ježišovi v noci skúšky! Nemáme nič, iba tento krátky život na to, aby sme žili z viery.
Keď som prázdna, neschopná konať čnosti, ani sa modliť, snažím sa svojmu Ježišovi robiť radosť maličkosťami, ale vždy s úsmevom, láskavým slovom aj vtedy, keď sa mi práve chce mlčať. Často mu opakujem, ako ho milujem, a to aj vo chvíľach keď nemám na to príležitosť. Iba vtedy naozaj milujeme, ak seba samých celkom obetujeme.
Kto sa chce stat svätým, musí robiť to, čo je dokonalejšie, a pritom zabúdať na seba. Každá duša sa musí podľa svojej vôle rozhodnúť, či chce iba málo alebo mnoho urobiť pre Ježiša. Môže si voliť z obetí, ktoré Boh od nej žiada. Preto aj vtedy volám k Ježišovi: Nechcem byť svätou iba napoly, nebojím sa pre teba trpieť. Bojím sa len jednej veci – svojej vlastnej vôle. Vezmi si ju, lebo chcem všetko, čo Ty chceš.
„Chcem všetko, čo chceš ty“, povedala Zdenka.
Ježiš hovorí, že jeho bremeno je ľahké. Je ľahké a príjemné vďaka jeho láske, ale je stále bremenom. Je to ťarcha kríža, pod ktorým je život ako výstup na Kalváriu a pri ktorom niektorí plačú, niektorí sa uškŕňajú a väčšina je ľahostajná. Kristus je našim Šimonom z Cyrény. Ale diabol a s ním jeho posluhovači potrebujú, aby sme padli pod bremenom a už viac nevstali, aby sme nie zapreli Ježiša, ale aby sme boli voči nemu ľahostajní!
Čo máme vtedy robiť?
Obrátiť náš pohľad na oltár. Ako sr. Zdenka: uvedomiť si ako sa Kristus obetuje na našich oltároch. Tam prísť a prijať Božie telo a krv, nech Kristova krv koluje v našich žilách. Všade tam, kde prídeme, takto vnesieme božskosť, krásnu, citlivú, tichú, ale silnú lásku, svetlo, ktorým Zdenka žiarila aj vo väzení, v tom pekle neľudskosti. Podstata Boha bola v nej: mala lásku voči ľuďom, ktorých videla, a vniesla do nich lásku k Bohu, ktorého oni nevideli.
Týmto spôsobom sa jej osobnosť posilňovala až potiaľ, že mohla odolávať neustálym útokom nielen neviditeľného Antikrista, ale aj jeho viditeľným posluhovačom.
Dejiny, ktoré žijeme, sú posvätné. Je to ako liturgia, ako omša: pracovné povinnosti, spoločnosť a masy ľudí, ľahostajnosť, pohŕdanie, obchody a zábavy, električky a úrady, tvoria akoby katedrálu, v ktorej prinášame v obetu seba, naše telo a vylievame našu krv na odpustenie hriechov našich alebo iných. Týmto vnášame lásku. Na túto liturgiu sa pozerajú anjeli, sväté, blahoslavené, ale aj odsúdené duše. A účastníkmi tejto liturgie, tejto omše sme my všetci: bohatí i chudobní, zdraví i chorí, mladí i starí.
Aj keď pracujeme pri páse alebo v kancelárii, môžeme žiť tak ako sr. Zdenka. Je to krásny, hlboký život, odmenený od Boha pokojom a vyrovnanosťou. Karl Rahner povedal, že „3. tisícročie buď bude kresťanské, alebo už nebude vôbec. A keď bude, tak len vďaka mystikom.“
Teda dejiny sú v našich rukách. V akej miere bude naša odpoveď Božím slovám a Eucharistii, v takej miere bude Ježišov život kolovať v nás a medzi nami, a On tak bude viditeľný. A bude príťažlivý. Vtedy ponúkneme Ježiša ľudstvu nielen vo Svätom Písme a sviatostiach, ktoré strážime, ale najmä našim životom: sprítomníme tak Boha ako Darovanie sa, ako Lásku, ako Spoločenstvo. Ľudstvo nesmierne túži po tomto Bohu, túži po skutočnom Ježišovi, ale nevie ho nájsť: lebo často takýto Boh nie je v nás. Ľudstvo nájde Ježiša cez nás, v ktorých bude žiť Boh ako Dar, ako Láska, tak ako ho my nachádzame v bl. Zdenke.
Dať svetu Boha, ktorý žije v nás a medzi nami ako prameň nového života a nových vzťahov. Toto je odpoveď na iniciatívu Boha. Toto je dnes priorita pre Cirkev, ako to žiadal už pápež Ján Pavol II. a žiada aj terajší pápež Benedikt XVI.
Som presvedčený, že ľudstvu sa cnie po Ježišovi. Tak im ho dajme. Sr. Zdenka je nám príkladom. Ona o tom hovorí:
Iba jedno je potrebné robiť každý deň, ba aj každú noc tohoto života: milovať Ježiša, milovať ho zo všetkej sily i celým srdcom. A zachraňovať pre neho duše, aby ho milovali. Nie však to, aby som hriešnikom zaistila večné šťastie, ale aby som Ježišovi získala lásku týchto zachránených duší.
