Filozofický pohľad na vieru. 1. Ako mám obhájiť svoju vieru? 2. Komu ju mám obhájiť? 3. Čím ju mám obhájiť?

Ako (ne)komunikovať s ateistami?

(Filozofický pohľad na vieru)

Tento článok píšem pre laických kresťanov, ktorí sú neustále vyzývaní aby obránili a vysvetlili svoju vieru. Samozrejme, viera sa úplne vysvetliť nedá, ani len Boh sa (asi) nedá dokázať. Je však jasné, že viera nemôže protirečiť rozumu, pretože pravda pravde protirečiť nemôže. To znamená, že viera sa dá rozumovo obhájiť. Na takúto obranu však nepotrebujeme vedieť iba to, čím vieru obhájime ale aj to ako ju obhájime a komu má zmysel ju vôbec obhajovať.

To, čomu sa tu budem venovať teda bude:

1. Ako hovoriť o viere. (ako mám obhájiť svoju vieru?)

2. S kým hovoriť o viere (komu ju mám obhájiť?)

3. Čo hovoriť o viere (čím ju mám obhájiť?)

1. Ako (ne)hovoriť o viere
 

Venujme sa hneď prvému bodu. Akým spôsobom obhájiť vieru? Nejde len o to mať argumenty ale ide hlavne o to vedieť ich použiť. Nemyslím tým žiadne sofistické finty v argumentácií, myslím tým vedieť slušne a správne argumentovať. Mnoho ľudí je totiž takej povahy, že o istých veciach sa s nimi vravieť nedá. Takýto ľudia sú až príliš zahľadení do svojej pravdy, že nikdy si nepripustia prehru v argumentácií a snažia sa brániť svoj názor za každú cenu. Takémuto človeku nejde o pravé poznanie ale iba o dokázanie si svojho názoru bez ohľadu na pravdivosť, logickosť a slušnosť v komunikácií. Takto sa argumentovať nemá. Takáto (zlá) argumentácia sa nazýva nekorektná alebo eristická. 

Nekorektná argumentácia (teda tak ako sa nemá argumentovať) má mnoho podôb, ja sa zameriam iba na tie, ktoré súvisia s našou témou, teda s vierou.

Každá komunikácia má dve strany, napríklad dvoch ľudí, ktorí medzi sebou komunikujú. Ak je to komunikácia v ktorej majú títo dvaja opačné stanoviská, nastupuje argumentácia, kde každý z nich podáva argumenty, ktorými chce zdôvodniť svoj názor a presvedčiť toho druhého. Ak jeden z nich používa tieto znaky, argumentuje nesprávne (nekorektne):

1. Zameriavanie sa IBA na chyby a nedostastky, pričom sú často zveličené, prekrútené alebo vytrhnuté z kontextu. 

   Často je to však sprevádzané nevedomosťou (histórie, kresťanskej náuky, dobrých skutkov cirkvi alebo význame viery). Preto ateisti majú často „argumenty“ typu: „Cirkev len viedla vojny, upaľovala ľudí, vyberala peniaze...“
   
   Príčina takejto nekorektnej argumentácie je hlavne nevedomosť (nepoznanie základných dejín cirkvi alebo všeobecných dejín).
   (Otázka znie, prečo sa niekto púšťa do debaty a vyjadruje svoj názor o niečom, o čom nič nevie? - ak chcem o niečom argumentovať, musím o tom niečo vedieť.)
    

2. Nekorektný útok na osobu, ktorá zastáva opačný názor – urážky, podozrievanie, vysmievanie sa, čím chce u ľudí docieliť odmietnutie toho názoru tým, že odmietnu jeho zastávateľa. „Znič obhajcu, zničíš aj názor.“
   Príklad: „Pápež je fašista“, „Veriaci sú naivky“, „ty si fanatik“, "nevzdelanec"
   
   Takýto útok je bohužial mnohokrát vidieť aj zo strany veriacich.

    

3. Nekorektný útok na stanovisko - zosmiešňuje, osočuje alebo uráža protichodné stanovisko. Cieľom je taktiež vyvolať smiešnosť a absurdnosť opačného stanoviska a tým jeho nepravdivosť.
   Príklad: „cirkev je mafianska organizacia“ , „Islam je fanatické náboženstvo, ktoré túži po vojne“ „veriť v Boha je rozprávka pre malé deti“...

