Je pol šiestej ráno. Sedím nad prebaľovacím pultom, kde som sa práve snažila upokojiť svoje plačúce dieťa. Prebaľovanie väčšinou zaberá, aj keď dnes akosi ani to nepomohlo. Pohľad mi ubieha na fotku v retro kalendári z osemdesiateho prvého, na ktorej ma drží v náručí moja mamka a uvedomujem si, ako veľmi ma musí milovať.

“Poď na moju hruď, kým nebude nával,” toto nám mamka vravievala často, keď sme boli malí. Vtedy sme sa vrhli do jej náručia a užívali si jej objatie. Mala som, nie dokonalé, ale myslím že naozaj skvelé detstvo.

A potom prišla stredná a s ňou aj: “Nezabudni si vreckovky. Daj si na seba pozor. Nie, tam nemôžeš ísť!..” Nechápala som, čo stále rieši. Veď som už nebola malé decko.  A ona stále dačo riešila.

Áno, vo výchove robila aj chyby. Presne tak, ako ich robí každá matka a ako ich už dnes robím aj ja. A mne trvalo dlhú dobu, kým som to pochopila. Koľko obety ju stála výchova a starostlivosť o mňa. Koľko nocí sa kvôli mne nevyspala a koľko strachu o mňa si zažila. A že akékoľvek slová som si vypočula z jej úst, dokonca aj tie, ktoré ma niekedy ranili, boli odrazom jej lásky voči mne a strachu o mňa.

“Pochopíš to, až keď budeš mať svoje dieťa,” túto vetu som počula z jej úst asi tisíc krát. Liezla mi celkom slušne na nervy. No nemusím mať doma ani dieťa v puberte na to, aby mi dávala zmysel. A prežívam ľútosť nad mnohými kritickými slovami, ktoré si odo mňa musela vypočuť, keď si uvedomujem, ako veľmi ma miluje. Viac, ako som si kedy myslela.