HOMOSEXUALITA U ZVIERAT JE MÝTUS

V úsilí prezentovať homosexualitu ako normálnu, argumentácia homosexuálnych aktivistov poškuľuje po vede a pokúša sa implementovať tri základné „mantry“:

1. Homosexualita je daná geneticky;

2. Homosexualita je nezvratná;

3. Keďže aj u zvierat nachádzame homosexuálny model, homosexuálne správanie je prirodzené, a teda je dané prirodzeným inštinktom.

Nevediac dokázať prvé dva body, upínajú sa na tretí, z nejakého zvláštneho dôvodu sa tešiac zo svojho vlastného predobrazu v ríši primátov.

Aj zvieratá...

Argumentácia návykmi zo zvieracej ríše je úplne scestná. Bolo by potom aj zabíjanie neduživých mláďat, či vzájomné požieranie niečím, čo je v súlade s prírodou a možno ho praktizovať aj medzi ľuďmi? Aj najpovrchnejší pozorovateľ prírody zbadá, že „kanibalizmus“ či „homosexualita“ sú výnimky, ktoré absolútne nezodpovedajú bežnému správaniu zvierat. Takže nemôžu byť nazývané inštinktami.

Všetky živé bytosti sa prispôsobujú podmienkam, v ktorých sa nachádzajú. Odpovedajú na vonkajšie stimuly.

Ďalej zvieratá postrádajú jasnosť ľudského intelektu. Často si teda zamieňajú vnemy alebo objekty. Zvieratá tiež vonkajšie stimuly oveľa ľahšie doženú do správania, ktoré sa vymyká norme, keďže nie sú zviazané žiadnymi normami tak ako ľudia – ako napr. verejná mienka, svedomie a pod.

Mačky napríklad prepínajú medzi hracím a loveckým modusom. Mačka pri hre s mačiatkami vyburcovaná hracím modusom tak môže náhle prepnúť do loveckého a mačiatka usmrtiť. Nastane akési „zmiešanie signálov“, zmätenie inštinktov. To sa ľuďom nestáva.

Iran Nature and Wildlife Magazine poznamenáva ku kanibalizmu: vyskytuje sa preto, lebo živočích si pomýli vlastný druh s obeťou. Výnimočné situácie u zvierat nastávajú aj z nedostatku iných výrazových prostriedkov ako je napr. reč. Ich absenciu si nahrádzajú afektívnymi stavmi. Vyjadria tak agresivitu, strach či družnosť.

"Homosexualita" u zvierat

U niektorých typov živočíchov je napríklad zdanlivo sexuálne správanie prejavom akceptácie. Frans B. M. de Waal, strávil stovky hodín pozorovaním šimpanzov a hovorí: „Sexuálna aktivita je odpoveď na vyhnutie sa konfliktu.“

Príčiny sú však rôzne. Cesar Ades, profesor psychológie na University of Sao Paulo, Brazília, vysvetľuje: „Pes napríklad používa sexualitu na vyjadrenie dominancie. Uvidieť spolu dvoch psov rovnakého pohlavia znamená demonštráciu sily, nie sexuality. Iné zvieratá zase jednoducho zlyhajú v identifikácii svojho protipólu. Najmä menšie zvieratá mávajú problémy s rozpoznávaním.“

Homosexuálne zvieratá neexistujú

V roku 1996 pripustil homosexuálny vedec Simon LeVay, že dôkazy poukazujú na izolované akty, nie na homosexualitu ako takú. Dr. Antonio Pardo, profesor bioetiky na University of Navarra, Španielsko, dodáva: „Medzi zvieratami homosexualita neexistuje. Z dôvodov prežitia je táto vždy zameraná na opačné pohlavie, to je dané inštinktom. Preto zviera nemôže byť homosexuálne. Homosexuálne správanie sa vyskytuje často, nie je však vyjadrením sexuality, ale napríklad dominancie. To však nijako nesúvisí so sexualitou.“

Pokusy naznačovať, že homosexuálne správanie je v súlade s prírodou na základe toho, že sa vyskytuje medzi zvieratami sú teda len fabuláciou. Biológovia a psychológovia sa týmto názorom nestotožňujú.

Autor: Luis Solimeo "The Animal Homosexuality Myth," Natural Association for Research & Therapy of Homosexuality (NARTH) website, accessed on Feb. 13, 2007