    

4. Vymýšľanie si faktov. Nie je to len vyberanie si vhodných faktov, ale doslova vymýšľanie si nepravdy aby sa spochybnilo alebo ukázalo v zlom svetle stanovisko oponenta.
   Príklad: "Kresťanstvo sa šírilo vojnami..."

   
    

Ako teda argumentovať správne - korektne?

1. Základom je mať vyjasnené pojmy na oboch stranách, aby nedochádzalo k nedorozumeniam. (Veľmi často sa stáva, že ateista nechápe pojmu "večný" a preto má tendenciu sa nelogicky pýtať ako vznikol Boh)

2. Veľmi potrebná vec je odosobniť oponenta od jeho názoru a tak isto aj seba samého od svojho názoru. Predíjdeme tým osobným sporom. 

3. Je potrebné si uvedomiť, že pravda môže byť skritizovaná a moja prehra v jednej argumentácií nemusí automaticky znamenať zničenie môjho stanoviska (možno iba ja nie som schopný to odargumentovať). S tým súvisí aj to, že kritika na môj názor môže dopomôcť k jeho napredovaniu - pretože si môžem objasniť nejaké nedostatky a doštudovať ich, domyslieť. Takto sa to stalo aj so samotnou teológiou. Teológia ako racionálna veda o Zjavení vznikala tak, že reagovala na kritiku zo strany pohanov, sektárov alebo židov. Teda kritika je dobrá aj na náboženstvo a slúži k napredovaniu a objasňovaniu náuk. Treba sa naučiť prijať krituku.

4. Asi najdôležitejšia vec je uvedomiť si, že argumentácia má viesť k spoločnému cieľu – poznaniu pravdy. 

Ak chceme argumentovať, tak jedine takto. Iná argumentácia nemá zmysel, pretože nikam nevedie iba k nárastu nenávisti na oboch stranách a to hlavne čo sa týka argumentácie medzi teistami a ateistami. Z osobnej skúsenosti viem, že debaty na tému „Boh“ alebo „cirkev“ poprípade „náboženstvá“ sú takmer vždy nekorektné (na internete 99%). Vedel by som dať odpoveď aj na otázku "prečo?" ale to teraz nie je dôležité (možno v inom blogu).

2. S kým (ne)má zmysel hovoriť o viere

Venujme sa teraz druhému bodu – s kým má teista komunikovať ohľadom viery?

Rozdelíme si ateistov do 3 skupín:

1. Ateisti s palicou - ateisti, ktorí nie sú schopní normálne (korektne) argumentovať, rozprávať sa na tému Boh. Majú všetky tie znaky nekorektnej argumentácie ktorú som opísal v prvej časti. To teda znamená, že ich argumentácia je často sprevádzaná osočovaním, vysmievaním sa, urážkami, prirovnávaním náboženstva k rozprávkam a v neposlednom rade nepoznaním, vymýšľaním a skresľovaním faktov. Toto všetko je tá ich palica, ktorou argumentujú. Prečo palica? Pretože ich argumenty sú vždy útoky. Ak sa s nimi dáte do reči, debata bude sprevádzaná (slovnými) útokmi palicou, pričom tieto útoky sú pre nich prvoradé, než to, čo im vravíte. Nechcú poznať pravdu, aj keď im dáte argumenty, oni ich nepríjmu. Ide im len o posilnenie svojho naivného presvedčenia formou nekorektnej argumentácie. Stručne povedané, sú to fanatici. Debata na tému viera, Boh, alebo cirkev je len stratou času. Im vieru obhajovať netreba, pretože naše obhajovanie je už dopredu odsúdené na bitku palicou. Najlepšie čo môžete urobiť je teda ignorácia. Najhoršie čo môžete urobiť je protiútok.

"Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás."

Z tohto vyplýva prvá vlastnosť ateistov - neslušnosť

2. Normálni ateisti - tým je všetko jedno, čo sa týka viery. Nehľadajú pravdu ale ani ju nikomu neberú. Snažia sa žiť liberálne. Kto chce nech verí, kto nie tak nie. Žijú tak, ako sú naučení žiť a príliš sa nad tým nezamýšľajú. Nevysmievajú sa, neurážajú. Keď sa s nimi budete baviť, nebudú vás a vašu vieru napádať ako ateisti s palicou. Majú viac vedomostí ohľadom týchto vecí a preto majú aj viac úcty pri debate o takýchto veciach.

