Ako mi kniha Robiť ťažké veci mení život.

Ako mi knižka Robiť ťažké veci mení život.

Minulý týždeň som začala čítať knihu Robiť ťažké veci. Tá kniha je dobre napísaná, ľahko sa číta. Má kvalitný obsah a skvelý nápad. Ale to nie je všetko. Tá kniha mi nedá pokoj. Nedovolí mi ignorovať veci, ktoré som si predtým vedela nevšímať a úplne zmenila môj spôsob rozhodovania. Už sa viac neviem k veciam postaviť tak ľahostajne a nevšímavo, ako predtým. Po prvých 4 kapitolách som zistila, že som sa veľmi ľahostajne stavala aj k veciam, na ktoré Boh poukazoval, že nie sú v mojom živote úplne správne a niečo by s nimi bolo treba spraviť. S hrôzou som si spočítala, o koľkých veciach viem, že by bolo oveľa lepšie ich začať riešiť alebo robiť celkom inak. Sú ich desiatky a viem o nich mnohokrát rok a viac.

Dosť zlé, čo poviete?

Pocítila som, že dostávam opäť na výber. Môžem sa rozhodnúť byť zbabelcom, ktorým novým veciam a príležitostiam povie nie, pretože má pocit, že to nie je Božia vôľa (to je taká obľúbená kresťanská výhovorka "ja to tak nevnímam"), alebo mudrcom, ktorý vie, čo by bolo treba urobiť, dokonca vie aj ako, ale je tak strašne lenivý, že je mu to jedno, alebo byť "rebelucionárom", ktorý možno ani nevie, čo presne má urobiť, aby veci boli inak, ale túžba rásť mu nedovolí ostať na mieste. Volanie opustiť zónu komfortu a rozšíriť ju o úplne nové veci ma nadchlo ešte z prvého počutia. Samozrejme som ale mala predstavu, že sa to bude diať pod mojou kontrolou a ja si budem vyberať, ktorým smerom áno, ktorým nie.

Boh ale robí veci inak. A dnes aj ja sama vidím, že vyberať si by stále znamenalo ostávať vo svojej komfortnej zóne, lenivosti, pohodlíčku a bezpečí. Byť rebelucionárom neznamená nemať strach. Neznamená to ani tváriť sa, že nemám strach. Znamená to priniesť pred Boha, ktorý je väčší, ako všetok strach, celú pravdu o sebe, a vo svojich výpočtoch o možnom úspechu počítať s Ním. Jemu nič nie je nemožné. Čo ak sa niečo nepodarí? Na o  čo. To predsa nie je koniec sveta...

Čo konkrétne sa stalo? Tých vecí je hneď niekoľko. Niektoré banality, inak veci ovplyvňujúce široké oblasti môjho života. Budem konkrétna.

1. MP3 player. Môj miláčik :). Ťažko mi bolo predstaviť si čo i len deň bez neho. Pochopila som však, že keď ho požičiam a dám k dispozícii mojej kamoške Dorke, môže to byť pre ňu požehnaním a pre mňa vyslobodením zo stereotypu komfortu zapchatých uší. Má ho doma, jeden, či dva mesiace a ja nepátram, nakoľko efektívne. Žijem po novom a teším sa, že mám uši viac otvorené pre ľudí, ktorých stretám a v hlave viac priestoru počúvať Boha. Už si nevytváram dojem modlitby tým, že počúvam kresťanskú hudbu. Musím do modlitby ísť naozaj.

2. Notebook. Môj Kamilko. Verný spoločník. Skoro by som povedala, že staré dobré "Pes, najlepší priateľ človeka", by bolo potrebné trochu prehodnotiť a inovovať, novelizovať. V práci som na nete 8 hodín. Pracovne, ale mám prístup aj k v svojmu mailu. Takmer všetko môžem vybaviť počas tohto času. Napriek tomu som denne po príchode domov zapínala notebook, ako svojho stáleho spoločníka. Nech som robila čokoľvek, preventívne som bola online, veď čo keby... nemusím asi hovoriť o tom, koľkokrát som nakoniec nerobila nič, lebo veď online veci sú také zaujímavé. Zabitý čas. Škoda ho. Odpovedať na každý mail do desiatich minút nie je to najdôležitejšie v živote. Okrem toho - ešte stále mám mobil, keby niečo :).
Už popoludní notebook zapínam len sporadicky a iba keď naozaj nerobím nič iné.

3. Slovo v Obyciach. Mám skúsenosť s hovorením k ľuďom na modlitebných stretnutiach, duchovných obnovách a podobne. Doteraz to však vždy boli "domáci", moji priatelia, ľudia, ktorí ma majú radi, aj keď nie som stopercentná. Ponuka prísť do Obýc a prihovoriť sa k ľuďom tam prefúkla zákutia mojej nesebavedomej duše :). Ale už sa tam teším. Viem, že Boh je mojou istotou, a že jeho túžba prehovoriť je mojím bezpečím. Ja budem len načúvať a pozerať na Neho.

4. Chvály v Novej Dubnici. Tradičná organizačná zostava, ktorej súčasťou nie som až tak aktívne, v decembri nemôže zabezpečiť otvorené chvály. Ale my sme sa dohodli, že je našou prioritou, aby toto podujatie bolo každý mesiac. Spočiatku sa mi zdalo nemožné, že by sme to zvládli bez nich. Veľa z tých "vybavovacích" vecí je mi totiž nepríjemných. Naviac - toto je veľká ťažká vec - potrebujem team, spolupracovníkov. Ideme to skúsiť. Zatiaľ mám jedného. Neviem, či sa nám to podarí, alebo nie. Ale som šťastná, že som to nevzdala skôr, než by som sa vôbec pokúsila.

5. Zmena pracovnej pozície. Toto je najťažšia ťažká vec. Mám tu v práci svoje pokojné kancelárske miesto. Dokonale vybudovaný systém, istotu a bezpečie. Nič ma neprekvapí, nie je vec, ktorú by som nevedela vyriešiť. Skôr mnohí hľadajú pomoc u mňa. Tvrdo som makala, aby som si vytvorila taký systém práce, ktorý bude funkčný, overiteľný, proste na istotu. Minimalizovanie chýb a ľudského faktora. Ráno prichádzate do práce s pohodou, poobede tak podobne odchádzate. Toto všetko už od 1.1. nebude môj piesoček.

Zmena, ktorá ma čaká, vyžaduje veľa mojej investície a ochoty prekročiť svoj tieň, robiť viac za málo peňazí, učiť sa a robiť veci, ktoré považujem dnes za pre mňa veľmi nepohodlné (telefonovanie v cudzích jazykoch, vybavovanie klientov), dokonca zastupovanie spoločnosti na výstavách. Bojím sa a riadne. Ale viem, že si vyberám - chcem byť zbabelec, mudrc, alebo rebelucionár?

Dokážem sa na vec pozrieť tak, že môžem byť najlepším a najefektívnejším pracovníkom marketingu v našej firme? Že Boh ma volá robiť veci naplno a nezaváhať v dôvere voči nemu, že doplní všetky moje slabé miesta svojou silou a požehnaním? Lebo odhodlať sa robiť ťažké veci pre mňa vlastne znamená uveriť Bohu nielen vo svojich slovách, ale aj v mojich konkrétnych rozhodnutiach a skutkoch, ktoré z nich vyplynú.