Máte príbehy, ku ktorým tak akosi vždy musíte pripojiť dovetok "to sa môže stať iba mne"? Mne sa dnes stal jeden taký a povedala som si, že nech, zverejním, nech sa zasmejete spolu so mnou.
Asi o jedenástej mi zavolala kmotrička Dominika, či mám od nich kľúč, lebo sa vymkli bez tých svojich. A keďže mi ho naposledy stihli vrátiť, mala som. A tak som už vedela, že si idú poň, rýchlo som si prezliekla domáci odev za nohavice súce do sveta a obula boty, že im ich vybehnem odniesť. Na poslednú chvíľu som ešte schytila bundu, lebo som nemala svoju najkrajšiu košeľu oblečenú, a pome ho do výťahu. Kľúčik som odovzdala, rozlúčili sme sa... a zrazu som si uvedomila... že moje kľúče ostali doma. Tam, za tými zabuchnutými dverami, spolu s mojím mobilom, zapnutou telkou a notebookom a pripravenou desiatou rovno na stole.
Šla som pomôcť človeku, ktorý sa vymkol a vymkla som sa ja. Taký je život. V prvej chvíli ma pochytili nervy na nespravodlivosť celého sveta a vesmíru, v druhej chvíli som bola vďačná, že keď už som nesiahla po mobile a po kľúčoch, schytila som aspoň tú bundu a neobula som si len mamine šľapky. Alebo že som si zrovna na šporáku neprihrievala brokolicovú polievku. Najbližšie tri a pol hodiny som strávila u babky, ktorá napriek všetkým mojim nádejám od nás nemala kľúče, o druhej som od babky zavolala mame a potom som ju šla počkať na zástavku :). Toľko k dnešnému príbehu.
Ako som kráčala mestom, trochu uzimená, lebo som si vzala iba tenkú bundu a nie zimnú, uvedomila som si, že tento pocit poznám. Ten pocit, že urobíte niečo pre druhých a vám sa akoby neujde z toho dobrého koláča. Že sa tak veľa staráte o to, aby sa všetci okolo vás mali dobre, až sa ocitnete na ulici v nie dosť teplej vetrovke, lebo ste proste v určitej chvíli viac mysleli na dobro iných (ako ja som chcela ušetriť Domi cestu hore dole výťahom s dvomi deťmi), a skrátka ste nestihli myslieť na svoje vlastné.
Mamy sa takto cítia veľmi často. Ja síce skutočnou mamou vlastných detí ešte nie som, ale napriek tomu - v týchto pocitoch a v tejto skúsenosti som doma. Ani dnes mi nebolo ľúto, že som sa rozhodla urobiť tých pár krokov naviac, ktoré možno odo mňa vlastne nikto nežiadal. A že som za to tak trochu "zaplatila"? Nevadí. Takáto vec nie je nikoho vina, proste sa iba stane. A otázkou ostáva len to, ako na to zareagujete. Aj ja som si vyberala medzi tým, či budem mať nervy a pokazený deň, alebo skrze túto vec dovolím Bohu hovoriť s mojím duchom a nechám sa ním povzbudiť a premeniť.
Povedal mi, že má veľmi rád, keď nás láska ženie na miesta, kde prestávame myslieť na seba a prioritou sa stáva ten, komu slúžime a na kom nám záleží. Aj keď je cenou toho, že budete na tri a pol hodiny tak trochu bezdomovcom. Boh miluje ochotných darcov. A viem, že miluje darcov, ktorí sú ochotní dávať aj vtedy, keď nepríde nijaký revanš, alebo dokonca utrpia škodu. Dávať z nadbytku je oveľa ľahšie, ako dávať vtedy, keď ti pre tvoj dar bude niečo chýbať.
Lebo ako padá dážď a sneh z neba a nevráti sa ta, ale zavlaží zem, zúrodní ju a dá jej vyklíčiť, vydá semeno na siatie a chlieb na jedenie, tak sa stane s mojím slovom, ktoré mi vyjde z úst. Nevráti sa ku mne naprázdno, pretože urobí to, čo som si želal, a dosiahne to, kvôli čomu som ho poslal. (Izaiáš 55, 10-11)
Aj Boh necháva dážď a sneh padať - aj na miesta, kde niečo vyrásť môže, aj na miesta, kde takáto šanca prakticky neexistuje - a nič z toho, čo dá, sa nevráti naprázdno. Tak ani nijaké dobro, ktoré urobíme druhým (hoci aj zdanlivo v náš neprospech), sa nikdy nestratí. Ozvenou lásky je totiž vždy Láska. To, čo dávaš a to, čo robíš s láskou pre druhých v nebi nie je prehliadané. Naopak. A to, či sa odmena objaví už tu a teraz vôbec nie je dôležité. Môžeme veriť a očakávať, že to, čo sme svojou láskou v životoch ľudí zavlažili, aj vyklíči a nakoniec prinesie úrodu. Bez výnimiek.