Druhá vlastnosť ateistov - lenivosť (hľadať pravdu)

3. Hľadači. Chcú vedieť pravdu. Nepovedia takmer nič zlé na veriacich ani na cirkev a už vôbec nie Boha. Dokonca sú prípady, kedy takíto ateisti chvália a obdivujú cirkev (Thomas B. Macaluay). Ide o ateistov, ktorí poznajú a uznávajú argumenty veriacich, len jednoducho neveria. Samozrejme vedia podať aj dobrú kritiku, ktorú však vzdelaní teisti korektne prijímajú.

Tretia vlastnosť ateistov - neobdarovanosť darom viery.

Samozrejme všetci ateisti sa nedajú automaticky zaradiť do týchto skupín, niektorí sú z časti takí a z časti takí. Niektorí sú normálni ale sem-tam zoberú palicu. Taktiež treba povedať, že takto sa delia aj teisti (veriaci). Aj medzi veriacimi je kopu fanatikov, potom takých liberálnych ktorým je jedno či niekto verí alebo nie a je tu aj veľa hľadačov, ktorí síce veria ale chcú aj vedieť. Veľké plus je však v tom, že veriaci sa obohacujú o argumenty často na kázňach, prednáškach, cirkevných školách a tak ďalej. Preto fanatizmu je oveľaviac v ateizme než v teizme.

Z toho čo som napísal v tejto časti vyplýva, že s väčšinou ateistov sa neoplatí komunikovať (na internete skoro so žiadnym) – ale iba čo sa týka viery. Ich fanatizmus im nedovolí baviť sa na túto tému. Netreba ich však odsudzovať a ignorovať ich, to si nezaslúži žiadny človek. Kľudne sa s nimi môžeme baviť o iných témach - o tom, čo máme spoločné :)

3. Čím obhájiť vieru

Niekoľko argumentov, ktoré by mali slúžiť na obhajobu (nie šírenie!) viery. Zameriam sa len na existenciu Boha. Iné otázky, napríklad prečo kresťanstvo, prečo cirkev atď možno neskôr.

Je možné dokázať existenciu Boha?

Vedecky ju nevieme dokázať. Mnoho filozofov, napríklad Kant, tvrdilo, že existencia Boha sa nedá ani dokázať ani vyvrátiť, pretože Boh presahuje naše zmysly. Takýto názor je všeobecne uznávaný.
Prečo potom veriť, že Boh existuje?
 

1. Osobná skúsenosť. Vraj Boha nikto nikdy nevidel, to je však pravda len zčasti. V písme je napísané, že Boha nikto nikdy nevidel priamo (do tváre). Pretože podľa Biblie, kto uzrie Boha priamo – zomrie. Ale taktiež vieme, že Mojžiš Boha videl od zadu, teda nepriamo a okrem neho aj veľa iných ľudí z celej histórie. Takáto skúsenosť s Bohom sa nazýva mystický zážitok alebo náboženská skúsenosť. Na túto skúsenosť je aj psychológia prikrátka. Máme o takýchto zážitkoch záznamy – napríklad existuje celá encyklopédia mystiky. Boh sa teda dá nazerať, nedá sa len vidieť v celej svojej sile (priamo). Často ak človek zažije takýto zážitok, nevie ho slovami opísať. Takémuto človeku je potom jasné, že Boh existuje, nemôže to však nijako našimi ľudskými slovami uchopiť a opísať a kedže to nie je definované, nemôže to byť považované za všeobecný dôkaz.

2. Boh sa zjavil. Boh nielenže sa dá nahliadať ale aj sám sa nám v dejinách zjavil. Vieme, že Ježiš robil zázraky a pred ním ešte kopa prorokov. O tom, že Boh, Ježiš alebo nejaký prorok urobil toto a tamto sa písalo veľa v minulosti. Celý Židovský národ žil len vo viere a z viery v Boha, ktorý sa o nich staral. Príchod Ježiša nazaretského, jeho obrovská múdrosť a láska, nevysvetliteľný rozmach kresťanstva. Všetko to poukazuje na to, že ten Boh tu naozaj je a je to jeho dielo – že on sám sa zjavil. Toto Zjavenie máme zachytené v najkrajšej, najčítanejšej a najprekladanejšej knihe na svete - vo sv. Písme. 

Samozrejme, my môžeme teraz s odstupom času spochybniť tieto správy, nakoľko už nežijeme v tej atmosfére. Podobne však môžeme narábať s hocijakými historickými faktami. Nikto z nás nevidel potopený Titanic a predsa všetci veríme, že tam leží na dne oceánu. Veríme tomu, pretože to niektorí ľudia zažili, hovorili o tom, písali o tom a teraz sa tam môžeme ísť pozrieť a uvidieť to. Tak isto je to však aj s vierou v Boha. Boh sa zjavil a hovorilo sa o tom, písalo sa o tom a keď niekto chce, môže ho vidieť, prežívať.

