Svätý Otec dnes ráno o 9.30 slávil svätú omšu vo farskom kostole sv. Anny vo Vatikáne. Aj svätá omša, po ktorej František pozdravil každého farníka osobne pred vchodom do kostola, bola jednou rodinnou a farskou slávnosťou. Vo svojej homílii vychádzal z dnešného Jánovho evanjelia o cudzoložnej žene.

Toto je význačné ako prvé: Ježiš, sám na vrchu v modlitbe. Modlil sa sám. Potom sa znova vrátil do chrámu a všetok ľud šiel za ním. Ježiš je uprostred ľudu. A nakoniec ho nechajú samého so ženou. Ježiš je sám, ale je to plodná samota: samota modlitby s Otcom a tá druhá, taká nádherná, ktorá je dnešným poslaním Cirkvi, spočívajúca v milosrdenstve voči tejto žene. I v zástupe, ktorý ho nasledoval sú rozdielnosti: „Všetok ľud išiel za ním; on si sadol a učil ich“. Títo ľudia chceli počuť Ježišove slová. Mali otvorené srdcia, potrebovali počuť Božie slovo. Boli medzi nimi však aj takí, čo nič nepočuli: nemohli počuť. Boli to tí, čo priviedli tú ženu. „Počuj, Učiteľ, ona je taká a onaká... Musíme urobiť to, čo nám prikázal Mojžiš s takýmito ženami“. Aj my sa, myslím, podobáme tomuto ľudu. Na jednej strane chceme počúvať Ježiša a na strane druhej by sa nám veľakrát páčilo zbiť tých druhých, však?, odsúdiť ich. Ježišovým posolstvom je však milosrdenstvo. Veď on sám povedal: „Neprišiel som pre spravodlivých. Oni sa ospravedlnia sami; choď teda drahý Pane, ak to môžeš urobiť ty, tak ja to už nemôžem urobiť. Oni však veria, že sú schopní urobiť to sami. Ja som prišiel kvôli hriešnikom“. Spomeňme si na šomranie po povolaní Matúša: „Tento chodí s hriešnikmi!“ Ale ak sme ako farizej pred oltárom: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako ostatní ľudia, a dokonca ako ten pri dverách, ako ten hriešnik...“, nepoznáme Pánovo srdce a nikdy nebudeme schopní s radosťou prežiť skutočnosť milosrdenstva! Nie je jednoduché zveriť sa Božiemu milosrdenstvu, pretože je nepochopiteľnou hĺbkou. Ale musíme to urobiť! „Ach, otče, keby ste poznali môj život, nehovorili by ste takto!“ „Prečo? Čo si urobil?“ „Veľmi zlé veci!“ „Tým ešte lepšie! Choď k Ježišovi: bude rád, ak mu to vyrozprávaš! On na to zabudne. Má osobitnú schopnosť zabúdať. Už si nespomenie, pobozká ťa, objíme a povie ti iba: ‚Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš‘. Iba toto ti poradí“. A po mesiaci sme znova v tom istom..., vráťme sa teda k Pánovi. Pán sa nikdy neunaví v odpúšťaní: nikdy! Sme to my, čo sme často unavení, keď ho máme prosiť o odpustenie. Prosme si milosť, aby sme neboli mdlí pýtať si odpustenie, pretože on sa nikdy v odpúšťaní neunaví. Prosme si túto milosť. 

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ 

Zdroj: http://www.radiovaticana.va/slovak/RGarchi/sk2013-03-17.html