Ksichtíky a svojské vysvetlenia. Vitajte vo vzťahu s Bohom :).

Dnes v modlitbe ma Otec vzal na zaujímavé miesto. 

Vzal si ma bokom, položil mi ruku na plece a skonštatoval: "Ukážem ti, ako ťa vidím, dobre?"

Hm, pocit úzkosti a obavy? Hneď som si predstavila namaľovaný dokonalý portrét mojej osoby, na ktorom na prvý pohľad uvidím všetko to, čo by som mala mať a nemám alebo nemala mať a mám. V horšom prípade som si predstavila, že ma postaví pred zrkadlo a nechá má hádať samu, čo by malo byť inak, než je...

Videla som, že neďaleko stojí Ježiš a podopiera sa o v papieri zabalenú vec, ktorá zdiaľky vyzerala ako obraz. Ale vlastne to kľudne mohlo byť aj to zrkadlo, tvar by zodpovedal jednému i druhému.

Viete, aký je to pocit, keď stojíte pred chvíľou, v ktorej treba takpovediac, čeliť pravde o sebe a pozrieť sa jej do očí? Čo vám táto predstava prináša? Prinesie vám obavu a strach, že sa blíži odhalenie všetkých vašich nedokonalostí, chýb a zlyhaní? Alebo vás to nevyvedie z pokoja, pretože viete, kým ste sa stali v Kristovi, viete ako vás vníma váš Otec a ako vás vidí?

Ja som kráčala smerom k Ježišovi s pohľadom zapichnutým do zeme, s obavou zdvihnúť zrak jeho smerom. Nemala som chuť pozrieť sa takej pravde do očí. Nakoniec to nevydržal on. Vyzval ma zdvihnúť zrak.

Stál tam a držal odbalené to, čo pôvodne mal byť obraz alebo zrkadlo. Už je asi jasné, že sa moje očakávania nenaplnili.

Stála som tvárou v tvár Ježišovi, ktorý na mňa robil neskutočne smiešnu grimasu cez dokonale priesvitné sklo...

Tak takto ma vidí môj Otec.... WOW! A kľudne si pri tom zo mňa urobí srandu :).

Viete, jeden z mužov, ktorí ma inšpirujú v živote, Bill Johnson, hovorí: "Nemôžem si dovoliť pozerať sa na seba inak, než sa na mňa díva môj Otec." Amen, ani ja si to nemôžem dovoliť. Ani ty.