4. Veriť je prirodzené -  má tendencie vytvárať si božstvá – smerovať k Bohu. Ako to povedal raz jeden filozof – človek je tvor náboženský. Preto vidíme od počiatku ľudstva, kdekoľvek bol nejaký malinký kmeň, väčšie mesto alebo obrovský národ – vždy mali nejaké náboženstvo. To neznamená, že bohov je veľa, ani to, že Boh existuje, znamená to iba to, že ľudia sú od prirodzenosti náboženskí a tiahne ich to k duchovnej sfére.

5. Je to šťastnejšie - Michael E. Nielsen urobil prieskum, podľa ktorého sú nábožensky založení ľudia šťastnejší než ateisti :) Je to tiež taký malinký argument ;)

6. Je to rozumnejšie. - Je jasné, že ak je človeku niečo prirodzené, samo sa mu to zjavilo v histórií, mnoho ľudí to zakúšalo a prináša mu to šťastnejší pohľad na svet, že je rozumnejšie veriť v niečo takéto. Ako povedal Blaise Pascal, vierou v Boha nič nestratíme ale môžeme iba získať.

7. Je to morálnejšie. Z filozofie vieme, že na ateizme sa len ťažko postaví etický systém, ktorý keď sa aj náhodou postaví nebude mať takú váhu ako teistické systémy.
Keď v novoveku začal vznikať ateizmus, mnoho filozofov si hneď uvedomilo jednu vec a začali sa pýtať. Ak Boh neexistuje, podľa čoho budeme žiť mravne? Kto nám povie, ktoré konanie je správne a ktoré nesprávne? Bude to naše svedomie? Ale veď naše svedomie je subjektívne a je formované výchovou. Podľa môjho svedomia môže byť dobro niečo iné, než podľa svedomia iného človeka. Sú aj dnes predsa ľudia, ktorí majú čisté svedomie keď páchajú z nášho pohľadu zlo. Ani Hitlera netrápilo svedomie, on si myslel, že koná správnu vec.  Ak by sme sa mali riadiť iba svedomím, tak je tu chaos.

Druhý nápad je vytvoriť si pravidlá, čo je dobré a čo zlé. Podľa nich sa budeme všetci riadiť, kto nie, pôjde do väzenia. Ale toto predsa nie je morálka ale len zákony. Jediný dôvod prečo nezabiť iného človeka je ten, že za to hrozí väzenie. Okrem toho, ak spoločnosť vyhlási potraty za dobré, tak budú dobré? Aj homosexualita, nosenie zbraní, o pár rokov pedofília? Ak spoločnosť (ako napríklad staroveký Rím) bude považovať za dobré vyhadzovať choré novonarodené deti, tak to bude dobré? Základná otázka teda znie, podľa čoho vytvoríme tie pravidlá?

Otázka morálky bola pre ateizmus od začiatku tŕňom v oku. Už Berkeley povedal, že každý slušný človek je veriaci človek. Tým mal na mysli to, že ak prestaneme veriť v Boha, spravíme Boha sami zo seba a sami si budeme určovať, čo je dobré a čo zlé. Preto mnoho ľudí teraz považuje potraty, eutanázie, homosexualitu, rozvody za dobré veci. Lenže práve tento subjektivizmus je príčinou úpadku morálky, pretože každý sa chce správať podľa seba a nikto nechce sám seba zaprieť pre vyšší princíp, pretože v ateizme vyšší princíp neexistuje. A napokon, akú hodnotu dá ateizmus človeku? Ak ateista bude uvažovať tak, že: "Človek, to je iba kopa bielkovín, ktorá náhodne vznikla vo vesmíre a jediný zmysel jeho života je aby udržiaval ľudský rod." - akú hodnotu má človek v takomto zmýšlaní? Z takéhoto hľadiska človek nemá žiadnu hodnotu.  

J.J.Rousseau si v diele Nova Heloisa položil otázku: Ako je možné, aby bol neveriaci človek slušným človekom? Táto otázka je dodnes nevyriešená.
 

Úplne to zaklincoval Kant, ktorý povedal, že existencia Boha sa rozumom dokázať nedá, nedá sa však ani vyvrátiť. Máme však aj morálku a tá nás k Bohu vedie.