Možno nás chlad a tma trýznia, ale toto už nie je zima. Zamrznuté utrpenie storočí sa láme, praská, dáva do pohybu. Burácanie je burácaním lavín, odmäku a povodní, začínajúcej jari...

Poznáte to...

ten pocit

Nepatrím nikam, som obyčajný, napriek pár chvíľam sa cítim... strateno....

Bolo neskoro večer a ja som opäť čítala tie isté riadky. Ešte raz napíšem kamarátke a tá mi stále nedala jasnú odpoveď. Mám ťažké dni, nestíham do školy, dvojtýždňové behačky po doktoroch a nevydarený výlet snov... padajúce vzťahy...  útlm v modlitbách... a stále tá istá otázka...mám na to? Veď som... kto som? Dívam sa na ľudí okolo seba a stále si hovorím, že toto nedokážem. Dostanem šancu, dostanem možnosti a ja...zrazu strácam odvahu urobiť krok po ktorom tak túžim. Pretože to môže byť veľmi dlhá púť. A ja ...ja vidím len piesok ... Vypnem počítač a pomaly kráčam k posteli. Zrazu mi zazvoní mobil- kamarátka mi vraví aby som sa otočila a rýchlo bežala prečítať tie isté riadky. No tento raz prejsť aj nižšie a kliknúť.

„Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo“...

Nie Pane ja som priveľmi a primálo.

„Pozdvihni oči vôkol a pozri“ ...

„Miesto toho, aby si bola opustená, nenávidená a nikým nenavštívená...

Nie Pane, ono sa to stále opakuje, ako to vôbec môžeš so mnou vydržať? Som taká nestála...

„Spoznáš, že ja som tvoj spasiteľ“... tvoj Boh, Boh...Otec...tvoj priateľ a vykupiteľ...počuješ ma? Som tu...

„Slnko ti nebude viac svetlom vo dne ani mesiac so svojím jasom ti nebude svietiť v noci“ Ja budem tvojim jasom...

Nie Otče, vždy zhasne sa  môj plamienok ako ...zápalka v malom vánku, taká slabá....

„Tvoje slnko už nezapadne a z tvojho mesiaca nebude ubúdať“ Ja budem ti svetlom naveky....

...

„Dielo mojich rúk... z nepatrného...z malého... urobím veľké...“

Pane, sú lepší, na všetko... ako môžem splniť to po čom túžim, keď okolo mňa je toľko ľudí, toľko nenávisti a už neviem čomu veriť a čo ak nedokážem ani len viesť to čo si mi dal a ....

DOSŤ

"Duch Pána , je nado mnou, lebo ma Hospodin pomazal, poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, obviazať rany tým, čo majú skrúšené srdce, zvestovať slobodu zajatcom a väzneným prepustenie... potešenie zarmúteným ...radosť... slávnostné rúcho namiesto sklesnutého ducha..."

A zrazu akoby som cítila znova otázku, Pane patrím tam aj ja? A On mi namiesto všetkého hovorí, áno hovorí, že stačí robiť to, čo milujeme, po čom túžime, čo je krajšie ako darovať lásku, čo je krajšie ako povedať áno výzvam zariskovať a žiť v neskutočnej radosti? Ráno vstať skoro a meniť rutinu na životný štýl chvály? Rozdávať úsmev a pomoc. Byť s Ním vždy. A v najťažších skúškach spoznáme jeho tvár obrovskej a neprekonateľnej lásky ... ale na všetko to potrebuje rozhodnutie odo mňa, od teba... Práve teraz. Keď zmením seba, zmením kúsok sveta.

„Vybudujú staré ruiny, postavia zrúcaniny predkov, obnovia spustošené mesta, zrúcaniny mnohých pokolení.“

Končí sa piatok a ja som zažila nádherný čas a stále akoby ...chcem viac... 

Prídu dievčatá a spýtajú sa či sa nechceme pomodliť. V tom momente ako začne modlitba ja prežívam niečo neskutočné, ach Pane, ako som na teba mohla, čo len na chvíľočku zabudnúť? Trasiem sa, všetko padá a už sa vôbec necítim zle a cítim nádej ...

Nemôžem spať a celú noc nad tým premýšľam.

Na druhý deň, keď počas kázne dostaneme svietiace tyčinky...keď všetci čakajú na ten moment rozsvietenia... ja zrazu vidím seba ako vstupujem z tmy, z tieňa o ktorom som si myslela, že je dostatočné pre mňa.  Niekoho o kom som si myslela, že by mal zahodiť túžby a radosť, pretože na to nemá. A vidím seba ako kráčam a okolo mňa sa rozžaruje nádherné svetlo, som neho plná . On je vo mne a ja v ňom. Pane, ach ako veľmi chcem šíriť tvoje svetlo. Zrazu pripadám si ako tvoja dcéra. Koľko času som zanechala... koľko prázdnych fráz a skrývania. Zrazu som oblečená do šiat tvojho mena. Chcem tancovať a vykričať do celého sveta, že On je môj Otec. Chcem zatriasť s ľuďmi, ktorých stretnem, objať ich a povedať im že ako málo stačí... A zabúdam na slová o počiatočnej radosti a hovorím si , že takto to už nebude. Už nechcem sa báť toho, čo príde zajtra, pretože zajtra bude so mnou. O týždeň? Bude tu tiež. A navždy. Bude tu, keď sa mi nedarí, keď zrazu padne niečo na čo som sa tešila, keď budú nado mnou krútiť hlavou a vravieť aká som naivná . Drží ma okolo pliec a On už vie prečo... Je tu keď sa teším i keď plačem. Je to Jeho plán pre mňa.

Počas tohto naozaj nekonečného minútového monológu, ani neviem ako sa moja tyčinka zlomila. :)  (nachvíľu som ju musela skryť pretože ostatní ešte čakali :D )

Zlomila som sa ja...  a viem, že príde mnoho skúšok, no na každej ma bude sprevádzať. Už viem, že nemôžem čakať zázraky od seba, pretože ja (žiaľ :D ) zázračná nikdy nebudem. Ale On. Dokáže urobiť nemožné cez každého z nás.  

Budeš nádhernou korunou v ruke Hospodina, kráľovským turbanom v dlani svojho Boha. Už ti viac nepovedia: Opustená a tvojej krajine Spustošená, lebo ťa budú volať: Obľúbená a tvoju krajinu: Vydatá. Lebo v tebe ma Hospodin zaľúbenie...

Práve v tebe. Nedokážem to povedať tak ako by vám to povedal On. On ťa miluje. (nie ako frázu)  On spája, On už má spôsob a On nikdy nezanechá.

Ďakujem, že Boh koná a urobil mi krásny víkend. Že mi opäť pomohol vstať. Ďakujem za úžasných ľudí, ktorých posiela konať  svoj plán.  Ktorí počúvajú jeho hlas. Ďakujem Ti Pane, že ty meníš stále viac a viac .... Na každom mieste, kde si ty (aj na dokonalej Konferencii :)) ) posúvaš svoj plán ďalej. Pretože nás učíš žiť nielen v adrenalínovej dôvere :) Ale v tom aby sa náš životný štýl stal chválou. Aby napriek tomu, ako veľmi sa nám bude naša ruka triasť, chytili sme za ruku práve Teba a povedali: Áno. 

Možno nás chlad a tma trýznia, ale toto už nie je zima. Zamrznuté utrpenie storočí sa láme, praská, dáva do pohybu. Burácanie je burácaním lavín, odmäku a povodní, začínajúcej jari... (Christopher Try)