Kresťanstvo je umenie strácať. Veci, vzťahy, priviazanosti, závislosti všetkého druhu. To všetko pre budovanie vzťahu s Ježišom (por. Mk 8,35 kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho). Nie, neznamená to, že On nám všetko nahradí: On nezastúpi zosnulého milovaného manžela, či nešťastne stratenú manželku pri autohavárii, ani nenahradí rodičov vojnovým sirotám, dokonca ani nevynahradí nešťastnú lásku... Keď totiž ruka Božieho skalpela urobí rez v našom srdci, duši, jednoducho v našom živote; keď v jedinej chvíli strácame niekoho, či niečo, kvôli čomu sme boli ochotní aj umrieť, je čas prepnúť na „iný pohon“, iný zdroj. Je čas pozrieť sa na všetko z Božej perspektívy.
Ja som cesta pravda i život, hovorí Pán (Jn 14,6) a myslí to doslovne. On chce byť zdrojom, prostriedkom aj cieľom; nevyčerpateľným, neustále príťažlivým a všetko prevyšujúcim svojou sviežosťou. Aj tie najlepšie ľudské úmysly a zámery sú silne pokazené našim egoizmom, podotýkajú mnohí svätí. Snaha nášho „ja“ prihriať si polievočku na Božej sláve je mnohokrát príčinou krachu tých najkrajších snažení, dokonca aj tých, o ktorých sme presvedčení, že vznikli inšpiráciou samotného Pána.
Veľkonočný charakter kresťanského života (por. Rim 6,4 Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.) znamená neustále prežívanie bezmocnosti Veľkého Piatku, nádeje a zároveň neistoty Bielej soboty a triumfu Veľkonočného rána, avšak je nemožné bez viery (por. Hebr 11,6 Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.) Len viera v Ježiša nás privedie k odvahe strácať, k trpezlivosti vydržať neistotu, ale a najmä: k schopnosti stretnúť sa s Ježišom Kristom vzkrieseným: Pánom, Záchrancom, Lekárom, Príhovorcom u Otca...
Predsa však Pán Ježiš pri poslednej večeri odhalil učeníkom jedno veľké tajomstvo: že je totiž potrebné dokonca stratiť akoby aj jeho samého; kvôli niekomu, kto už s nami zostane navždy.
Tým tajomným „Navždyprítomným“ nie je nik iný ako Duch svätý! (por. Jn 16,7+ Jn 14,16 Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám... aby zostal s vami naveky.)
Práve On, ktorého meno je Tešiteľ, má priamo v „popise práce“ „nahrádzať“ fyzickú neprítomnosť samotného Božieho Syna tu na zemi, a to až do Jeho Druhého, slávneho príchodu! Je to práve On, ktorý nás skrze vodu krstu robí údmi Kristovho Tela, tj. Cirkvi. Je to práve on, ktorý skrze slová kňaza sprostredkúva odpustenie hriechov vo sviatosti zmierenia, mení podstatu chleba a vína vo svätej omši na Ježišovo telo a krv - prameň večného života, pomáha svojou milosťou chorým vo sviatostnom pomazaní, dáva nezmazateľnú pečať kňazstva Božím vyvolencom a spája v nerozlučný zväzok manželstva muža a ženu, aby boli obrazom lásky Krista a Cirkvi. A je to práve on, ktorý sa dáva všetkým veriacim bez rozdielu ako Dar a prisľúbenie Otcovo vo sviatosti birmovania a robí nás svedkami všetko premáhajúcej moci Božej lásky (por. Rim 5,5 Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.)!
Len a jedine On, dokáže zaplniť „prázdne miesta“ v našich životoch: v temnote dať žiaru svetla pravého, v únave sladké občerstvenie, v plači potešenie. On uzdravuje zranené, napravuje zblúdené, a predovšetkým: garantuje radosť trvalú!!! (Por. JKS 217)
Je na nás, či máme odvahu dovoliť mu to! Nuž, nechajme sa vyprovokovať!
