http://mojakomunita.sk/web/florkova.veronika/blog/-/blogs/zo-vsetkeho-prineste-bohu-obetu?_33_redirect=%2Fweb%2Fflorkova.veronika%2Fblog

V priebehu svojho každodenného života nachádzame mnohé a rôzne druhy obiet, ktoré môžeme a musíme prinášať Bohu.Obetu hrdla, ktorá je v mnohých prípadoch povinná. Zriekať sa nemierneho pitia alkoholických nápojov, lebo kalia úsudok, otupujú rozum a znevažujú dôstojnosť človeka, znižujú ho pred Bohom i pred čestnými ľuďmi. Koľko rodín je nešťastných pre tento hriech! Prečo sa radšej neprinesie Bohu obeta nepitia a nerozdelí sa medzi chudobnými to, čo sa premrhá tak zbytočne a hriešne, zatiaľčo toľko našich blížnych nemá ani nevyhnutné prostriedky na to, aby prežili?

Túto obetu miernosti, ktorou by sme mali prispiet na stol stvorenia, ziada Boh uz od zaciatku stvorenia prvych dvoch ludskych bytosti. Svate Pismo hovori:"Potom Pán, Boh vysadil na východe, v Edene, raj, a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným...A Pán, Boh prikázal človekovi: Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš! (Gn 2, 8-17) Na obživu mali Adam a Eva toľko ovocia z rôznych stromov, že nepotrebovali ovocie poznania dobra a zla, naopak, bolo veľmi škodlivé, preto sa Boh poistil tým, že im ho zakázal jesť. Najlepšie bolo podriadiť sa Božiemu príkazu a priniesť obetu, že sa toho ovocia nedotknú.

V tomto ako aj v mnohých iných prípadoch života musíme praktizovať čnosť miernosti, ktorá od nás vyžaduje umŕtvovanie žiadostí hrdla. Boh ako dobrý Otec dal svetu toľko dobrých a znamenitých vecí, ktorými sa jeho deti môžu živiť, z ktorých sa môžu dokonca tešiť, ale vždy v súlade s poslušnosťou Božiemu zákonu a bez toho, aby zabúdali na praktizovanie obety miernosti, ktorú máme Bohu prinášať ako vďaku za toľké dobrodenia a v prospech blížnych, ktorí to potrebujú.

Nehovorím, že Boh žiada od všetkých to, čo od mnohých svojich vyvolených: aby sa zriekli všetkého v prospech chudobných a nasledovali ho v úplnom zrieknutí sa pozemských dobier, ale chce od všetkých, aby sme žili oslobodení od nadmiernej náchylnosti k týmto dobrám.

Spomeňme si na rozhovor Ježiša Krista s mladíkom, ktorý ho vyhľadal: "... "(Mt 19, 16-24)
Podľa toho, ako som počula rôznych komentátorov, Ježiš Kristus sa v tomto svojom tvrdení obracia na bohatých lakomcov, ktorí sa starajú len o to, aby zhromažďovali bohatstvá, a preto nechcú dávať, odmietajú deliť sa o nadbytok s blížnymi, ktorí to potrebujú. Keď Pán hovorí o poslednom súde, učí nás, že práve to je dôvodom strašného rozsudku na večné trápenie pre tých, čo budú stáť po jeho ľavej strane: "... "(Mt 25,41-46)
Pamätajme na to všetko, keď nás Boh vo fatimskom posolstve žiada: "Obetujte": to, čoho máte nadbytok a nepotrebujete to, pomôžte svojím bratom, ktorí nemajú ani nevyhnutné a zomierajú od hladu a zimy. O odriekanie a obetu nás žiada, vyžaduje od nás sám Boh. Ak sa nebudeme obetovať v tomto živote,budeme obetovaní vo večnom živote nielen preto, že sme robili zle, ale aj preto, že sme nerobili dobre: "Bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som nahý a nepriodeli ste ma...vždy, keď ste neurobili tieto veci jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života."
 

Aby sme sa spasili, nestačí vylúčiť zlo, ale vyžaduje to aj čnosť konania dobra, ktoré máme všetci povinnosť praktizovať.

Existuje potom i ďalšia séria malých obiet,ktoré môžeme a do určitej miery aj musíme Bohu dávať. Hoci sú malé, nie sú menej dôstojné Boha, menej záslužné a osožné, lebo nimi dokazujeme nežnosť našej vernosti a lásky k Bohu a blížnemu. Ich prinášanie nás obohacuje milosťou, posilňuje vo viere a v láske, robí nás dôstojnými pred Bohom aj blížnym, oslobodzuje nás od pokušení a egoizmu, od žiadostivosti, neprajnosti a túžby po pohodlí.
 

Práve veľkodušnosť v malých veciach, ktoré sa bežne vyskytujú v každej chvíli, je dokonalosťou prítomného okamihu.

