Kto si chce prečítat aj predchádzajúce časti príspevku tu sú odkazy:
ZO VSETKEHO PRINESTE BOHU OBETU
ZO VSETKEHO PRINESTE BOHU OBETU (2)
4. Znášať pokojne protivenstvá, ktoré sa vyskytujú na našej životnej ceste:niekedy to bude nepríjemné, inokedy dotieravé či provokačné slovo, ironický úsmev, pohrdnutie, nezhoda, vylúčenie, nedostatok úcty, v iných prípadoch zase nepochopenie, výčitky, odmietnutie, nedostatok pozornosti, zabudnutie, nevďačnosť atď.Vtedy je nevyhnutné vedieť znášať a ponúknuť Bohu svoju obetu, nevšímať si to, tváriť sa, akoby sme boli slepí, hluchí, nemí, aby sme tak mohli lepšie vidieť, pravdivejšie hovoriť, počúvať Boží hlas. Nechať, aby zdanlivo prevažovali druhí. Hovorím zdanlivo,lebo v skutočnosti má prevahu ten, kto vie také veci znášať v tichosti pre Božiu lásku. Ochotne umožniť, aby iní mali prvé miesta, aby pre nich bolo to najlepšie, aby sa tešili a ťažili z ovocia našich prác, našich obiet, našich aktivít, našich schopností, z nášho dobra, a dokonca by som povedala, že z našich čností, akoby to boli ich veci, a uspokojiť sa s tým, že sa pokoríme a obetujeme z lásky k Bohu a blížnemu.
Ochotne znášať spoločnosť tých, čo sú nám nesympatickí a nepríjemní, tých, čo nám protirečia, obťažujú nás a otravujú dotieravými, ba až zlomyseľnými otázkami, odpovedať im úsmevom, službou, priazňou, láskou a odpúšťaním, s pohľadom obráteným k Bohu. Toto zrieknutie sa seba samého je možno najťažšia obeta pre našu úbohú ľudskú prirodzenosť, no pritom aj najmilšia Bohu a najzáslužnejšia pre nás.
5. Potom sú to vonkajšie obety a pokánia: niektoré povinné, iné dobrovoľné. Povinné obety sú napríklad pôsty a zdržiavania sa, ktoré stanovila Cirkev. No nemusíme a nesmieme sa obmedzovať len na ne, bolo by to veru veľmi málo v porovnaní s tým, ako by sme všetci mali robiť pokánie za hriechy svoje i za hriechy blížnych.
Existujú určité nástroje pokánia, ktoré používali mnohí svätí - biče, kajúce rúcha, atď. Tieto pokánia sa konajú len so súhlasom spovedníka a v zjednotení s Kristom bičovaným, zviazaným povrazmi, korunovaným tŕním. Ak takto trpel Kristus za nás, je viac ako spravodlivé, aby sme aj my robili niečo pre neho a pre vykupiteľské dielo.V duchu pokánia je zaužívané aj modliť sa z rozprestretými rukami, zjednotení s Kristom ukrižovaným, alebo prestretý čelom na zemi, aby sme sa pokorili v Božej prítomnosti,keď sme sa opovážili uraziť ho, hoci nie sme oproti nemu ničím. Hoci tieto pokánia nie sú povinné, bývajú v mnohých prípadoch nevyhnutné - napríklad vtedy, keď potrebujeme zvíťaziť nad výbušnou povahou, ktorá nás zvádza k hriechu, i nad silnými pokúšeniami sveta, diabla, pýchy a tela.
Ježiš Kristus ako božská osoba nemohol hrešiť, a predsa nám dal veľký príklad kajúceho života. Predtým ako začal verejne pôsobiť strávil štyridsať dní na púšti v modlitbe a pôste. Ako nám dosvedčujú evanjeliá, i počas verejného pôsobenia sa často utiahol od zástupov od ústrania, aby sa v samote modlil k Otcovi. Predtým ako sa vydal na smrť, zotrval v dlhej modlitbe v Getsemanskej záhrade.Je možné, aby sme my, takí úbohí a slabí, nepotrebovali modliť sa? Potrebujeme ... a veľmi! Práve v modlitbe sa stretáme s Bohom, práve v tomto stretnutí získavame milosť a silu, ktorú nevyhnutne potrebujeme, aby sa sme vedeli zapierať a prinášať obetu, ktorá sa od nás žiada: "Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie života a málo je tých, čo ju nachádzajú!" Mt, 7,13-14Ježiš Kristus nám tu zdôrazňuje, že veľmi potrebujeme obetovať sa, lebo bez ducha osobného sebazapierania nevojdeme do večného života."Prinášajte Pánovi stále modlitby a obety."
Zdravas Mária!
(sestra Lucia - Výzvy fatimského posolstva, str. 104-106)
