Dávid sa naučil nepozerať sa na Boha skrze svoje problémy, vždy sa mu podarilo vtiahnuť Boha do priestoru medzi ním a jeho problémami. Vždy sa na ne pozeral skrze Boha.

Dávida v Biblii nespoznáte v prvom rade ako kráľa. Stretnete ho ako mladíka, jedného z bratov, na ktorého zabudli aj pri natoľko významnej chvíli, ako bola návšteva proroka Samuela. Stretnete ho ako chlapca so zmyslom pre duchovnú romantiku, verše a piesne a citaru. Stretnete ho aj ako mladého hrdinu, čo vlastnými rukami premohol medveďa i leva. So samozrejmosťou chránil svoje ovce, za ktoré bol zodpovedný. Riskoval kvôli nim život. Preukazoval zodpovednosť v každodenných veciach. A poslúchal svojho otca, hoci sa k nemu otec priznal až na druhýkrát - keď sa Samuel spýtal, či náhodou predsa len nezabudli ešte niektorého zo synov...

Dávid bol za kráľa pomazaný veľmi skoro a stal sa kráľom veľmi neskoro. Často, keď dnes čítame príbehy o ňom, zabúdame na to, že tento muž medzitým prežil mnoho chvíľ, v ktorých nepremýšľal v štýle "A čo, ešte chvíľu vydržím a potom už budem úspešným a veľkým kráľom." Čítame v kontexte víťazstva, ale Dávid prežíval mnohé roky v atmosfére úplne ľudskej tmy, neistoty, zúfalstva a neustáleho strachu o život. Veľmi dlho nič v jeho živote nesvedčilo o proroctve a pomazaní, ktoré dostal ako chlapec. Nič v jeho živote roky nehovorilo o tom, že je kráľom. Okrem Dávidovho srdca.

Skôr asi prežíval chvíle plné otázok: Čo ak ma chytia dnes večer? Čo ak toto je posledný deň môjho života? Čo ak dnes skapem od hladu alebo zimy? Prečo musím žiť v tejto jaskyni? Prečo sa musím skrývať? ... a predsa uprostred toho všetkého ... keď bol zarmútený, plakal pred Bohom a volal k nemu o pomoc, priznával pred ním svoj strach, chvenie, obavy, úzkosť ... bol hrdinom v tom, že sa netváril ako hrdina. Čokoľvek ním lomcovalo, prinášal to pred svojho Boha.

"Na čo ma Samuel pomazal? Odvtedy sa všetko len kazí, rúca... už mi neostalo vôbec nič..." Takto by som asi uvažovala ja :). A ani by mi nebolo treba, aby sa ma snažil zabiť kráľ Saul - najmocnejší muž v krajine. Nemusela by som byť vyhnancom vo vlastnej krajine, bez rodiny, bez priateľov, bez pomoci, v samote. Bez nádeje na budúcnosť - akúkoľvek.

Prečo je Dávid výnimočný? Dávid sa naučil nepozerať sa na Boha skrze svoje problémy, vždy sa mu podarilo vtiahnuť Boha do priestoru medzi ním a jeho problémami. Vždy sa na ne pozeral skrze Boha. Vedel, že zdrojom jeho trápení, bolestí a strachu nie je Boh, v tomto mal Dávid úplne jasno. Ešte aj žalm, v ktorom v zúfalstve volá "Bože, prečo si ma opustil?" končí chválou... Uprostred všetkého, stále Ho videl a uctieval.

Dávid je muž, ktorý robil rozhodnutia. Dnes často okolo seba počujeme: "Budem robiť iba to, čo sa mi chce. Vtedy je to autentické. Ak by som robil niečo, na čo práve nemám chuť, bolo by to pokrytecké." Bill Johnson povedal minulú nedeľu: "Pokrytcom si, keď uctievaš iba vtedy, keď máš na uctievanie chuť. Boh je hodný uctievania v každom okamihu." Dávid bol takýmto mužom.

Vo väzení vznikol žalm, v ktorom hovorí: "Zvelebovať budem Hospodina v každom čase, ústami ho budem ustavične chváliť.Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Hospodin!" (Žalm 34) A nie, nemyslel to ironicky. Práve naopak. A práve preto je Dávid pre mňa inšpiráciou.

Nikdy nevyhľadával skratky, neočakával instantné výsledky a nikdy nesiahol na Pánovho pomazaného, hoci mu Boh dovolil urobiť so Saulom, jeho úhlavným nepriateľom a prenasledovateľom, čokoľvek bude chcieť, inak povedané, vydal mu ho do rúk. Dávid si zvolil odpustenie. Aj keď znamenalo, že to možno zničí jeho samého. Aj preto je pre mňa Dávid mužom podľa Božieho srdca.