K tomu patrí:
 

1. Modliť sa s vierou a pozornosťou a podľa možností vyhnúť sa roztržitosti. Modliť sa s úctou a s vedomím, že hovoríme s Bohom, ktorý nás miluje a chce pomôcť našej slabosti ako otec, ktorý podáva ruku malému dieťaťu, aby mu pomohol kráčať:pred Bohom sme stále veľmi slabé, malé deti, malátne v praktizovaní čností, potkýname sa a padáme v každom okamihu, preto potrebujeme ruku nášho dobrého Otca, ktorý nám pomôže vstať a kráčať cestou svätosti.

Či sa modlíme v kostole, doma, cestou, na poli, či na ulici,...všade je Boh, ktorý vidí a počúva naše prosby, chvály i vďaky. Tak nás učí Ježiš, keď odpovedá Samaritánke na jej pochybnosť: "..." (Jn 4, 19-24)

Boh chce, aby sa naša modlitba prednášala pravdivo, aby sme si uvedomovali, kto sme, akí sme úbohí, ničotní v porovnaní s Ním. Aby sme si uvedomovali, čo od neho žiadame, čo úprimne sľubujeme a čo by sme boli ochotní aj splniť. Nech naše chvály a vďaky Bohu sú výrazom pravdy, ktorú cítime vo vnútri svojho srdca, v duchu viery, lásky a dôvery. Boh sa neuspokojí s našimi slovami, ak sú prázdne, plané a bez zmyslu, alebo naučenými formulami, ktoré sa páčia stvoreniam. Naša modlitba musí však byť pokorná a sprevádzaná duchom obety

Často bude nevyhnutné obetovať časť svojho odpočinku, možno skôr vstať, aby sme mohli ísť do kostola a zúčastniť sa na eucharistickej obete. Alebo večer, pred odpočinkom, venovať aspoň krátky čas modlitbe ruženca, zaprieť sa vypnúť rádio či TV. Boh od nás žiada zrieknuť sa vlastných záľub a rozmarov. Ako som povedala predtým, ak sa nechceme obetovať v tomto živote, budeme sa musieť obetovať vo večnom, lebo ak sa nespasíme nevinnosťou, spasíme sa jedine modlitbou a pokáním.

‎

2. Ponúknuť Bohu ako obetu nejakú malú záľubu v jedle tak, že si tým nepoškodíme fyzické sily potrebné na to, aby sme mohli pracovať. Tak napríklad nahradiť ovocie, ktoré máme radi, menej chutným, či zákusok... alebo nápoj, zniesť smäd na určitý čas, potom ho uhasiť, ale menej chutným nápojom, zdržiavať sa alkoholu, aspoň v prehnanej miere.
Keď si vyberáme jedlo, nerozhodnime sa pre to najlepšie. Ale ak sa ho nemôžeme zriecť bez toho, aby to nebolo nápadné, prijmime ho jednoducho a bez starosti, vzdávajme vďaky Bohu za pochúťku, ktorú nám ponúka. Veď nemožno veriť tomu, že by Boh ako dobrý Otec, keďže taký je, bol s nami spokojný len vtedy, keď nás vidí umŕtvených. Boh stvoril dobré veci pre svoje deti, je rád, keď si nimi poslúžia bez toho, aby ich zneužívali, ak pri tom splnia povinnosť pracovať, aby si ich zaslúžili. Prijmime ich s vďakou a láskou voči tomu, ktorý nás svojimi darmi zahŕňa.

3. Obetu, ktorú môžeme a musíme priniesť Bohu v obliekaní : zniesť trochu chladu alebo tepla bez sťažovania sa, ak sa nachádzame na jednom mieste s inými osobami, ponechať na nich, či chcú mať dvere či okná otvorené alebo zavreté. Obliekať sa slušne a skromne bez toho, aby sme sa stali otrokmi posledného výkriku módy, a odmietnuť ju vždy, ak nie je v súlade s týmito dvoma čnosťami, aby sme sa spôsobom obliekania nestali podnetom na hriech. Pamätajme, že pred Bohom sme zodpovední za hriechy, ktoré iní spáchajú kvôli nám.
Preto sa musíme obliekať podľa kresťanskej morálky, osobnej dôstojnosti a solidarity s inými, priniesť Bohu obetu prepiatosti a márnivosti. Pokiaľ ide o márnivosť, treba priniesť Bohu obetu prílišného ozdobovania sa mnohými šperkami, bez ktorých môžeme žiť veľmi dobre a za ich cenu radšej pomôcť blížnym, ktorí to potrebujú. Namiesto veľmi bohatej a drahej látky sa uspokojme s jednoduchšou a lacnejšou, tak aby sme mohli pomáhať svojím blížnym, ktorí si nemajú čo obliecť.

sestra Lucia - Výzvy fatimského posolstva, str. 99-104