Určite ste už vystúpili na nejakú horu či kopec. Poznáte námahu spojenú s výstupom. Pot sa vám leje chrbátom, pridá sa horúčava alebo dážď, fučíte ako slon, sily ubúdajú, únava sa stupňuje...

S týmito pocitmi som sa do minulého leta stretávala iba málokedy. Potom to prišlo. Po dlhodobom pozývaní od mojej kamarátky som podľahla. Stačilo ísť raz. Potom ďalší a ďalší. Pri jedej z tatranských túr mi zarezonovalo pár myšlienok. Rozhovorom sa rozvinuli. Veľa slov netreba. Krásu treba dobíjať. Čím je človek vyššie v horách, tým viac krásy vidí. Samozrejme, bez námahy to nejde. Vyššie spomenuté slová únavy, potu a špiny však za to stoja. A nie je to iba o tej námahe. Je to aj o podpore - fyzickej a psychickej, zo strany priateľov. Dnešná doba je instantná, všetko chceme rýchlo, bez námahy, čakania a hlavne lacno. Pravá krása sa však nedá získať rýchlo a "za babku". Môžeš sa vyviezť lanovkou, ale unikne ti príliš veľa krásy. A nie je to iba o tej tatranskej kráse, ale hlavne o kráse Boha a človeka.

Ak nevieš o čom hovorím, skús si v sobotu či nedeľu privstať a po rannej svätej omši "vybehni hore".