„Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba.“

Jedna z centrálnych tém Jánovho evanjelia. Ježiš je Otcom poslaný medzi nás, aby sme „poznali jediného pravého Boha a … Ježiša Krista“ (v. 3). Celá jeho misia je zameraná na postupné odhaľovanie Božej slávy človeku; tej slávy, ktorú mal Syn „skôr, ako bol svet“ (v. 5); slávy, ktorou teraz Syn oslávi Otca; slávy, ktorá sa naplno ukáže v hodine nadchádzajúcej kríža.

Ťažko je pridať niečo ku slovám sv. Jána. Teológiou, ktorú ponúka, zachádza omnoho ďalej, ako sú schopné dovidieť ľudské slová. Ponúka tajomstvo večného života, ktorý tkvie v poznaní Boha, tajomstvo bohatstva v odovzdaní všetkého do rúk Otca, tajomstvo slávy zjavujúcej sa v hodine kríža.

Ježiš sa lúči so svojimi učeníkmi tým, že sa za nich modlí. Vlastne sa nerozpráva s nimi, ale s Otcom. Nepozerá na svojich drahých, ale „pozdvihol oči k nebu“ (v. 1) a prosí Otca za tých, ktorých mu On dal. Trošku netypický štýl rozlúčky. Štýl hodný Božieho Syna. Isto mu nie je ľahko a apoštoli tomu zrejme až tak celkom nerozumejú. Ale Ježiš už nič nevysvetľuje. Modlí sa, aby jeho učeníci mocou, ktorú má od Otca, získali poznanie Boha – a teda večný život.

Je si vedomý, že pred krížom, ktorý má byť zjavením slávy, sú slová zbytočné. Vie, že mu Otec dal všetko. A rozumie tomu, čo učeníci pochopia, keď im zošle Ducha: že kríž je vrcholom slávy nie pre utrpenie a smrť, ale najmä pre poslušnosť a lásku. Sláva Syna spočíva v poslušnosti Otcovi. A sláva Otca sa prejavuje… poslušnosťou Syna. Poslušnosťou z lásky.

A nech by som ešte dokázal pridať hocaké vznešené slovo, stále sa cítim ako Dante, keď opisuje v Božskej komédii, ako mu bolo dovolené hľadieť na Boha. Sv. Bernard najprv prosí Pannu Máriu, aby Dante, po tom, ako uvidí Božiu slávu, ostal pri zdravom rozume, a sám Dante potom, ako sa pokúsi opísať, čo videl, povie, že jeho slová sú asi také výstižné, ako bľabotanie kojenca. No predsa vyzná, že ten, kto videl toto svetlo, už nie je schopný, a ani mu nie je dovolené, odvrátiť zrak a pozerať na čokoľvek iné.

Azda presne o toto prosí Ježiš Otca. Pre Dvanástich, ale aj pre nás. Aby sme tak poznali slávu poslušnosti Láske, že už nikdy nebudeme ochotní ani schopní pozerať inde, ako na Kristov kríž. Že už nikdy nebudeme chcieť svet pochopiť ani prijať svet bez Kristovho utrpenia. Že spolu so sv. Pavlom budeme túžiť vedieť a poznať jedine Krista ukrižovaného (por. 1Kor 2,2), aby jeho kríž nebol vyprázdnený (por. 1Kor 1,17).

Ježiš sa za nás modlí. Nech je na nás vidno, že Otec vypočul jeho modlitbu. Lebo On vždy počuje (por. Jn 11,41-42). Nech nám v temnotách tohto sveta žiari sláva poslušnosti Synovho kríža, lebo v ňom máme pravý a večný život.

Tento článok bol s miernymi úpravami uverejnený v časopise Slovo+